Preto je potrebná predbežná príprava, najmä pri prvom rozhovore s klientom. Sociálny pracovník by si mal o klientovi zhromaždiť dostupné informácie, pripraviť si základný plán rozhovoru a anticipovať pravdepodobné reakcie klienta. Počas rozhovoru by mal navodiť vhodnú atmosféru t.j. uvoľňujúce a povzbudzujúce podmienky na získavanie informácií. Mal by si uvedomovať ako pôsobí na klienta, najmä svojim neverbálnym prejavom. Postupne by mal od menej závažných problémov prejsť k problémovej oblasti, pričom témy by mali byť usporiadané hierarchicky. Sociálny pracovník by mal klientov aktívne a empaticky počúvať kontrolovať svoje emócie, nenáhliť sa a prispôsobovať svoj jazyk klientovi. Kladené otázky by mali byť otvorené (aby klient reagoval spontánne), ale cielené (aby neodbočoval od témy). Záznam z rozhovoru musí byť prevádzaný tak, aby nerušil klienta a sociálny pracovník by mal citlivo reagovať na špecifické rysy klienta (vek, pôvod, postihnutie atď.).
Prechod od prvého zhromažďovania informácií k ich zápisu a k diagnostike ako takej je samozrejme pozvoľný a hranica medzi nimi neurčitá. Obe činnosti však smerujú k identifikácii problému, kvôli ktorému klient prišiel do styku so zariadením a s jeho sociálnymi pracovníkmi a k jeho riešeniu alebo pokusom o jeho riešenie. Základné diagnostické metódy v sociálnej práci sú v podstate totožné s metódou získavania informácií, t.j. rozhovor, pozorovanie, a existujúca dokumentácia.
Podľa toho či sa pri intervencii zdôrazňujú sociálne alebo individuálne aspekty klientovho problému rozlišuje sa medzi sociodiagnostikou a psychodiagnostikou, prípadne medzi spoločensky a individuálne zameraným zisťovaním okolnosti jednotlivých prípadov. Podľa povahy prípadu sa potom uplatňujú viac sociologické alebo psychologické diagnostické metódy.