Tzn., že genetická variácia tvorí väčšinu variancie pri senzorických a motorických fenotypoch, environmentálna variácia tvorí väčšinu pozorovanej variancie pri štýlových a hodnotových systémoch a genetické zdroje variácie sú o čosi väčšie ako environmentálne zdroje variácií pri kognitívnych a afektívnych systémoch.
Výchova pôsobí prevažne na kognitívny a afektívny systém osobnosti. Oba systémy sú prevažne hereditárne dominantné, čo značí, že heredita je dôležitejšia ako prostredie, pričom asi 55 - 60% variancie možno pripísať heredite, zvyšok prostrediu. Jako sa to zhoduje s výchovným optimizmom? Podľa Powella a Roycea hlavnou úlohou kognitívneho systému je interpretovať alebo chápať prostredie. Afektívny systém je určený na vyrovnávanie sa s každodennými záťažami a stresami života, jako aj na poskytnutie bázy životného štýlu. Kognitívny a afektívny systém by pri extrémnej genetickej determinácii viedli k prílišnej rigidite a boli by príliš pružné pri extrémnej determinácii prostredím. Optimálnym čo do flexibility a stability bude stav, keď pôjde o približne ekvivalentnú geneticko - environmentálnu determináciu. Úlohy a intencionalita výchovy
Úlohou výchovy je rozvoj osobnosti. Výchova je také pôsobenie na rozvoj osobnosti, aby osobnosť sama bola schopná a pripravená na sebarozvoj.
Z toho sa odvodzuje, že cieľom výchovy nie je komplexný rozvoj osobnosti a jej prípravy pre život, ale je to taký rozvoj osobnosti, aby bola schopná autokreácie v intenciách a tvorivom protirečení s kreáciou prostredia, society. Teda nielen príprava pre život, ale pre tvorbu života.
Činnosť je exteriorizovaná aktivita človeka, v širšom význame je činnosťou každá aktivita človeka, t.j. aj cítenie, myslenie, ktoré nie sú exteriorizované. Nečinnosť je potom v prvom prípade neexteriorizovaná činnosť, v druhom prípade nečinnosť je pasivita.