Napríklad, keď sa deťom nariaďuje, aby sa preobuli po príchode domov a aby si umývali ruky pred jedlom, ale rodičia to sami nerobia, dieťa automaticky ich príkazy neplní.
Vo vývoji detskej reči sa prejavuje často nepriaznivý vplyv rodiny niekoľkorakým spôsobom. Niektoré deti majú nesprávnu výslovnosť preto, že rodičia pri maznaní s nimi šušlú. Pri učiteľkinom upozornení často namietajú, že dieťa je ešte malé a rozpráva dobre. Inokedy hovoria, že jeho starší súrodenci rozprávali rovnako a neskôr sa reč upravila. Niektorí rodičia si ani chyby neuvedomujú, lebo sami chybne rozprávajú. To je hlavne pri nesprávnej výslovnosti hlásky „r“ a sykaviek. Naproti tomu je v iných rodinách pravý opak. Rodičia reč dieťaťa neustále upravujú a karhajú ho pre nesprávnu výslovnosť bez ohľadu na to, že dieťa v určitom veku ešte nie je schopné vyslovovať všetky hlásky správne. Niekedy sa dieťaťu vysmievajú a posmešne napodobňujú jeho nesprávnu výslovnosť a myslia si, že takto prinútia deti správne hovoriť. Opak je pravdou. Nervove silné, snaživé a ctižiadostivé deti sa snažia správne vyslovovať hlásky, aby sa vyhli posmechu a napomínaniu. No čím viac sa snažia, tým viac vytvárajú hlásky nesprávne a s prehnanou artikuláciou. Na takéto nesprávne vyslovovanie si zvykne a to sa ťažko odstraňuje. Naproti tomu deti nesmelé, bojazlivé a so slabšou nervovou sústavou sa v takýchto situáciách hambia rozprávať, boja sa výsmechu. 3.4 ÚSPEŠNOSŤ LOGOPEDICKEJ STAROSTLIVOSTI Z HĽADISKA MOTIVÁCIE

Jedným z najdôležitejších predpokladov úspešnosti logopedickej starostlivosti je primeraná motivácia dieťaťa a jeho najbližšieho okolia. Voľba motivačných podnetov musí vždy vychádzať z celkovej problematiky postihnutého dieťaťa.
Voľba motivačných podnetov má 2 hlavné zásady:
1. motivované musí byť nielen dieťa, ale aj jeho najbližšie okolie (rodičia)
2. voľba motívov musí byť individuálne špecifikovaná ( podľa veku, druhu poruchy a jej prežívania)
K voľbe motivačných podnetov je treba pristupovať diferencovane s ohľadom na dieťa a rodičov. Pokiaľ ide o dieťa, je rozhodujúci jeho vek a u rodičov je rozhodujúci ich postoj k rečovému defektu dieťaťa.Ťažko, ale motivovať dieťa predškolského veku samotným cieľom starostlivosti ako napr. „uč sa, aby si dobre hovoril“. V tejto vekovej kategórii je podobná motivácia prakticky neúčinná, pretože subjektívne prežívanie poruchy je tu malé alebo chýba. Dieťa v predškolskom období si vlastnú rečovú chybu zväčša neuvedomuje. Závisí to aj od toho či dieťa s rečovou chybou je vychovávané v rodine alebo v kolektíve materskej školy. V zmienenom vekovom období vystupuje do popredia objektívne prežívanie poruchy, napr.