"Výchova, to je predovšetkým ustavičný duševný styk učiteľa s dieťaťom."
V. A. Suchomlinskij

1. 1. VÝCHOVNÝ PROCES A JEHO CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY
V celej histórii vied, ktoré sa zaoberajú človekom, hrala vždy významnú rolu otázka hybných síl rozvoja osobnosti. Proces formovania osobnosti prebieha pod vplzvom objektívnych i subjektívnych faktorov, ktoré v sebe zahŕňajú aspekty sociálne i biologické. Jednotlivé aspekty sa navzájom podmieňujú.
Výchovný proces je zložitým a dialektickým procesom. Charakterizujeme ho ako cieľavedomý, zámerný, plánovitý a komplexný proces, ktorým je riadená životná aktivita človeka. V óm si človek nachádza vzťah ku svetu, k spoločnosti i k sebe samému.
Dieťa sa narodí do kkonkrétneho spoločenského prostredia. Jeho vývoj určujú v podstate tri druhy skúseností - biologické, spoločenské a tie, ktoré získava na základe vlastných skúseností. Teda vývoj človeka je determinovaný na základe dedičnosti tým, čo zdedil po svojich predkoch a tým, čo získava na základe vzájomného pôsobenia prostredia, podmienok výchovy, osobnosti vychovávateľa, rodičov a pod.
Na osobnosť mladého človeka pôsobia jednak vonkajšie vplyvy a faktory, ako je prostredie, výchova a jednak vnútorné vplyvy. Ide o pôsobenie pedagogicky nezámerných faktorov (funkcionálne pôsobenie) a pedagogicky zámerných faktorov (intencionálne pôsobenie).
Výchovný proces je podmienený spoločensky i individuálne. Z hľadiska spoločenského všetko, čo obklopuje dieťa v kladnom či zápornom zmysle, vplýva na jeho výchovu. Výchovný procovník však musí poznať aj štruktúru vnútornej psychiky, kvalitu psychických procesov, vôľových, poznávacích, emocionálnych, morálnych vlastností, ale aj sklony a záujmy detí.
Učiteľ vytvára aktívne vzťahy medzi objektom a subjektom výchovy. Čím je sila pôsobenia subjektu výchovy účinnejšia, tým možno očakávať vyššiu efektívnosť vo výsledkoch výchovy. V systéme výchovy je žiadúce optimalizovať vzťahy medzi cieľom výchovy, subjektom a objektom výchovy, prostriedkami a podmienkami výchovy.
Podľa B. Bližkovského existujú viaceré modely výchovného procesu:
1. Dialektický model - optimálny model vzťahov medzi cieľom, subjektom, objektom, prostriedkami a podmienkami výchovy.

Ciele smerujú k projektovaniu osobnosti, realizujú sa prostredníctvom obsahu výchovno-vzdelávacej práce za aktívnej účasti žiaka a učiteľa, pri optimalizácii voľby prostriedkov pôsobenia a podmienok výchovy. V praxi však často dochádza k preceňovaniu určitého činiteľa zo systému výchovy. Tak vznikajú jednostranné modely výchovy.
2. Pedocentrický model - podľa neho všetko výchovné dianie sa podriaďuje vôli vychovávateľa. V ňom je absolutizovaná rola subjektu výchovy. Ide o "bezdetnú" výchovu.
3. Pedocentrický model - v ňom sa absolutizuje rola objektu výchovy - vychovávaného. Ide o "bezcieľnu" výchovu.
4. Voluntaristický model - absolutizuje cieľ výchovy, požiadavky na výchovu sú maximálne.
5. Technocentrcký model výchovy je jednostranne orientovaný na výchovné prostriedky a samoúčelné "metodikárčenie".
6. Funkcionálny model - zahŕňa do výchovy aj pedagogicky nezámerné utváranie ľudí vonkajšími a vnútornými podmienkami výchovy. Absolutizuje systémovotvornú rolu podmienok výchovy. Podstupne sa utvárajú aj samostatné teórie, ktoré skúmajú jednotlivé prvky modelov výchovy.
Výchova je základným pojmom v pedagogickej teórii a v pedagogickej praxi. Súčasne patrí k najzložitejším procesom v ľudskej spoločnosti. Vznik a podstata výchovy má spoločensko-historický charakter. Vyvinula sa so vznikom človeka a menila sa podľa podmienok ekonomických, kultúrnych a sociálnych. Závislosť výchovy na spoločnosti vyplýva z jej ľudskej podstaty. Človek myslí a koná v intenciách spoločnosti, v ktorej žije. Yvieratá na rozdiel od človeka sa správajú inštinktívne.
Výchova má niekoľko spoločných znakov. Prvým znakom je, že sa jedná o typicky ľudskú činnosť. Neexistuje v ríši zvierat. Druhým znakom je zámernosť výchovného pôsobenia. Táto sa prejavuje v cieľavedomom rozvoji osobnosti, utváraní jeho vzťahu k vonkajšiemu svetu a rozvji jeho vnútorných stránok. Ďalším znakom výchovy je aktívny vzťah človeka ku spoločnosti, prírode a k sebe samému. Prostredníctvom výchovy sa človek učí vyžívať prostredie v prospech seba i spoločnosti, v ktorej sa nacádza. V procese tohoto aktívneho vzťahu človeka ku svetu dochádza k humanizácii jedinca a celej spoločnosti. Čím vyspelejšia a demokratickejšia je spoločnosť, tým je aj výchova náročnejšia a zložitejšia. Nestačia jednoduché metódy napodobňovania, ale sa vytvárajú výchovné inštitúcie, ktoré na profesionálnej úrovni zabezpečujú prípravu dospievajúceho jedinca pre život. Hovoríme, že výchova sa racionalizuje hľadaním vedecky podložených názorov na zefektívnenie výsledkov výchovného pôsobenia.
Z časového hľadiska môžeme v živote človeka rozlíšiť 3 modality výchovy:
1. modus habituálny, t. j. dosiahnutú úroveň vychovanosti,
2.

