Veci alebo javy sa hodnotami stávajú, až keď vstúpia do vzťahu k hodnotenému subjektu.

Druhy hodnotenia:
1/ prírodné: a/ vitálne /teplo, potrava/
b/ sociálne /priateľstvo, láska, rodina – túžba po sociálnom kontakte/;
prvotná úloha je zabezpečenie existencie človeka
2/ civilizačné – vytvára ich človek v procese premeny sveta „o sebe“ na svet „pre seba“
3/ duchovné – vznikajú v procese reflexie o reflexii (rozmýšľaním o rozmýšľaní), ide o filozofiu, kultúru, umenie
Hodnotový systém – rangové usporiadanie hodnôt podľa dôležitosti (rebríčka hodnôt), je stabilný, ale nie statický. Výchova je proces: a/ cieľavedomý – zámerný, primárny znak výchovy
b/ biodromálny – celoživotný
c/ sociálny – typický pre človeka, prebieha v určitých sociálnych podmienkach
d/ systematický – každý systém musí mať prvky a vzťahy
e/ komplexný

Komplexnosť výchovy = výchova pôsobí na:
R (racionálnu zložku – vedomosti, poznatky)
E (emocionálnu – formovanie pozitívnych vlastností osobnosti, charakter)
V (vegetatívnu – konanie, správanie).

o výchove môžeme hovoriť iba vtedy, ak je cyklus všetkých zložiek uzatvorený. Definície výchovy

Kaiser, Kaiserová: „Ak skúmame hocijaké ľudské spoločenstvá, minulé alebo súčasné, vyspelé alebo primitívne, všade sa vychovávalo a vychováva. Formy a obsahy sú pritom veľmi odlišné. No podstata, fenomén výchovy, je vždy ten istý: ďalším generáciám sprostredkovať schopnosti, zručnosti a postoje, ktoré v danej spoločnosti jestvujú a ktoré sa z hľadiska jej trvania a perspektívy pokladajú za dôležité.“

Briškovský: „Výchova patrí k najzložitejším a najdialektickejším (všetko so všetkým súvisí) procesom, aké poznáme. Výchova je optimalizáciou (skvalitňovaním, zlepšovaním) človeka a jeho sveta, uceleného a uvedomelého, aktívneho a tvorivého vzťahu človeka k prírode, spoločnosti a k sebe samému. Je to cieľavedomé utváranie osobností i sociálnej skupiny.“

J. Hroncová: „Výchova predstavuje ťažisko procesu socializácie, ale nie je s ňou totožná. Pod výchovou rozumieme systematické a zámerné rozvíjanie osobnosti človeka podľa vopred stanoveného cieľa. Tento cieľ je determinovaný vonkajšími a vnútornými činiteľmi. Ak vychádzame z predpokladu, že výchova je činnosť zámerná, nemožno za výchovu považovať vplyv prírody a mimovýchovné formatívne pôsobenie sociálneho prostredia. Socializácia však v sebe zahŕňa obidve tieto roviny.“

V. Jochmann: „Výchova je: jedna zo základných spoločenských funkcií, vytváranie človeka ako sociálnej bytosti, prenos kultúry, vytváranie sociálnych vzťahov, príprava človeka na výchovu sociálnych rolí.“

Koncepcie výchovy z hľadiska historického vývoja:
A/ nativistické koncepcie (preferujú dedičnosť), J. J. Rousseau (dielo Emil), pesimizmus pedagogiky
B/ sociálne (empirické) koncepcie (preferujú sociálne vplyvy – výchova, J.