HLAS Z NEMECKA
V devätnástom storočí už buržoázia ekonomicky a politicky zvíťazila vo všetkých vyspelých európskych krajinách. Napriek takémuto pokroku sa v Nemecku tvrdošijne udržiavali feudálne poriadky. Kapitalizmus sa tu rozvíjal tzv pruskou cestou a to postupnými reformami zhora, pomalým zrušovaním nevoľníctva, polovičatými ekonomickými opatreniami. Nemecká šľachta sa pozvoľna menila na veľkostatkárov – junkerov, od ktorých závisel aj úspech ekonomického podnikania buržoázie. Neexistoval celonemecký národný trh, nebolo jednotného národného štátu. Svätá ríša rímska, ako sa oficiálne Nemecko stále nazývalo, bola rozdrobená na množstvo kniežactiev, ktoré medzi sebou viedli nekonečné žabomyšie vojny, vyčerpávajúce Nemecko ekonomicky a oslabujúce ho politicky.
Takýto vývoj sa neodrazil len sociálnom postavení obyvateľov, ale aj v stagnácii v intelektuálnom a sociálno-politickom vývoja Nemecka, ktorá nebola prekonaná ani výnimočným dielom G. W. Leibniza z konca 17. storočia. Nemecká buržoázia ako trieda bola slabá, nekonsolidovaná, nesolidárna. Pravda, aj sem zaviala atmosféra osvietenstva s jej revolučnými ideálmi. Francúzska revolúcia sa stretla s nadšením, ale keď revolucionári vyviedli Ľudovíta XVI. na popravisko a zavládol jakobínsky teror, Nemci sa stali nepriateľmi revolúcie a baštou monarchizmu v Európe. Vedomie vlastnej slabosti nútilo meštianstvo ku kompromisom, k bezbolestnému, postupnému prechodu ku kapitalizmu.

V polovici 18. storočia nastal vo filozofii a v umení obrat, spôsobený vystúpením Lessinga, Herdera, Schillera, Goetheho, Kanta, neskôr Fichteho, Schellinga a napokon Humboldta a Hegla. Dominantnou sa stala myšlienka národnej obrody. Národné hnutie za jednotu sa sústreďovalo na nemeckých univerzitách. To, čo iné národy prežili na vlastnej koži, to čo uskutočnili v revolučnej praxi, to Nemci prežívali teoreticky a umelecky. A tak sa rodí nemecká klasická filozofia, zrozumiteľná len v erudovanom intelektuálnom prostredí, ktorá mala síce minimálny vplyv na reálne pomery, maximálne však určovala tón celého ďalšieho filozofického vývoja. Zakladateľom tejto filozofie bol samotársky a v Európe dovtedy neznámy mysliteľ, zahrabaný na mierumilovnej severnej univerzite v Königsbergu, Immanuel Kant. Niekedy býva začleňovaný do prúdu osvietenského myslenia, inokedy ho chápu ako toho, kto postavil racionalizmu6) poznania medze.
Immanuel Kant (1724-1804)
Immanuel Kant sa narodil v Königsbergu v dnešnom Kráľovci, ako jedno z deviatich detí v náboženskej protestantskej rodine. Už počas štúdií si obľúbil rímsky stoicizmus ako náboženstvoprísnej mravnosti a životnej disciplíny. Na Kráľovskej univerzite však študoval prírodné vedy. Bolo to práve vtedy keď to v zatuchnutej atmosfére univerzity začalo iskriť rozumovými a intelektuálnymi výbojmi.
