Úvod – vymedzenie pojmov
V medzinárodnom práve a potvrdzovaní diplomatických dohôd hrá značnú úlohu uzatváranie medzinárodných zmlúv. Často sa v súvislosti zo zmluvami používajú termíny, ktoré sa s nimi zamieňajú. Môže ísť o protokol, dohodu, akt, deklaráciu, chartu a podobne. Z hľadiska viedenského dohovoru o medzinárodných zmluvách majú všetky tieto dohody rovnakú záväznosť a sú právne rovné. Za medzinárodné zmluvy považujeme zmluvy uzavreté medzi viacerými organizáciami vládnej povahy. Môže to byť teda hociktorý subjekt medzinárodného práva. Najčastejšie sú to zvrchované štáty, ale môžu to byť aj nadnárodné medzivládne organizácie, ktorým členské štáty prenechali časť svojej vlastnej suverenity. Medzinárodné zmluvy obsahujú zväčša dohody o politických, alebo hospodárskych otázkach. Politické sa týkajú najmä bezpečnosti zmluvných strán, otázok mieru, kolektívnej bezpečnosti, spoločnej obrane, oblastné dohody, zmluvy o priateľstve, spojenectve a spolupráci, odzbrojení, mieru a podobne. Hospodárske zmluvy upravujú medzinárodné hospodárstvo a technickú spoluprácu v užšom zmysle, alebo sociálnu a kultúrnu spoluprácu. Tieto zmluvy môžu byť uzatvorené na určité obdobie ako krátkodobé, alebo dlhodobé, ktoré majú dobu trvania 10 a viac rokov, alebo časovo neobmedzené.
V medzinárodnom práve sú rozlišované špecifické zmluvy podľa počtu pristupujúcich strán:
1. bilaterálne dohody o konkrétnych otázkach.
2. multilaterálne konvencie, smerujúce k dohodám o všeobecne prijatých kódexoch medzinárodného chovania.

Historický exkurz
Mnohostranné zmluvy sa po druhej svetovej vojne stali najdôležitejším mechanizmom tvorby a rozvoja medzinárodného práva.
Zrod zmluvného práva bol od počiatku spojený s hľadaním arbitra, ktorý by dohliadal na dodržiavanie uzatváranej dohody. Inak tomu nebolo ani v prípade vývoja medzinárodného zmluvného práva. V historických zmluvách, ktoré medzi sebou uzatvárali panovníci bol týmto ručiteľom Boh. Aj prvá zachovaná dohoda medzi Egyptským faraónom Ramzesom II. a chetitským panovníkom Chatušilišem III. obsahovala klauzulu o bohovi, ako svedkovi zmluvy. V starej Indii sa panovníci pri uzatváraní medzinárodných zmlúv spoliehali skôr na pozemské zaistenie zmluvy. To bolo vo forme rukojemníka, alebo ručiteľa.
Dnes je uzatváranie medzinárodných zmlúv zjednotené viedenským dohovorom z roku 1969 ktorý vstúpil do platnosti v roku 1980. ČSSR pristúpilo k tomuto dohovoru 28.8. 1987 a text bol vyhlásený vyhláškou č. 15 ministra zahraničných vecí z roku 1988.

Zásady tvorby zmlúv
Pre tvorbu a životaschopnosť medzinárodných zmlúv je potrebné aby pri ich tvorbe obe strany dbali na 2 princípy:
1.Zásada PACTA SUNT SERVANDA, ktorá hovorí o tom, že dohoda je pre obe strany záväzná a musí byť plnená v dobrej viere. Podľa viedenského dohovoru, každá záväznosť vyplývajúca z medzinárodnej zmluvy sa mení v normu a rozpor s národným právom nemôže byť dôvodom pre jej neplnenie.
2.Zásada REBUS SIC STANTIBUS, ktorá spája dodržiavanie zmluvy so zachovaním pomerov v dobe uzatvorenia zmluvy. Viedenský dohovor túto zásadu upravuje pre prípady, keď pomery ktoré tvorili základ zmluvy sa radikálne zmenili. V tomto prípade môže jedna zo strán túto zmluvu vypovedať.
Štádiá uzatvárania zmlúv
Návrh medzinárodnej zmluvy vypracúva gestor so zúčastnenými ministerstvami, respektíve s ústrednými orgánmi štátnej správy. Návrh musí obsahovať: politické, ekonomické a právne odôvodnenie účelu zmluvy. Návrh smernice na manipuláciu a rokovanie, návrh textu zmluvy, alebo zásad. Tiež by mala obsahovať návrh na rozhodnutie vo veci uzavretia zmluvy, vymenovanie splnomocnenca na podpis a určenie orgánov zodpovedných za plnenie zmluvy. V prípade, že sa jedná o mnohostrannú zmluvu, môže obsahovať aj návrh výhrad k predkladanej zmluve.
Druhé štádium je jednanie národných gestorov o texte zmluvy. V prípade bilaterálnej zmluvy ako prvý krok iniciátor dohody osloví diplomatickou cestou druhý štát, ktorý by sa mal na rokovaní zúčastniť. Po súhlase zašle aj návrh textu zmluvy. Ďalším krokom je zosúladenie textu zmluvy s národným právnym poriadkom. V prípade mnohostrannej zmluvy sa text dojednáva na medzinárodných konferenciách, kde sa tento text schvaľuje 2/3 väčšinou. To však neznamená aj ratifikáciu zmluvy, ale len súhlas s textom zmluvy. Tým sa text stáva antentinckým, teda pôvodným, alebo pravým. Po autentifikácií už nie sú možné zmeniť text.

