Ekologická, environmentálna a zdravotná výchova na školách netvorí samostatný vyučovací predmet. Je však zakomponovaná do učebných osnov v iných predmetoch. Jedným z týchto predmetov je aj chémia. Zmenu postojov k vlastnému zdraviu, životnému prostrediu je najúčinnejšie uskutočňovať od najútlejšieho veku. Preto sa výchova zakomponovala do vyučovacích osnov už na základných školách.
V súčasnej dobe sa ochrana životného prostredia stáva najzávažnejším globálnym problémom. Ak by som mal charakterizovať čo vlastne ekologická výchova je, tak by som začal asi takto: Ekologickú výchovu možno charakterizovať ako výchovu vzájomného vzťahu medzi človekom a prírodou. Jej cieľom je pripraviť žiakov na riešenie rozličných problémov ochrany prírody a tým v nich vypestovať lásku k prírode. Ekologická výchova má zložku výchovnú i vzdelávaciu. Vzdelávacia zložka – osvojovanie si primeraných vedomostí a poznatkov o prírode a jej ochrane, osvojovanie si zručností a návykov ochrany prírody; výchovná zložka – výchova žiakov k zámernej ochrane prírody. Metodický postup pri výchove žiakov k ochrane životného prostredia by mal obsahovať nasledovné etapy:
- vzbudenie záujmu o ochranu životného prostredia;
- poskytnutie informácií o stave životného prostredia;
- príprava k osvojeniu si zručností a návykov ochrany prostredia;
- konkrétna ochranárska činnosť.
Charakteristickou vlastnosťou človeka je tvorivosť. Preto je zrejme, že človek pôsobí na prostredie, v ktorom žije. Súčasne zmeny prostredia, ku ktorým dochádza v súvislosti s rozvojom vedy a techniky, sa vymykajú všetkým doterajším skúsenostiam ľudstva a teda spod kontroly. Výchova k ochrane životného prostredia nie je vecou iba špecialistov, ale dotýka sa bezprostredne celej spoločnosti. Stáva sa jednou zo základných zložiek všeobecného vzdelania. Na tento spoločný výchovný základ treba nadviazať špecializované vzdelanie a to ako na vysokých školách, tak na stredných odborných a učňovských školách. Jednotlivé etapy výchovy podľa veku:
1. V predškolskom veku: poznávanie okolia školy, jednotlivosti prostredia, osvojovanie si návykov v osobnej hygiene a vzťahov k prírodninám. Využíva sa emocionálne pôsobenie - estetika, krása, škodlivosť. 2. Na prvom stupni základnej školy: nastupuje usporiadanie a zjednocovanie poznatkov, návykov, zručností, poznávanie elementárnych vzťahov v prírode, formovanie základných vzťahov medzi človekom a prostredím. 3.

Na druhom stupni základnej školy: nadväzuje sa na analytické poznatky, tvoria sa prvé syntézy. 4. Na vyššom stupni odborného školstva - dochádza k špecializácii podľa odborov štúdia a ich zameraní (chémia, zdravotníctvo, stavebníctvo, doprava a pod.)
5. Vysoké školstvo - rozširuje teoretické poznatky a tvorivé myslenie v špecializovaných odboroch. Stavia na individuálnych poznatkoch a osvojení si postupov a foriem konania
6. Postgraduálne vzdelávanie - dopĺňa vzdelanostnú úroveň v špecializácii. Je zdrojom nových impulzov zvyšovania environmentálneho uvedomenia