Na svoje profesorské miesto musel čakať pätnásť rokov. Dvakrát sa uchádzal a dvakrát dali prednosť inému uchádzačovi. Štyridsaťšesťročný Kant v roku 1770 obhajuje latinskú dizertáciu De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principis a stáva sa profesorom. Jeho úradné povinnosti sú oveľa rozsiahlejšie ako u dnešného profesora. Vyučoval až sedem predmetov, dvadsať hodín týždenne. Sám vzdychal nad touto náročnou otročinou: „Sedem hodín denne pred kovadlinou prednáškového pultu a a v rovnakom takte mávam kladivom navzájom sa podobajúcich prednášok.“ Prednášal však veľmi živo, vtipne, zaujímavo, ak chcel študent sedieť, musel byť v prednáškovej miestnosti o šiestej ráno, hodinu pred profesorom. O desať rokov neskôr sa Kant stáva členom akademickej rady a v roku 1786 rektorom univerzity.

Tak ako Sokrates v staroveku neopustili Atény, ani Kant neprijal pozvanie na cudzie univerzity a dejiskom celého jeho života sa stalo jeho rodné mesto. Znamenite vysvetľoval fyzikálnu geografiu a za celý život sa nedostal ďalej ako na pravidelnú prechádzku do najbližšieho okolia Kráľovca. Mesto to bolo veľmi živé, ale Kantov život nenaplnilo nijakými dramatickými zvratmi. Rytmus každého dňa bol pravidelný ako chod stroja. Kant na verejnosti politicky nevystupoval, ale nijako sa netajil sympatiami k americkým bojom za slobodu a k vtedajšiemu myšlienkovému prúdeniu vo francúzskej spoločnosti. Tých si mocných nenaklonil. Veď za jeho života sa na pruskom tróne vystriedali štyria králi, všetci ako vystrihnutí z dejín militarizmu7).
Vrchol Kantovho života spadá do druhej polovice 18. storočia. Je to obdobie charakterizované úžasnými vedeckými objavmi (Newton, Leibniz, Descartes, Bacon), ktoré posunuli ľudské myslenie výrazne dopredu. Nové teoretické, najmä matematické systémy, sa však nezakladali priamo na skúsenosti, ale ju ďaleko predbiehali. Ako je možné, kladie si otázku Kant, že človek dospeje k vedeckému objavu, k syntetickým8) (všeobecným a apriórnym2)) úsudkom o niečom? Napríklad, že každý dej má svoju príčinu, že priamka je najkratšie spojenie dvoch bodov, že svet musí mať svoj začiatok a pod.? Každý ľudský rozum ich vždy a všade príjma ako axiómy1), pritom nevychádzajú priamo zo skúsenosti. Tá poskytuje iba náhodné a meniace sa poznanie.

Kanta zaujala otázka objektívneho poznania. Je svet presne taký, aký ho vnímame, alebo taký, aký sa nám zdá? Môžeme ho vôbec poznať taký, aký je? Čo môžeme vedieť? Čo máme robiť? V čo môžeme dúfať? Kant nechce skúmať teóriu pohybu ľudskej inteligencie, empirickú4) psychológiu. Kriticky preskúmava základy ľudských poznávacích schopností vo vede (Kritika čistého rozumu), v morálke (Kritika praktického rozumu) a v umení (Kritika súdnosti).