modus aktuálny, t. j. prebiehajúci proces výchovy,
3. modus potencionálny, t. j. vychovateľnosť, resp. výchovno-vzdelávacie možnosti.
Všetky tieto tri podoby výchovy prebiehajú v živote človeka, v jeho vekových obdobiach. Prejavujú sa aj v striedaní generácií a odovzdávaní, rozvíjaní nadobudnutej spoločenskej skúsenosti.

1. 2. OBSAHOVÉ ZAMERANIE VÝCHOVNÉHO PROCESU
1. 2. 1. Výchovný proces ako postupné a sústavné formovanie osobnosti žiaka
Vo výchove a vzdelávaní je dôležitý princíp postupnosti a sústavnosti, lebo zámerná činnosť predpokladá postupovať podľa istých logických zákonov.
Už J. A. Komenský formuloval požiadavkz, aby sa vo vyučovaní a výchove postupovalo od známeho k neznámemu, od blízkeho k vzdialenejšiemu, od konkrétneho k abstraktnému, čiže od ľahšieho a prístupnejšieho k ťažšiemu, menej prístupnému.
Zásada postupnosti a sústavnosti platí pre celý výchovno-vzdelávací proces. To znamená, že sa musí dodržiavať v každej zložke výchovy.
V oblasti teórie vzučovania vyjadruje požiadavku, aby sa vyučovací proces realizoval v prísnom logickom poriadku, aby poznatky, ktoré si žiaci osvojujú, tvorili ucelenú sústavu príslušných vedných odborov. Sústavnosťou a postupným "dávkovaním" informácií v správnej logickej štruktúre sa zabezpečuje komplexnosť poznania najdôležitejších informácií o prírode a spoločnosti.
Sústavnosť a postupnosť sa prejavuje predovšetkým vo výbere a usporiadaní obsahu vzdelania, ktorý je predpísaný učebnými osnovami. No ani v každodennej učiteľovej práci nesmie chýbať takýto postup. Príprava na vyučovaciu hodinu, výber metód a foriem sprostredkovania poznatkov, individuálne pôsobenie a iné činnosti učiteľa musia rešpektovať zásadu sústavnosti, lebo jej dôsledné uplatňovanie vedie k pochopeniu vzťahov a súvislostí medzi jednotlivými poznatkami, resp. učebnými predmetmi, čím sa vytvára akási globálnejšia predstava o poznávaných javoch.
Druhá etapa obsahuje utvorenie vlastných postojov a názorov, t. j. taký vzťah k poznávanej skutočnosti, ktorý okrem racionálnej zložky predstavuje aj výraznejšie emocionálne prežívanie s tendenciou k správaniu žiaka.

