Od pozadia sa odvíjajú trendy v osobnosti, aj keď osobnosť je aktívno - tvorivým subjektom svojho žitia.
V súčasnosti vo výchove zaznamenávame výrazné trendy, ktoré nie sú platné len pre naše podmienky, ide o tieto trendy vo výchove človeka:
1. od uzatvorenosti sa osobnosti do seba k otvorenosti a komunikatívnosti
2. od získavania, dobíjania k rozširovaniu a produktivite
3. od vytvárania výkonov k prežívaniu vzťahov, citom
4. od prinútenia k produktivite ku slobodnej produkcii, k autokreácii, od vonkajšej motivácie ku vnútornej
5. od direktívnosti k nondirektivite, od autoritárstva k demokracii
6. od netvorivosti k tvorivosti
7. od tvrdej cieľovosti, funkčnosti ku hre, dobrodružstvu, hľadaniu a prežívaniu
8. od rigidity k pohybu, od stálosti k dynamike, od schematizmu k flexibilite a variabilite
9. od diktátu k dialógu
10. od subjekto - objektových vzťahov v škole (učiteľ - žiak) ku subjekto - subjektovým vzťahom
11. od súťaženia ku kooperácii, od kolektivizmu k personalizmu
Vzhľadom na zmeny vo svete, vzhľadom na postindustriálnu charakteristiku spoločnosti, na svetovú integráciu a zmenšenie priestoru (blízky je nám svet cez informácie, obraz ...), človek a spoločnosť, národy a občania hľadajú nové spôsoby sebauskutočnenia.
Môžeme hovoriť o určitých hodnotových cieľoch, ktoré zanikajú v modernom čase a ktoré sa rodia alebo by sa mali upevniť a rozvinúť:

Hodnoty v zániku:
· individualizmus, bezohľadnosť jednotlivca, boj medzi ľuďmi, nacionalizmus, šovinizmus
· cenenie si vecí, kariéry, peňazí, orientácia na výsledok, úžitok
· priemernosť, útek od neúspechu, robiť tak, aby sme „nenarazili“, opatrnosť, konformita
· individuálna zodpovednosť a neomylnosť, pocit vlastnej ctihodnosti a sebectva
· súkromné vlastníctvo
· slepá dôvera v progres a slepý optimizmus
Rodiace sa hodnoty:
· pocit všeľudskej spolupatričnosti, postoje orientované na ľudskosť, spoluprácu, humanizmus
· cenenie si života ľudí, medziľudských vzťahov, procesov práce a tvorby
· tvorivé myšlienky, duševná aktivita, angažovanosť, ambicióznosť, nonkonformita, autentičnosť človeka, identita
· význam a splnomocnenie osobnosti v rámci demokratickej skupiny, society, v hraniciach úsudku
· snaha prináležať ku skupine
· spravodlivý poriadok a bohatstvo celku, služba pre celok
· reálny optimizmus
Nejde pritom o odvrat od individuálnosti nádejí a cieľov. Ide o akcent na sebareguláciu a permanentné hľadanie človeka dobra v sebe a svete, o tvorenie tohoto dobra. Duševný a kultúrny rozvoj jednotlivého človeka sa môže udiať iba v solidárnej spolupráci s ostatnými. Člověk by sa nemal nechať znivočiť masou, spriemernením v mase, člověk sa búri proti pozbaveniu ho človečenstva a zaradenie ho medzi čísla a věci, medzi „ľudské faktory“ a „ľudský materiál“. Škola by mala byť priestorom, kde sa dieťa učí byť tvorivým človekom, teda učí sa byť sebou, ale aj búriť sa proti starému, existujúcemu.
V centre školy budúcnosti nie je učiteľ alebo nebodaj vybavenie školy, predpisy, školské známky, ale žiak, dieťa. Žiaci sa majú orientovať na život, majú sa učiť dobře pozorovať, klásť otázky, hodnotiť, kritizovať, viesť debatu, samostatne myslieť. Nová pedagogika a psychodidaktika má za úlohu vzbudiť entuziazmus poznávania, učenia sa a chodenia do školy a to nielen v čase povinnej školskej dochádzky. Člověk vzhľadom na sebajedinečnosť nemá len možnosť byť tvorivým, ale musí ním byť, tvorivosť je v najhlbšom bytí každého človeka.
Základnými problémami výchovy sú princípy, pomocou akých premeniť tieto všeobecné myšlienky, trendy na každodennú výchovnú prácu. Ide o ťažkú, tvorivú, divergentnú prácu vychovávateľa, učiteľa každý deň, v každom čase a priestore, ide o prácu, ktorá nemá koniec - má len jednu dimenziu, neustálu snahu priblížiť sa nedosiahnuteľnému ideálu.
V histórii snáh o vytvorenie človeka možno badať tri tendencie, ktoré sa prejavujú aj dnes a nielen v teórii, ale v každodennej praxi výchovy, vyučovania. Sú to:
1. vzdelávací neopragmatizmus prejavujúci sa v technokracii, tradičnej didaktike, praktickej orientácii žiaka a študenta, v jeho predčasnej úzkej špecializácii už na základnej, strednej škole,
2. vzdelávací kognitivizmus, scientizmus, kde sa zdôrazňuje v osnovách, dotáciách hodín, a všeobecne rozmer vzdelávania cez všeobecnovzdelávacie predmety, cez osvojenie si poznatkov vedy prispôsobenej vnímaniu žiakov a študentov,
3. vzdelávací humanizmus, kde je akcent položený na totálny rozvoj osobnosti, na jej sebarozvoj najmä v oblastiach citov, motivácie, hodnôt, personalizácie, socializácie a kreativizácie človeka.
Vymenované tendencie sú badateľné v historickom priereze, ale aj v súčasnosti.