Pri porovnaní racionalistickej leibnizovskej školy, ktorá odvodzuje všetko poznanie z používania rozumu a nárokuje si na absolútny opis sveta neznečistený skúsenosťou pozorovateľa a humovskou empirickou školou, ktorá tvrdí, že poznanie pochádza zo skúsenosti, a preto ho nemožno oddeliť od subjektívnych podmienok poznávajúceho, Kant zaujíma medzi oboma sprostredkujúcu pozíciu a uvažuje nasledovne:
Vo východiskovom bode súhlasí Kant s Humom a s empirikmi v tom, že všetky naše poznatky o svete pochádzajú zo zmyslových skúseností. Skúsenosť je prameňom nášho poznania. Človek komunikuje so svetom prostredníctvom zmyslov. Pôsobenie skutočnosti na naše zmysly je dôkazom jej existencie. Zo zmyslovej skúsenosti pochádza látka našich poznatkov. Ale nielen táto javová (fenomenálna) skutočnosť, tento chaotický a nesúrodý materiál vychádza v ústrety ľudskému duchu svojou zvláštnou schopnosťou byť poznávaný. Ani poznávací subjekt nie je v tomto stretnutí pasívny, iba receptívny. Je kreatívny, vnáša do procesu poznávania formy názoru (formy zmyslového nazerania), ktoré sú prirodzené jeho rozumu, predovšetkým priestor a čas. Zmocňuje sa zmyslových pocitov dodávaných zmyslami, spracováva ich po svojom a vedomiu odovzdáva hotový poznatok. Tak ako voda, ktorú nalejeme do skleneného krčaha, sleduje jeho tvar, tak rozum vtlačí skúsenosti svoje zákony. Tým, že subjekt prenáša tieto predstavy a pojmy do zážitkov, ktoré mu sprostredkúvajú zmysly, vzniká mu obraz skutočnosti. Nie skutočnosti objektívne, skutočnosti o sebe, jej imanentnej9) podstaty, ale takej, aká sa mu javí v dôsledku zvláštneho spôsobu jeho poznávacích schopností. To je poznávací osud človeka. Len v takomto svete sa vie pohybovať, je v ňom „doma“.
Tu si Kant podáva ruku s racionalistami. Naše chápanie sveta spoluurčujú podmienky a predpoklady obsiahnuté v našom intelekte. Nie sú dôsledkom skúsenosti, sú človeku vrodené, apriórne. Zároveň však prisviedča empiristom, že bez skúsenosti by ostali prázdnou formou. A to je celkom nový gnozeologický5) pohľad, ktorý sám Kant, inak veľmi skromný človek, označil ako kopernikovský prevrat vo filozofii.

Formy zmyslového nazerania umožňujú skúsenosť, podmieňujú lokalizovanie predmetov v čase a priestore. Nedajú sa však používať mimo skúsenosti. Kant bol však príliš sústavný a dôsledný mysliteľ, aby sa uspokojil s takýmto výsledkom. Svet má aj časť, ktorá presahuje našu zmyslovú skúsenosť, časť noumenálnu. Rozum má nielen empirickú výbavu, ktorú uplatňuje vo vede, ale aj špekulatívnu súčasť, ktorá prenikaá do sveta filozofie, metafyziky, teológie. V rozume sú obsiahnuté kategórie (substancia10), kauzalita11)), ktorými možno myslieť na transccedentné12) predmety, Boha, nesmrteľnú dušu, slobodu. Kladie si metafyzické problémy: čo je prvým a posledným dôvodom skutočnosti? Tieto transcedentné objekty sú teoreticky nedostupné, ale ich pojmy, idey, majú právo na existenciu. Pochádzajú z úkonov, ktorými rozmysel robí závery. Nie sú pokračovaním foriem zmyslového nazerania, ich aplikáciou na transcendentálno, či stupňovanie do absolútna. To by bolo podľa Kanta prázdne mudrovanie. Rozumové kategórie utvárajú jednotu poznania a jeho vedeckú povahu. Mohutnosť rozumu je v schopnosti vytvárať z rôznych zmyslových predstáv syntézu. Jeho kategórie dávajú zmyslovým názorom formu úsudku. Výsledkom je poriadok sveta. Naša perspektíva videnia sveta je do takej miery konštantou nášho poznania.

Vďaka formám nazerania a kategóriám rozumu môžeme teda nielen spracovávať chaotické fakty skúsenosti a vyjadriť ich v úsudkoch, ktoré majú kvality vedeckého poznania. Vďaka nim sa teoretické poznanie môže vzdialiť empirickému, môže sa vyvíjať v sebe samom, bez konfrontácie s empíriou. Premieta svoje kategórie do absolútna, pýta sa na to, o čom žiadna skúsenosť nevydáva svoje svedectvo. Čím je však vedecké poznanie hlbšie, čím viac sa vzďaľuje svetu fenomenálnemu a približuje k svetu noumenálnemu, tým väčšie problémy zakrývajú náš duševný obzor. Vesmír je pre nás nekonečná úloha, nerozriešená hádanka. Absolútno je pre teoretický rozum nepoznateľné a treba ho prenechať iným schopnostiam človeka. Teoretický rozum sa musí vzdať pred hranicou, ktorú tvorí rozum praktický.
