S nástupom komunizmu sa zmenila aj koncepcia riešenia maďarskej otázky v Č-SR. Vo všeobecnosti sa očakávalo priznanie všeobecných menšinových práv pre Maďarov v Č-SR, čo spôsobilo pokles ich návštevnosti na reslovakizačných kurzoch a začali sa otvorene stavať proti reslovakizácií. Jedným z veľkých problémov sa na južnom Slovensku sa stala aj otázky bohoslužobného jazyka. Akčné výbory násilným spôsobom zasahovali aj do života cirkví. Napríklad Okresný akčný výbor v Galante vydal zákaz bohoslužieb v maďarskom jazyku. Štátna administratíva vyvíjala nátlak na cirkev aby v obciach, kde majú Slováci väčšinu, sa bohoslužby vykonávali v slovenskom jazyku, čo cirkev aj veriaci odmietali. V. Clementis žiadal cirkev aby nebrzdila reslovakizáciu a vyzval ju aby vládu podporovala, čo cirkev odmietla.

Výsledky reslovakizácie tzv. reslovakizačných okresoch v polovici roka 1948: Revúca (99,3%), Košice – vidiek (98,7%), Vráble (97,7%), Trebišov (97,1%), Nitra (96,7%), Kráľovský Chlmec (95,9%), Rožňava (95,1%), Moldava n./B. (94,9%), Šahy (94,3%), Modrý Kameň (93,9%), Košice – mesto (90,2%), Bratislava – vidiek (87,2%), Zlaté Moravce (83,5%), Veľké Kapušany (78,6%), Michalovce (73,6%), Lučenec (72,5%), Nové Zámky (70,7%), Bratislava – mesto (67, 4%), Štúrovo (63,2%), Galanta (56,2%), Hurbanovo (55%), Šafárikovo (47,6%), Rimavská Sobota (42%), Dunajská Streda (26,9%) a Jesenské (22,9%). Z celkového počtu 552 830 Maďarov žijúcich v daných okresoch tvorili 38,8% a do polovice roka sa ich na reslovakizáciu prihlásilo 325 718, t. j. 58,9%.

V druhej polovici roka 1948 sa reslovakizácia urýchlila jednak z vnútropolitických, ale aj zahraničnopolitických dôvodov. Reslovakizáciu ostro kritizoval maďarský komunistický diktátor Mátyás Rákosi. Reslovakizácia sa preto stala veľmi citlivou oblasťou vo vzájomných vzťahoch medzi česko-slovenskými a maďarskými komunistami, ale aj medzi Č-SR a Maďarskom. Preto mala Reslovakizačná komisia celú akciu ukončiť v roku 1948, k vybavovaniu žiadostí mala pristupovať plošne a čo najliberálnejšie. V obežníku zo začiatku novembra 1948 žiadala osvetových inšpektorov pôsobiacich na slovenskom juhu, aby okamžite ukončili práce spojené s druhou etapou reslovakizácie a aby nové prihlášky na reslovakizáciu už neprijímali.

Reslovakizačná komisia rozhodla na svojom zasadnutí 5. novembra 1948 o tom, že celú akciu ukončí 31. decembra 1948. Rozhodla o tom, že sa nové prihlášky už prijímať nebudú a tam kde sa druhá etapa reslovakizácie nezačala, tak sa už ani nezačne. Kladne sa k 1. decembru 1948 vybavilo 344 609 žiadostí. Dňa 23. decembra 1948 poveril minister vnútra V. Novosek povereníka vnútra D. Okáliho likvidáciou Reslovakizačnej komisie a poveril ho aby informoval o celkových výsledkoch reslovakizácie.

Reslovakizačná komisia pôsobila do 31. decembra 1948 a od 1. januára bola v likvidácií. Predpokladaný termín ukončenia likvidácie bol stanovený do konca marca 1949. Reslovakizačné komisia sa pričlenila k V. odboru Povereníctva vnútra dňa 21. februára 1949. J. Svetoň a J. Boča boli poverí dokončením nevybavených žiadostí o reslovakizáciu, išlo o 27 600 prihlášok a v zásade sa vyhovelo všetkým až na osoby, ktorým sa nemalo uznať česko-slovenské štátne občianstvo, ktoré neboli súdené tzv. ľudovým súdom. Reslovakizačná komisia ukončila definitívne svoju činnosť v máji 1949.

Na jeseň 1948 sa začalo udeľovanie česko-slovenského občianstva Maďarom v Č-SR a vyvrcholilo v roku 1949. Tým sa ukončila aj reslovakizácia ako metóda riešenia maďarskej otázky v Č-SR. Po septembri 1948 sa na reslovakizáciu hlásili obyvatelia najmä slovenského juhu, ktorí boli slovenského pôvodu a definovali sa ako príslušníci slovenského národa. Tento národnouvedomovací proces odzrkadľovali aj výsledky sčítania ľudu v Č-SR z roku 1950, keď počet príslušníkov maďarskej menšiny klesol o 230 000 osôb na počet 355 000 osôb. Do úvahy treba ale brať aj vojnové straty, vysťahovalectvo, najmä židovského obyvateľstva, prihlásenie sa Cigánov k slovenskej národnosti a v neposlednom rade aj odchod takmer 100 000 Maďarov z Č-SR do Maďarska v rokoch 1945 – 1948.