obava rodičov, že dieťa nebude v dôsledku rečového nedostatku prijaté do školy, ale i obava z jeho prospechu v škole.
Pre motiváciu rodičov, detí predškolského veku, je veľmi účinným činiteľom maximum informácií o význame reči v živote človeka a o možných nepriaznivých dôsledkoch poruchy, hlavne v prípade ak sú jejich postoje ľahostajné. Príliš silnej motivácie je treba sa vyvarovať tam, kde je prognóza nápravy neistá. Silná motivácia a nedosiahnutie cieľa nápravy rečovej poruchy mužu byť príčinou frustrácie a jej nepriaznivé dôsledky môžu postihnúť aj logopéda, kedy jeho osoba aj terapia môže buť zľahčovaná a znevažovaná.
Deti predškolského a školského veku radi hrajú role dospelých. Okrem rodičov, to býva aj lekár, učiteľ, spevák či herec. Prestíž, ktorú u dieťaťa získavajú tieto „vzory“, snaha po stotožnení sa s nimi, je tiež motivačne využiteľná. Obecne možno povedať, že motivačne môžu pôsobiť iba tie osoby, ktoré u dieťaťa vyvolali obdiv alebo sympatie. S nimni sú potom deti ochotné sa stotožňovať. Malo by preto byť pravidlom, že aj logopéd sa stane pre zverené dieťa objektom stotožnenia. Pôsobivým motivačným podnetom pre dieťa staršieho predškolského veku, ale aj pre rodičov, je nadchádzajúca pozícia žiaka – školáka, spojená s určitým súborom správania sa – roly. Do súboru správania budúceho školáka patrí tiež formálna stránka reči. Vo všeobecnom povedomí dokonca prevažuje. Z opýtaných 364 rodičov považovalo 321 za prvoradú.
Motivácia nesmie byť náhodná, musí byť zámerná, systematická, cieľavedomá a rešpektujúca hlavne fázu psychosociálneho vývoja dieťaťa, jeho individualitu a musí vychádzať zo zvláštnosti problematiky jednotlivých rečových porúch a jejich prežívania.
Podľa Sováka z vývojového hľadiska rozoznávame rôzne formy a stupne motivácie a to od úrovne vývojovo najnižšej až po najvyššiu:
Najnižšie formy motivácie sú pudové, skúsenosti zo psychologických laboratórií ukazujú, že je vhodné posilovať navodzované reakcie odmenou – sladkosťou, hlavne u malých detí.
K motiváciám na úrovni pudu sebazáchovy sa radí aj motivácia životného prostredia, tá je silnou pohnútkou k akcii a opačne : keď dieťa nemá potrebu niečo konať, potom sa výsledok nedostaví a dieťa prichádza o možnosť vlastného rozvoja.
„Konať sa učíme konaním“ píše J.A. Komenský
Keď matka patologicky prehnane starostlivá za svoje dieťa všetko robí, hovorí, dokonca aj myslí, potom dieťa nemá potrebu samo niečo robiť, nič sa nenaučí a práve prehnanou starostlivosťou je dieťa na celý život handicapované.
Na najnižšej úrovni sú ešte aj iné formy motivácie ako snaha zapáčiť sa, byť stredobodom pozornosti a záujmu, alebo motivácia napodobňovacia – stotožnenie sa s osobami blízkymi.
Na vyššej úrovni sú motivácie situačné. Tieto motivácie v detskom kolektíve vyplývajú z hry pod vedením učiteľky.