Aká zmena oproti sebadôvere, ktorá vládla v Kantovej dobe. Človek si musí uvedomiť, kde leží jeho pole a jeho hranice. Ani prostý a jasný názor zmyslov, ani najabstraktnejší rozumový záver nepreniká ku skutočnosti, k podstate a príčinám vecí. Metafyzika ako učenie o podstate bytia je nemožná. Posledný metafyzický cieľ poznania je síce nedosažiteľný, ale v tomto negatívnom zmysle metafyzicky platný. Tam, kde nestačí naša skúsenosť a rozum, vzniká prázdny priestor, ktorý môže vyplniť viera. Tým Kant vytvára miesto pre náboženské presvedčenie, na ktorom mu vždy záležalo. Človek je svojou podstatou určený na to, aby otázkami prenikal nad hranice teoretického bádania. V oblasti toho, čo má robiť a v čo môže dúfať, sa nájde to nepodmienené, čo nadarmo hľadá v oblasti poznania.
Kant vedel, že všetky rozumné bytosti uznávajú rozdiel medzi poznaním pravdy a poznaním toho, čo máme s ňou robiť. Môžeme to objektívne zistiť, alebo sa musíme spoľahnúť na to, ako nás vedú naše subjektívne sklony?
Kant sa domnieval, že poznávacie schopnosti človeka nespočívajú iba v prenikaní teoretického rozumu (Verstand) do sveta kauzality, do zákonitostí sveta prírody. Ich druhou formou je praktický rozum (Vernunf), ktorý človeku umožňuje nájsť teoretické základy morálneho života, pevné princípy morálneho správania a vyznačiť smer jeho vôle. Náš rozum vystupuje v teoretickej funkcii, keď poznávame to, čo je a v praktickej funkcii, keď poznávame to, čo má byť. Prechádzame teda od Kantovej teoretickej filozofie k jeho praktickej filozofii, a teda od sveta prírody do sveta kultúry, z oblasti kauzálne determinovaných javov k slobodným cieľom a hodnotám ducha.
Svet o sebe nemá pozitívny obsah, ale opiera sa oň naša viera, ktorá spočíva v istote ľudského srdca a vôle, že skutočnosť nie je ľahostajná k rozdielu medzi dobrom a zlom, ktorý vytvorila naša vôľa. Viera spočíva v pevnom presvedčení, že svet je ovládaný morálnym poriadkom. Rozum to nijako nedokazuje, kauzalita, ktorá podrobila vonkajší svet, je ľahostajná k dobru a zlu. Rozumom nemožno dokázať, že vývoj sveta smeruje k tomu, aby sa realizovalo dobro. Veda nemôže byť podkladom viery. Viera spočíva na vôli a sama zo seba vyvodzuje praktické idey o tom, čo má byť. Tieto idey pomocou intelektu vytvárajú tušenie vyššieho ideálneho sveta. Vlastnou vnútornou silou sa vôľa nesie k absolútnu. V tomto zmysle má praktický rozum primát nad teoretickým.
Doménou praktického rozumu je teda sféra povinnosti a normativity. Táto sféra nie je imanentnou súčasťou prírodnej skutočnosti. To čo má byť (Sollen), vyjadruje druh spojenia a nevyhnutnosti, ktorá sa inak nevyskytuje v celej prírode, píše Kant. Javiskom praktickej filozofie je teda človek, hlas jeho vnútra.
