Schumanov plán

Schumanová deklarácia
Politik Robert Schuman, kvalifikovaný právnik a francúzsky minister zahraničných vecí od roku 1948 do roku 1952, patrí medzi zakladateľov európskej jednoty.
Pochádzajúc z francúzsko-nemeckého pohraničného regiónu Alsasko, napriek - alebo možno v dôsledku - vlastnej skúsenosti z nacistického Nemecka si uvedomil, že iba trvalé uzmierenie s Nemeckom môže vytvoriť základňu jednotnej Európy. V roku 1940 ho deportovali do Nemecka, odkiaľ po dvoch rokov ušiel a zapojil sa do francúzskeho Hnutia odporu. Napriek tomu po vojne, keď sa stal ministrom zahraničných vecí, neprejavil žiadnu nenávisť.
V spolupráci s francúzskym politikom a ekonómom Jeanom Monnetom načrtol medzinárodne uznávaný Schumanov plán. Publikoval ho 9. mája 1950. Tento deň teraz považujeme za deň zrodu Európskej únie. Navrhol spoločnú kontrolu výroby uhlia a ocele, najdôležitejších materiálov pre zbrojársky priemysel. Základná myšlienka znela: Ten, kto nemá kontrolu nad produkciou uhlia a ocele, nie je schopný viesť vojnu.
Schuman informoval o pláne nemeckého kancelára Konráda Adenauera; ten ihneď pochopil príležitosť pre mierovú Európu a súhlasil. Krátko na to reagovali aj vlády Talianska, Belgicka, Luxemburska a Holandska. Šesť štátov podpísalo v apríli 1951 v Paríži dohodu o Európskom spoločenstve uhlia a ocele. Tak - ako mierová iniciatíva - vznikla Európska únia.
Spojenci po prvej svetovej vojne zaťažili nemecké hospodárstvo obrovskými reparáciami, ktoré Nemecko ako také nebolo schopné splácať. To malo z následok, že sa NSDAP vedená Hitlerom následne ak populistická sila dostala k moci a nastolila diktatúra, ktorá v konečnom dôsledku vyústila do ešte väčšieho vojenského konfliktu ako bola prvá svetová vojna.

Aj tieto okolnosti viedli politikov v západnej Európe k úvahám o vytvorení systému, ktorý by umožnil prosperitu Nemecka, ktorá by udržala demokratický systém. Jednou z týchto koncepcií bola Deklarácia z 9. mája 1950 – nazývaná aj Schumanov plán.
Schumanov plán, hovorí: svetový mier by nemohol byť zachovaný bez tvorivého úsilia, ktoré je úmerné nebezpečiam ohrozujúcim tento mier. Prínos, ktorým môže organizovaná a živá Európa prispieť k civilizácii, je nevyhnutný na udržanie mierových vzťahov.
Mier na kontinente sa mohol zachovať iba v prípade, že by skončilo vzájomné nepriateľstvo Nemecka a Francúzska. Mier sa nedá nevytvoriť naraz, buduje sa konkrétnymi činmi, vytvárajúc najskôr skutočnú solidaritu. Jednou z hlavných myšlienok, ktoré stáli na začiatku európskeho spoločenstva bola túzba po mieri.
Za týmto účelom Francúzsko navrhlo podriadiť celú francúzsko-nemeckú výrobu uhlia a ocele spoločnému Vysokému úradu, organizácii s otvorenou možnosťou účasti iných európskych krajín. Spoločná výroba uhlia a ocele okamžite zabezpečí nastolenie spoločných základov ekonomického rozvoja, prvú etapu európskej federácie a zmení tak osud regiónov, ktoré sa dlhé roky venovali len výrobe vojenských zbraní a boli jej ustavičnou obeťou.
Solidarita vo výrobe, ktorá sa takto nadviaže, dokáže, že akákoľvek vojna medzi Francúzskom a Nemeckom sa stane nielen nemysliteľná, ale i nemožná. Vytvorením takto silnej výrobnej jednotky, otvorenej všetkým krajinám, ktoré budú chcieť mať v nej účasť a schopnej poskytnúť za rovnakých podmienok každej krajine, ktorú bude zahŕňať, základné prvky priemyselnej výroby, sa položia reálne základy ekonomického zjednotenia. Takto dôjde jednoducho a rýchlo k splynutiu záujmov, ktoré sú nevyhnutné na vytvorenie ekonomického spoločenstva a položia s základy širšieho a hlbšieho spoločenstva medzi krajinami, ktoré boli dlho rozdeľované krvavými konfliktami. Zavedením spoločnej základnej výroby sa vytvorí nová inštitúcia – Vysoký úrad, ktorého rozhodnutia spoja Francúzsko, Nemecko a tiež krajiny, ktoré sa nim pripoja. Tento návrh bude prvý konkrétnym základom európskej federácie, nevyhnutnej na udržanie mieru. Na dosiahnutie týchto cieľov začala francúzska vláda rokovania o týchto základných témach:

Pridelenou úlohou vysokého úradu bude zabezpečiť v čo najkratšom čase: modernizáciu výroby a zlepšenie jej kvality, za rovnakých podmienok zabezpečiť dodávky uhlia a ocele na francúzsky a nemecký trh, ako i na trhy členských krajín, rozvíjať spoločný export do iných krajín a egalizovať zlepšenie životných podmienok pracovnej sily v týchto priemyselných odvetviach.
Na dosiahnutie týchto cieľov treba vzhľadom na rozdielne podmienky, v ktorých sa v súčasnosti nachádza výroba väčšiny členských krajín, dočasne prijať určité opatrenia, ktoré by zahŕňali plán výroby a investícií, zaviesť mechanizmus na vyrovnanie cien a vytvoriť fondy na podporu konverzie, ktorá by uľahčila racionalizáciu výroby. Vzájomná výmena uhlia a ocele medzi členskými krajinami bude okamžite zbavená ciel a nebude zaťažovaná rozličnými dopravnými tarifami. Postupne sa vytvoria podmienky, ktoré spontánne zabezpečia najracionálnejšie rozdelenie výroby s najvyššou úrovňou produktivity.

Na rozdiel od medzinárodného kartelu, ktorý smeruje k prerozdeleniu ak využívaniu národných trhov obmedzujúcimi opatreniami a k udržaniu vysokého zisku, navrhovaná organizácia má zabezpečiť fúziu trhu a rozvoj výroby.
Dôležitým bodom dohody bola záruka, že Inštitúcia Vysokého úradu nebude v žiadnom prípade rozhodovať o majetku podnikov. Pri výkone svojej funkcie bude spoločný Vysoký úrad brať do úvahy právomoci, prepožičané Medzinárodnému úradu pre Porúrie a záväzky, každého druhu uvalené na Nemecko, pokiaľ tieto záväzky budú zotrvávať v platnosti.