Ide tu o hbší vnútorný súhlas s danou požiadavkou, ktorá smeruje k praktickej činnosti v súlade s poznanými zásadami a normami.
Kvalitatívne vyššia etapa predstavuje postupné formovanie mravného presvedčenia, ktoré predstavuje akúsi syntézu poznania teórie, toho, čo by malo byť, aký by mal byť človek, k čomu smerovať.
Sústavnosť zabezpečuje nepretržité pôsobenie v zmysle vytýčených postupných cieľov a ich konkretizáciu v čo možno najpresnejšie usporiadanej logickej štruktúre obsahu vzdelania a výchovy.

1. 2. 2. Výchovný proces ako aktivizujúci systém
Výchovno-vydelávací proces ako celok, ale i jeho jednotlivé komponenty je už vo svojej postate aktívny systém. Tento charakteristický znak spočíva v prirodzených zákonitostiach vývinu ľudstva, jednotlivca, vo fungovaní ľudskej spoločnosti, v organizácii i cieľoch školy.
Výchovu ako zámerné a organizované pôsobenie na jednotlivca treba považovať za aktívnu činnosť. Cieľom výchovného pôsobenia nie je akési mechanické odovzdávanie informácií, resp. poučovanie a moralizovanie. Ak sa zdôrazňuje potreba osvojenia si hlbokých a trvalých vedomostí, zručností a návykov, formovanie mravných kvalít osobnosti a presvedčenia, musí sa pôsobnosť všetkých zložiek výchovného procesu vyznačovať primeranou aktivitou. Platí to tak pre učiteľa, ako i pre žiaka. Pritom proporcionalita aktivity učiteľa na jednej strane a žiaka na druhej strane sa vo výchovno-vzdelávacom procese mení, a to v závislosti od úrovne pochopenia informácií, resp. postoja žiakov k nim.
Zásada aktívnosti vo výchove a vyučovaní ako základná podmienka úspešného zapamätania a rozvoja vyšších myšlienkových operácií si vyžaduje, aby si žiaci na základe zainteresovaného vzťahu k učebnej látke osvojovali predložené a požadované informácie. Uvedomelý vzťah k učeniu vôbec a ku konkrétnej problematike osobitne nielenže znásobuje školský výkon, ale výrazne ovplyvňuje aj rozvoj ostatných vlastností osobnosti. Vďaka tomu žiak chápe sústavné vzdelávanie ako prirodzenú potrebu, ktorá má pre neho hlbší osobný a spoločenský zmysel.
Jedným z efektívnych spôsobov aktivizácie žiakov je problémové vyučovanie. Jeho podstatu by sme mohli charakterizovať ako samostatnú, iniciatívnu a osobne angažovanú činnosť učiaceho sa subjektu. Vychádza sa z toho, že žiakom sa navodí praktická alebo teoretická náročnosť, "ktorej základom je spravidla cieľavedome a zámerne organizovaná situácia, kde sa žiak usiluje v súlade s istými potrebami prekonať ťažkosti, čím sa obohacuje o nové poznatky a skúsenosť".

1. 2. 3. Výchovný proces ako komplexné pôsobenie na žiaka
Výchovno-vzdelávací proces predstavuje mnohostranný vplyv na rozvoj osobnosti. Intelektuálny, kognitívny rozvoj má pri utváraní osobnsoti podstatný význym. Preto aj stredobodom zamerania výchovných inštitúcií je práve rozvíjanie poznávacích schopností, rozumových operácií a osvojovanie poznatkov.

