Ústava Slovenskej republiky bola prijatá 1. septembra 1992. V Zbierke zákonov bola uverejnená pod číslom 460/1992 Zb. 1. októbra 1992. Ako celok nadobudla účinnosť 1. 10. 1992 s výnimkou niektorých ustanovení, ktoré sú účinné od 1. 1. 1993.
Tvorí ju preambula [vyjadruje základné myšlienkové zdroje, ciele a hodnoty, ktoré sa štát usiluje získať], 9 hláv a 156 článkov. Ústava vychádza z republikánskej parlamentnej vládnej formy, z demokratického vzťahu štátu a občana vyjadreného v právach a slobodách a ich ochrane.
Moc je rozdelená na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.
Prvá hlava ústavy obsahuje základné ustanovenia. Slovenskú republiku charakterizuje ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý nie je spätý s nijakou ideológiou ani náboženstvom. Štátna moc pochádza od občanov, tí ju môžu vykonávať prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo. Základné ustanovenia riešia aj otázky územia [SR je unitárny štát], vlastníctva, štátneho občianstva, štátneho jazyka [používanie slovenského jazyka ako štátneho jazyka upravuje zákon NR SR č. 270/1995 Zb.], štátnych symbolov a hlavného mesta. Hlavným mestom SR je Bratislava.
Druhá hlava je rozsahom najväčšia a upravuje základné ľudské práva a slobody. Ústavná úprava ľudských práv a slobôd vychádza z medzinárodných zmlúv a dohôd o ochrane ľudských práv a slobôd, ktoré ratifikovala ČSFR a ktorých záväzky prebrala aj Slovenská republika. Ústava v článku 11 stanovuje, že ak medzinárodné zmluvy, ktoré SR ratifikovala a vyhlásila, zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd, majú prednosť pred zákonmi SR.
Ústava SR vychádza z nedotknuteľnosti a univerzálneho charakteru prirodzených ľudských práv, čo znamená, že práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné a nie sú nanútené štátom.
Vnútornú štruktúru druhej hlavy tvorí 8 oddielov:
1. Všeobecné ustanovenia – okrem už spomínanej charakteristiky prirodzených práv práv uvádzajú, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, že sloboda jednotlivca je prvotná, každý môže robiť to, čo nie je zákonom zakázané, a nikto nesmie byť nútený robiť to, čo zákon neukladá. Základné práva a slobody sa zaručujú bez rozdielu rasy, pohlavia, farby pleti, jazyka, náboženstva a viery, politického a iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine.
Ústava upravuje základné práva a slobody, povinnosti občanov špeciálne neupravuje.