Ako cítiaca bytosť sme úplne ponechaní napospas nemeniteľným zákonom príčinnosti. Človek však nie je len egoistickým a zmyslovo determinovaným tvorom, ktorý sa snaží využívať svojich blížnych, podvádzať a klamať, neprevláda v ňom iba egoizmus, zloba, pachtenie za vlastným prospechom. Je aj bytosťou mravnou, ktorá ma rozum a vôľu a je schoná túto vôľu podriadiť rozumu. Slobodná vôľa človeka je prostriedkom, ktorý mu umožňuje byť účastným na mravnom zákone, na vyššom nadzmyslovom svete.

Pravidlá ľudského správania, obsahujúce určitú povinosť, nazýva Kant imperatívnymi a delí ich na hypotetické13) a kategorické. Hypotetické imperatívy vznikajú zo skúsenosti a sú podmienené snahou dosiahnuť určité empirické ciele. Hypotetický imperatív14) začína „ak“... chceš niečo dosiahnuť, musíš použiť také a také prostriedky. Sú subjektívne podmienené túžbami jedinca. Kategorický imepratív je nepodmienený príkaz rozumu adresovaný vôli, nepodmienený predpis o povinnosti človeka ako rozumnej bytosti, vládnucej slobodnou vôľou. Je záväzný sám osebe, bez ohľadu na osobné ciele. Uprostred všetkého podmieneného nepodmienené, čo v oblasti pozmamia nadarmo hľadať. Ak človek chce naozaj vedieť, ako má konať, zjavuje sa mu tento nepodmienený zákaz konať svojvôľne a plniť si povinnosti. Bez ohľadu na reciprocitu15), osobné uspokojenie či konkrétny cieľ. Tým, že človek sebanútením dosiahol zhodu vôle s povinnosťou, stal sa občanom nadzmyslového sveta, dotkol sa absolútna a získava dôstojnosť.
Rovnaký prístup ku kategorickému imperatívu majú všetky rozumné bytosti. Má absolútnu platnosť, tak ako ju majú fyzikálne, prírodné zákony. Je pre náš morálny život rovnako dôležítý ako zákony rozumu v poznaní. Kde sa vzal v ľudskom vedomí? Prichádzame s ním na svet. Svet ducha a vnútornej sily, o ktorý bojovala filozofia od Descartových čias, je takto zabezpečený. Nadzmyslový, duchovný svet by ostal iba teoretickým predpokladom, hypotézou, keby Kant neuložil do ľudského vnútra bezprostredný zdroj absolútna v podobe slobody a mravného zákona.

Prvá formulácia kategorického imperatívu vyznieva ako rýdzo formálne určenie: Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle (princíp podľa ktorého konáš) mohola stať základom všeobecného zákonodarstva. Keď niečo robím, musím si byť istý tým, že si želám, aby každý robil to isté, keď sa dostane do rovnakej situácie. Je to uloženie povinnosti pre ňu samu. Mravný zákon tu stojí proti sklonom človeka, je ľahostajný k jeho prospechu. Slobodne konáme len vtedy, keď konáme z úcty k mravnému zákonu. Toto formálne pravidlo v podstate obsahuje všetky možnosti voľby. Preto podľa neho aj lož, zrada či vražda ako princíp správania by sa mohli stať všeobecným pravidlom a podkopať zákoldy spoločnosti. Navyše, životné situácie sa neopakujú, nie sú totožné. Muži majú iné povinnosti k ženám ako ženy k mužom, a preto ich povinnosti nemôžu byť základom všeobecného zákonodarstva. Vojak v boji má iné povinnosti ako učiteľ v škole a nedá sa povedať, že by v danom prípade konali podľa maxím platných pre všetkých vojakov či pre všetkých učiteľov. Zdá sa akoby kategorický imperatív v tejto podobe nemohol byť základom skutočne životnej etiky. Robí sa len nato, aby zdôraznil veľké, všeobecné etické princípy. Tu nám Kant pripomína Ježišove slová: Správajte sa k ľuďom tak, ako chcete, aby sa správali oni k vám. To znamená, že ak chceme istým spôsobom konať, máme sa pýtať, čo by z ľudstva ostalo, keby každý konal tak ako ja. Kant ďalej upozorňuje na to, že ľudia by mali obrátiť svoj zrak k dušiam, ktoré majú vnútornú dôstojnosť a žiada, aby sme ľudstvo a svojich blížnych nepokladali za svoje prostriedky, ale ciele. Konaj tak, aby ľudstvo v tvojej osobe i v osobe iného bolo pre teba nielen prostriedkom, ale aj cieľom (absolútnym účelom). Žiadna iná myšlienka tak neovplyvnila mravný vývoj.
