Ciele smerujú k projektovaniu osobnosti, realizujú sa prostredníctvom obsahu výchovno-vzdelávacej práce za aktívnej účasti žiaka a učiteľa, pri optimalizácii voľby prostriedkov pôsobenia a podmienok výchovy. V praxi však často dochádza k preceňovaniu určitého činiteľa zo systému výchovy. Tak vznikajú jednostranné modely výchovy.
2. Pedocentrický model - podľa neho všetko výchovné dianie sa podriaďuje vôli vychovávateľa. V ňom je absolutizovaná rola subjektu výchovy. Ide o "bezdetnú" výchovu.
3. Pedocentrický model - v ňom sa absolutizuje rola objektu výchovy - vychovávaného. Ide o "bezcieľnu" výchovu.
4. Voluntaristický model - absolutizuje cieľ výchovy, požiadavky na výchovu sú maximálne.
5. Technocentrcký model výchovy je jednostranne orientovaný na výchovné prostriedky a samoúčelné "metodikárčenie".
6. Funkcionálny model - zahŕňa do výchovy aj pedagogicky nezámerné utváranie ľudí vonkajšími a vnútornými podmienkami výchovy. Absolutizuje systémovotvornú rolu podmienok výchovy. Podstupne sa utvárajú aj samostatné teórie, ktoré skúmajú jednotlivé prvky modelov výchovy.
Výchova je základným pojmom v pedagogickej teórii a v pedagogickej praxi. Súčasne patrí k najzložitejším procesom v ľudskej spoločnosti. Vznik a podstata výchovy má spoločensko-historický charakter. Vyvinula sa so vznikom človeka a menila sa podľa podmienok ekonomických, kultúrnych a sociálnych. Závislosť výchovy na spoločnosti vyplýva z jej ľudskej podstaty. Človek myslí a koná v intenciách spoločnosti, v ktorej žije. Yvieratá na rozdiel od človeka sa správajú inštinktívne.
Výchova má niekoľko spoločných znakov. Prvým znakom je, že sa jedná o typicky ľudskú činnosť. Neexistuje v ríši zvierat. Druhým znakom je zámernosť výchovného pôsobenia. Táto sa prejavuje v cieľavedomom rozvoji osobnosti, utváraní jeho vzťahu k vonkajšiemu svetu a rozvji jeho vnútorných stránok. Ďalším znakom výchovy je aktívny vzťah človeka ku spoločnosti, prírode a k sebe samému. Prostredníctvom výchovy sa človek učí vyžívať prostredie v prospech seba i spoločnosti, v ktorej sa nacádza. V procese tohoto aktívneho vzťahu človeka ku svetu dochádza k humanizácii jedinca a celej spoločnosti. Čím vyspelejšia a demokratickejšia je spoločnosť, tým je aj výchova náročnejšia a zložitejšia. Nestačia jednoduché metódy napodobňovania, ale sa vytvárajú výchovné inštitúcie, ktoré na profesionálnej úrovni zabezpečujú prípravu dospievajúceho jedinca pre život. Hovoríme, že výchova sa racionalizuje hľadaním vedecky podložených názorov na zefektívnenie výsledkov výchovného pôsobenia.
Z časového hľadiska môžeme v živote človeka rozlíšiť 3 modality výchovy:
1. modus habituálny, t. j. dosiahnutú úroveň vychovanosti,
2.