Dávame najavo, že počúvame a akceptujeme odpovede, parafrázujeme niektoré ich časti, nechávame si objasniť a pokusne objasňujeme informácie, využívame prestávky a ticho atď.
Interview uskutočňujeme v príjemnej vážnej atmosfére vo forme bežnej ľudskej komunikácie, pričom smer rozhovoru udržiavame vo vlastných rukách. Diagnostické interview trvá 40-60 min., ale plynutie času nesledujeme (nikdy nepozeráme na hodinky) sme maximálne trpezlivý. Uvoľnenú atmosféru navodíme už v začiatku, keď dbáme o nadviazanie primeraného kontaktu a odstránenie obáv a nesprávnych očakávaní. Pri vlastnom jadre rozhovoru postupujeme od všeobecného k individuálnemu až osobnému, pamätáme na konkrétnosť a objasnenie okolností, prípadne motívov, ale nežiadame vysvetlenie (nedávame otázky „prečo“). Otázky kladieme prirodzeným spôsobom, nesmieme vyvolávať odjem výsluchu ani……………
Metóda vyžaduje nácvik pod vedením supervízora. Touto metódou získavame informácie o živote klienta, o niektorých stránkach jeho životného štýlu a významných životných udalostiach, o spôsobe prežívania a dôležitých zážitkoch, o spôsobe riešenia životných konfliktov o problémoch, postojoch, záujmoch a názoroch. Spoľahlivosť a platnosť informácií získaných rozhovorom však veľmi kolíše v závislosti od osobnosti a skúsenosti psychológa od inteligencie, schopnosti sebapozorovania aj ochoty klienta podávať pravdivé informácie, od kvality záznamu o priebehu rozhovoru aj od precíznosti interpretácie získaných údajov.


Pravidlá vedenia rozhovoru:
1. fáza nadviazania kontaktu, získania dôvery a kooperácie a preto má byť preklenutá príjemným a povzbudivým zážitkom.
2. Opatrne postupujeme od všeobecného k osobným a ak treba aj k intímnym otázkam. Dbáme na kontextuálnu nadväznosť otázok, pričom kladené otázky by nemali potláčať spontánne prejavy klienta
3. Zúčastnené a pozorné počúvanie podporuje úprimnosť a je súčasťou potrebného taktu.
4. Získané informácie (údaje) majú charakter veľmi dôverného osobného materiálu. Na ich použitie pri rozhovore s treťou osobou musíme mať súhlas klienta. Okrem tímového rozboru prípadu je všetko predmetom tajomstva.
5. Dbáme na konkrétnosť popisovanej situácie jej podmienok, ako vznikli a ako prebiehali a vyhýbame sa otázke „prečo“!

POZOROVANIE – je ďalšou pravidelnou súčasťou psychodiagnostického vyšetrenia
Poznáme:
ORIENTAČNÉ POZOROVANIE – je mimovoľné, náhodné, klient upúta sám nejakým svojim prejavom alebo si všimneme jeho zvláštnosti
SPRIEVODNÉ POZOROVANIE – už obsahuje prvky plánovitosti, klienta pozorujeme počas určitej činnosti, pri riešení úloh psychodiagnostiky. Vopred vieme čomu budeme venovať pozornosť a ako to zaznamenávame.
ZÁMERNÉ POZOROVANIE – sa stáva samostatnou metódou pozorovania vybraných javov.