Tretie štádium je pristúpenie k zmluve a ratifikácia. Viedensky dohovor nevymedzuje, ktoré zmluvy musia byť ratifikované a je možné, aby vstúpili do platnosti po podpísaní zmluvy gestorom. Možnosť ratifikácie určuje zväčša sama zmluva. Pristúpenie k zmluve môže byť akcesiou, alebo adhéziou. Akcesia znamená plné pristúpenie k celému textu zmluvy. Adhezia znamená pristúpenie k zmluve s výhradami, alebo iba k niektorým článkom zmluvy.
Po schválení sa príslušné listiny uložia do depozitára. V prípade mnohostrannej zmluvy je zmluva deponovaná v štáte, ktorý inicioval vytvorenie zmluvy. Kópia je tiež zaregistrovaná na sekretariáte OSN.
Často dochádza k otváraniu medzinárodných zmlúv z dôvodu ich výkladu. Tento oficiálny výklad uskutočňujú štátne orgány. V prípade nezhody o výklade zmluvy môže tento úkon spraviť medzinárodný súdny dvor v Haagu, alebo rozhodcovský súdny dvor. Tento výklad je pre signatárov zmluvy záväzný.
Protokolárne uzatváranie zmlúv
Uzatváranie medzinárodných zmlúv, ktoré je prejavom prijímať medzinárodné zväzky je jedným z atribútov suverenity štátu. Táto spôsobilosť môže byť obmedzená iba osobitnou normou medzinárodného práva. Za federatívne štáty má spôsobilosť uzatvárať medzinárodne dohody ústredný štát, alebo aj jednotlivé členské štáty, pokiaľ to pripúšťa federatívna ústava. Pri konfederatívnych štátoch zostáva táto spôsobilosť členským štátom a konfederácia ako celok môže uzatvárať medzinárodné zmluvy, ak ho na to splnomocnia členské štáty.
Dohody môžeme deliť z hľadiska počtu pristupujúcich štátov na:
1. Otvorené, ku ktorým môže pristúpiť ktorýkoľvek štát
2. Polootvorené, kde sa k pristúpeniu viažu ďalšie podmienky, ako je napríklad potreba súhlasu oboch strán, alebo potvrdenie účasti inými orgánmi.
3. Zatvorené, ku ktorým s pravidla nemôžu pristúpiť ďalšie štáty.

Ďalej podľa formy:
1. Písomné
2. Ústne
Štáty sú nepriamo nútene uzatvárať zmluvy v písomnej podobe k čomu ich zaväzuje ustanovenie charty OSN, článok 102 o povinnosti registrovať tieto dohody. Registrácia dohovorov v písomnej forme predchádza neskorším možným sporom o ich obsahu. Tieto zmluvy uzatvárané ústne sa nazývajú tzv. Guatemalské dohovory.

Medzinárodné zmluvy uzatvárajú štátne orgány splnomocnené na tento úkon ústavou. Podľa toho ich delíme na 1. prezidentské
2. vládne
3. rezortné
Signatári zmluvy sú zväčša ustanovení podľa obsahu a závažnosti zmluvy. Prezidentské zmluvy sa týkajú najzávažnejších politických otázok. Najme otázok bezpečnosti štátu. Vládne sa týkajú iných dôležitých otázok napríklad zahraničnej politiky a rezortné sa týkajú odborných úsekov štátnej správy.
Súčasné právo podľa viedenského dohovoru ponecháva na vôli signatárskych štátov v akom jazyku vypracujú bilaterálnu zmluvu. Zväčša sú vypracované v oboch národných jazykoch s autentickým textom. Mnohostranné medzinárodné zmluvy sa spisujú v dvoch, alebo viacerých úradných jazykoch OSN. Medzinárodné zmluvy sa skladajú z troch častí. Preambuly, vlastného textu zmluvy a zo záverečnej časti. Všetky ustanovenia zmluvy sú záväzné.
Preambula obsahuje výpočet signatárskych strán, čo viedlo k uzavretiu zmluvy a jej ciele. Vlastný text obsahuje jadro zmluvy, práva a povinnosti pristupujúcich strán. Záverečná časť obsahuje protokolárne články o aplikovaní zmluvy, doby trvania, možnosti predlženia zmluvy, potreba ratifikácie, alebo možnosti jej vypovedania. Na konci je spravidla dátum a miesto uzavretia zmluvy a podpisy. Dvojstranná zmluva sa vyhotovuje v dvoch exemplároch a každá strana dostane jeden exemplár na ktorom sa podpisuje ako prvá. Mnohostranné zmluvy sa podpisujú podľa abecedného poradia názvov štátov, ktoré k zmluve pristupujú, alebo podľa dohody.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Uzatváranie medzinárodných zmluv