Obsah výchovy vo svojej mnohotvárnosti by mal v hlavných rysoch sledovať otázky starostlivosti o životne prostredie. Mal by usmerňovať konanie človeka, predvídať vývoj kvality prostredia v priamych a nepriamych súvislostiach. Rovnako by mal byť zameraný na kontrolu stavu prostredia a princípov výchovného pôsobenia a usmerňovania. Medzi najčastejšie nástroje výchovného pôsobenia počítame: prognózovanie, stimulovanie, organizačne a právne zaistenie, využívanie vedecko-populárnych poznatkov, didakticko-metodické usmerňovanie (školská, mimoškolská výchova), propagáciu a informatiku. V neposlednom rade aj neustále oboznamovanie sa s novými koncepciami zameranými na environmentálnu výchovu doma aj v zahraničí. Systém environmentálnej výchovy sa teda uskutočňuje na štyroch úrovniach: v škole, v štátnych a spoločenských inštitúciách, v rodine, v súkromných zariadeniach a samovzdelávaním, predovšetkým však rozvojom pozitívnych postojov v interakcii so životným prostredím. V tomto systéme kooperujú tri základne zložky:
- učiteľ (ako subjekt aj objekt výchovy),
- žiak, resp. študent (tiež ako subjekt aj objekt výchovy),
- projekt výchovy a vzdelávania (aký sa zvoli v systéme výchovy) Cieľom výchovy a rozširovania správneho environmentálneho uvedomenia by malo byť vytváranie optimálnych postojov a záujmov na zabezpečenie zdravej existencie človeka, čo ďalej požaduje rozvoj:
a) systému vedomosti a návykov,
b) systému poznávacích a praktických schopnosti na tvorbu prostredia,
c) systému rozvinutých potrieb, motívov a záujmov. Obsah starostlivosti o životné prostredie, ktorý by mala environmentálna výchova sledovať, zahŕňa:
1. starostlivosť o zložky biosféry (vodu, pôdu, ovzdušie, sídla, obytné, pracovné, rekreačné prostredie a pod.),
2. starostlivosť o stránky prostredia (biologicko-ekologické, hygienické, bezpečnostné, estetické),
3. starostlivosť o problémové územia (napr.

sídla, chránené územia pod.)

EKOLOGICKÁ A ENVIRONMENTÁLNA VÝCHOVA, ICH ORIENTÁCIA A PREPOJENOSŤ

V súčasnej školskej aj mimoškolskej výchove sa často vyskytujú pomenovania vzdelávacích a výchovných predmetov a zameraní, ktoré sa vo svojom obsahu a najmä v cieľoch prekrývajú, alebo zamieňajú. Na jednej strane je to napríklad široko chápaná 'ekologická vychová'. Na druhej strane je to v odbornej aj v pedagogickej praxi ešte nedostatočné definovaný a menej používaný názov 'environmentálna vychová', ako tzv. 'výchovný proces'. Je potrebne bližšie naznačiť tento proces menotvorby a definovania pojmov. Ekológiu definujeme ako odvetvie biológie (keď preferujeme biocentricky prístup), ktoré skúma historicky vzniknuté vzájomné pôsobenie organizmov s obklopujúcim ich fyzikálno-chemickým, biotickým a antropogénnym prostredím na úrovni druhu, druhových populácii, biocenóz a biosféry.
V našom školskom vzdelávaní (najmä v stredoškolskej výchove) sa zaviedol predmet Ekológia s aplikáciou v povinnej aj nepovinnej výučbe. Predmet takto poskytuje teoretickú aj metodickú bazu pre poznávanie procesov a hierarchie väzieb živých organizmov v prírodnom prostredí. Vidíme tu prevládajúcu snahu o využitie metodiky ekológie aj v iných 'nebiologických' odboroch a to aj v chémii. Všeobecným cieľom Environmentálnej výchovy (napríklad podľa Cube a Storcha, 1989) - je vychová k prežitiu človeka t.j.:
1. pre udržanie alebo obnovu ekologickej (rozumej biologickej) rovnováhy,
2. tiež udržanie (obnova) ekologickej rovnováhy správania, kde rovnováha v ekologickom správaní je predpokladom pre trvale udržanie prirodzených základov života. Ma teda predovšetkým výchovný charakter, je to teda dlhodobý výchovný proces. To, k čomu sa v konaní žiaci dopracujú by malo byť odrazom v každodennom živote. Čím skôr sa učia environmentálne správať, tým sa pre nich toto správanie stáva samozrejmejším. Konkrétne konanie (napr. pri zbere odpadu) napomáha v boji proti zlozvykom, učí zmysluplne konať. Celý obsah vyučovania chémie poskytuje učiteľovi mnoho možností výchovného pôsobenia. Záleží na ňom, ako tieto možnosti dokáže využiť.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Využitie regionálnych situácií pre ekologickú, environmentálnu a zdravotnú výchovu vo výučbe chémie