Intelektuálna kapacita žiaka ovplyvňuje teda aj celú osobnosť, aj jej jednotlivé vlastnosti.
Úzky vzťah medzi vyučovaním a výchovou je zvýraznený v jednje z najstarších zásad: v zásade výchovného vyučovania. Všetci významní pedagógovia v minulosti (Komenský, Locke, Pestalozzi, Rousseau, Diesterweg, Ušinský a i.) zdôrazňovali, že vzdelanie je neoddeliteľný znak ľudskosti, humanizmu. Princíp výchovného vyučovania odôvodnil Herbart. Zdôraznil, že výchova nemôže byť bez vyučovania a vyučovanie bez výchovy. Správne vyučovanie je také, ktoré súčasne zušľachťuje vôľu, charakter a mravné vlastnosti žiaka. Zásada výchovného vyučovania sa uplatňuje aj v metódach, akými sa žiakom sprostredkuje učebná látka. Učiteľ môže vhodne zdôrazniť osobný a spločenský význam informácie, a tým zvýšiť jej výchovnú účinnosť.
V procese výchovy sa stretávame s dvoma druhmi výchovného pôsobenia na človeka:
1. funcionálne - nezámerné, vonkajšie vplyvy životného prostredia; vnútorne neuvedomelé sebautváranie životnými skúsenosťami, vrodenými vlastnosťami
2. intencionálne - zámerné, vonkajšie výchovné pôsobenie; vnútorná sebavýchova, uvedomelé sebautváranie.
Obidva druhy pôsobenia sa v praxi prelínajú. Neexistuje čisté pôsobenia jedného druhu.
Výchova má tri základné stránky:
1. normatívnu, ktorá vymedzuje ciele, obsah výchovy, zásady, metódy, formy a prostriedky výchovy
2. exogénnu, ktorá predstavuje celú organizáciu výchovného prostredia
3. endogénnu, ktorá vyjadruje zmeny vnútorného vývinu jedinca.
Všetky tieto komponenty výchovy sú navzájom spojené a vystupujú v konkrétnych výchovných situáciách. V definíciách výchovy sa často objavuje zdôrazňovanie niektorej stránky výchovy, napr. v psychológii niekde dominuje vnútorná stránka - výchova je chápaná ako navodzovanie zmien v správaní človeka.
Bližkovský chápe výchovu ako optimalizáciu človeka a jeho sveta, uceleného, uvedomelého, aktívneho a tvorivého vzťahu človeka (ľudí) ku svetu, t. j. k prírode, spoločnosti a k sebe samému.
Kačáni chápe výchovu ako špeciálne organizovaný a usmerňovaný proces cieľavedomého pôsobenia a vnútorného vývinu subjektu, ktorý sa realizuje v intenciách spoločenských záujmov a potrieb.

1. 2. 4. Priebeh výchovného procesu
Vzdelanie zísava človek vo vzdelávacom procese, ktorý prebieha predovšetkým na vyučovaní. Tu získava potrebnú sústavu vedomostí, zdručností, návykov, Morálne hodnoty človeka sa formujú vo výchovnom procese v škole i mimo nej. V ňom získavajú žiaci aj žiaduce normy správania, mravný profil osobnosti.
Vzdelávací v výchovný proces prebiehajú v dialektickej jednote, navzájom sa odmieňujú.

Oba procesy však majú svoje špecifické zvláštnosti, osobitný priebeh.

Vo vývoji človeka možno pozorovať dve vývinové obdobia:
1. Heteronómne obdobie - je to obdobie predškolského veku, keď sa u dieťaťa formujú návyky a zvyky. Je vhodné, aby ho v tomto období obklopovali kaldné príklady. Ak dieťa porovnáva svoje správanie a správanie iných, postupne prechádza do autonómneho obdobia.
2. Autonómne obdobie - dieťa sa do tohoto obdobia dostáva vtedy, keď dozrelo pre školskú dochádzku, keď už má utvorenú štrukúru sociálnych skúseností, mravných návykov a zvykov. Tie získalo v rodine i škole. Postupne sa u neho vytvára mravné presvedčenia, mravné vlastnosti, na ktorých sa podstatnou mierou podieľa škola.

1. 2. ETAPY VÝCHOVNÉHO PROCESU
1. Východiskovou etapou výchovného procesu je motivácia a požadovanie žiaduceho správania, stanovenie úloh, ktoré sa majú riešiť. Každé dieťa má vedieť, čo má robiť a má to aj chcieť robiť. Preto požiadavky majú byť formulované jasne, zrozumiteľne, s náležitou motiváciou.
2. Druhou etapou výchovného procesu je riešenie vytýčených úloh, realizácia požiadaviek v praktickom konaní. Tak vznikajú potrebné návyky a zvyky.
3. V tretej etape sa prehlbuje presvedčenie žiakov, formujú sa mravné vlastnosti. Úlohou učiteľov, výchovných pracovníkov je správne vysvetľovať mravné zásady, normy a ponechať dostatočný priestor na samostatné rozhodovanie a konanie žiakov.
4. Posledná etapa je charakterizovaná tým, že sa ďalej primerane veku žiakov, rozvíja schopnosť uvedomele a samostatne sa stavať k požiadavkám, samostatne usmerňovať svoje správanie podľa latných zásad a odolávať negatívnym vplyvom.
Jednotlivé etapy navzájom súvisia a dopĺňajú sa.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Výchovný proces, jeho zameranie a etapy