Úvod – vymedzenie pojmov
V medzinárodnom práve a potvrdzovaní diplomatických dohôd hrá značnú úlohu uzatváranie medzinárodných zmlúv. Často sa v súvislosti zo zmluvami používajú termíny, ktoré sa s nimi zamieňajú. Môže ísť o protokol, dohodu, akt, deklaráciu, chartu a podobne. Z hľadiska viedenského dohovoru o medzinárodných zmluvách majú všetky tieto dohody rovnakú záväznosť a sú právne rovné. Za medzinárodné zmluvy považujeme zmluvy uzavreté medzi viacerými organizáciami vládnej povahy. Môže to byť teda hociktorý subjekt medzinárodného práva. Najčastejšie sú to zvrchované štáty, ale môžu to byť aj nadnárodné medzivládne organizácie, ktorým členské štáty prenechali časť svojej vlastnej suverenity. Medzinárodné zmluvy obsahujú zväčša dohody o politických, alebo hospodárskych otázkach. Politické sa týkajú najmä bezpečnosti zmluvných strán, otázok mieru, kolektívnej bezpečnosti, spoločnej obrane, oblastné dohody, zmluvy o priateľstve, spojenectve a spolupráci, odzbrojení, mieru a podobne. Hospodárske zmluvy upravujú medzinárodné hospodárstvo a technickú spoluprácu v užšom zmysle, alebo sociálnu a kultúrnu spoluprácu. Tieto zmluvy môžu byť uzatvorené na určité obdobie ako krátkodobé, alebo dlhodobé, ktoré majú dobu trvania 10 a viac rokov, alebo časovo neobmedzené.
V medzinárodnom práve sú rozlišované špecifické zmluvy podľa počtu pristupujúcich strán:
1. bilaterálne dohody o konkrétnych otázkach.
2. multilaterálne konvencie, smerujúce k dohodám o všeobecne prijatých kódexoch medzinárodného chovania.

Historický exkurz
Mnohostranné zmluvy sa po druhej svetovej vojne stali najdôležitejším mechanizmom tvorby a rozvoja medzinárodného práva.
Zrod zmluvného práva bol od počiatku spojený s hľadaním arbitra, ktorý by dohliadal na dodržiavanie uzatváranej dohody. Inak tomu nebolo ani v prípade vývoja medzinárodného zmluvného práva. V historických zmluvách, ktoré medzi sebou uzatvárali panovníci bol týmto ručiteľom Boh. Aj prvá zachovaná dohoda medzi Egyptským faraónom Ramzesom II. a chetitským panovníkom Chatušilišem III. obsahovala klauzulu o bohovi, ako svedkovi zmluvy. V starej Indii sa panovníci pri uzatváraní medzinárodných zmlúv spoliehali skôr na pozemské zaistenie zmluvy. To bolo vo forme rukojemníka, alebo ručiteľa.
Dnes je uzatváranie medzinárodných zmlúv zjednotené viedenským dohovorom z roku 1969 ktorý vstúpil do platnosti v roku 1980. ČSSR pristúpilo k tomuto dohovoru 28.8. 1987 a text bol vyhlásený vyhláškou č. 15 ministra zahraničných vecí z roku 1988.

Zásady tvorby zmlúv
Pre tvorbu a životaschopnosť medzinárodných zmlúv je potrebné aby pri ich tvorbe obe strany dbali na 2 princípy:
1.Zásada PACTA SUNT SERVANDA, ktorá hovorí o tom, že dohoda je pre obe strany záväzná a musí byť plnená v dobrej viere. Podľa viedenského dohovoru, každá záväznosť vyplývajúca z medzinárodnej zmluvy sa mení v normu a rozpor s národným právom nemôže byť dôvodom pre jej neplnenie.
2.Zásada REBUS SIC STANTIBUS, ktorá spája dodržiavanie zmluvy so zachovaním pomerov v dobe uzatvorenia zmluvy. Viedenský dohovor túto zásadu upravuje pre prípady, keď pomery ktoré tvorili základ zmluvy sa radikálne zmenili. V tomto prípade môže jedna zo strán túto zmluvu vypovedať.