Hoci sa Kantovi súčasníci neraz žalovali na zložitosť a miestami i kontroverznosť16) jeho teoretických konštrukcií, už za života bol jedným z najznámejších filozofov a jeho práce sa prekladali do mnohých európskych jazykov. Zložitosť doktríny a morálne návrhy na zdržanlivosť, hraničiacu s askézou3), predsa len odradzovali a po jeho smrti ju zatienilo dielo Fichteho, Schellinga či Hegla. Filozofi na začiatku 19. storočia sú k nemu veľmi prísni. Schopenhauer vyhlasuje filozofiu Kanta za dielo natoľko slabé, že je s ním zbytočné bojovať. A napriek tomu Kant patril k priekopníkom vo svojich filozofických úvahách o človeku a o práve, z čoho vychádzali ďalší jeho nasledovníci.

Cudzie slová:
1) axióma - 1. základná poučka, ktorá sa prijíma a bez dôkazov pokladá za pravdivú; zásada 2. výrok matematickej teórie, ktorý sa v jej rámci považuje za správny bez toho, že by sa jeho správnosť dokazovala
2) apriórny - /odb./ nezávislý od skúseností, predchádzajúci skúsenosti; predpojatý (op. aposteriórny)
3) askéza - striedmy, odriekavý, prísny život
4) empirický - /odb./ 1. súvisiaci s empirizmom 2. skúsenostný, získaný skúsenosťou, zakladajúci sa, založený na skúsenosti
5) gnozeológia - filoz. teória poznania, noetika;
6) racionálny - 1. založený na rozume, rozumovo odôvodnený, rozumový, op. iracionálny: racionálny prístup k problému, racionálna výchova; mat. racionálne číslo ktoré sa dá vyjadriť podielom 2 celých čísel; chem. racionálny vzorec skrátený štruktúrny vzorec

7) militarizmus - rozširovanie vojenskej moci v štáte; vyzbrojovanie s vojnovými cieľmi;
8) syntéza - zjednotenie (do celku), zovšeobecnené zhrnutie, op. analýza: syntéza vedeckých poznatkov; chem. získa(va)nie zložitých chem. látok z jednoduchších
9) imanentný - kniž. jestvujúci v samej podstate niečoho; vyplývajúci z nej: imanentný vývin; imanentná príčina;
10) substancia - filoz. alebo kniž. podstata (význ. 1), základ (vecí, javov): duchovná, hmotná substancia; rozpustné, rastlinné substancie látky;
11) kauzalita - kniž. súvislosť podľa zákona príčiny a následnosti, kauzálnosť, príčinnosť: princíp kauzality
12) transcendentný - kniž. presahujúci naše skúsenosti, nadprirodzený, nadzmyslový;
13) hypotetický - vedecky podložený, ale ešte definitívne nedokázaný názor; predpoklad, domnienka;
14) imperatív - gram. rozkazovací spôsob, kniž. príkaz, požiadavka: kategorický imperatív;
15) reciprocita - vzájomnosť: výmena pracovníkov na základe reciprocity, reciprocita vplyvov
16) kontroverznosť - kniž. výmena názorov, spor, hádka: časté kontroverzie medzi kolegami;

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk