Akcia s názvom reslovakizácia na južnom Slovensku v rokoch 1944 - 1945

Na Slovensku zohrala významnú úlohu v rozvoji resimilačného procesu Slovenská liga založená Ignácom Gessayom v roku 1920. PO vzniku Č-SR sa resimilačný proces dotýkal najmä slovenského juhu a prirodzeným spôsobom zasiahol 280 obcí tejto oblasti. Podľa maďarských oficiálnych údajov žilo na prelome storočia v uvedených slovenských obciach len 15 643 Slovákov tvoriacich na základe údajov štatistickej maďarizácie len 5,5% tamojšieho obyvateľstva. V roku 1921 prirodzenou reslovakizáciou vzrástol počet Slovákov v týchto obciach na 51 078 osôb a v roku 1930 tvorili v nich Slováci už 98 107 osôb. V porovnaní s týmto reslovakizačným procesom postavenie 600 000 slovenskej menšiny v horthyovskom Maďarsku sa ešte výraznejšie zhoršilo v porovnaní s podmienkami, aké mali Slováci v Uhorsku na prelome storočia. Proces genocídnej maďarizácie a etnických čistiek sa výrazne prehĺbil.

Otvorený protislovenský a protimenšinový teror v horthyovskom Maďarsku sa prejavoval vo všetkých oblastiach spoločenského života. Výsledkom tejto genocídnej politiky Budapešti je v súčasnosti úplné vyhladenie pôvodnej 600 000 slovenskej menšiny v Maďarsku. Po okupácii slovenského juhu a juhovýchodu v rokoch 1938 – 1939 vynaložil horthyovský režim mimoriadne veľké úsilie a prostriedky na definitívne zlikvidovanie Slovákov tak na okupovaných územiach, ako aj v samotnom Maďarsku. To bola základná príčina, prečo po obnovení územnej integrity Slovenska v rokoch 1944 – 1945 vystúpil na slovenskom juhu do popredia proces reslovakizácie. Tá sa po roku 1945 týkala 153 obcí, v ktorých žilo 20 – 50% obyvateľov slovenskej národnosti. Tento prirodzený proces spočiatku rešpektovala aj totalitná štátna moc nastolená v Slovenskej republike v rokoch 1944 – 1945. Najmä zásluhou Slovenskej ligy, vedenej jej predsedom Antonom Granatierom, bola vypracovaná koncepcia resimilácie rešpektujúca špecifiká slovenského juhu a juhovýchodu. Z hľadiska svojich predchádzajúcich aktivít a skúseností získala Slovenská liga po roku 1945 oficiálny štatút resimilačnej (reslovakizačnej) inštitúcie na Slovensku.

Plány Slovenskej ligy však nemohli byť dokončené a to z dôvodu, že reslovakizácia sa v politike Prahy stala nástrojom na upevnenie jej hegemoniálneho postavenia na Slovensku s cieľom vybudovať jednotný „československý štát“. Prahe bolo aj jasné, že riešenie maďarskej otázky nebude môcť prebiehať tak ako riešenie nemeckej otázky, t. j. jednostranným vysídlením Maďarov z Č-SR do Maďarska. Nastávali aj problémy pri výmene obyvateľstva medzi Č-SR a Maďarskom. To napomohlo tomu, že sa od leta 1945 začala kryštalizovať koncepcia tzv. vnútorného riešenia maďarskej otázky čo znamená, že najdôležitejšou metódou koncepcie vnútorného riešenia sa stala tzv. reslovakizácia ako spôsob riešenia maďarskej otázky. Pri reslovakizácii treba rozlišovať jej dve diametrálne rozdielne stránky:
1.reslovakizácia sa stala súčasťou riešenia slovenskej otázky, znamenala dovŕšenie národnouvedomovacieho procesu a národnozjednocovacieho procesu Slovákov v Č-SR konajúci sa po roku 1918 a 1945.

2.reslovakizácia ako spôsob riešenia maďarskej otázky na Slovensku v rokoch 1947 – 1948.
Túto koncepciu vypracovala a prijala pražská vláda. Reslovakizácia ako súčasť riešenia slovenskej otázky nemá nič spoločné s tzv. reslovakizáciou, ktorej účelom bolo asimilovať Maďarov žijúcich v Č-SR. Túto skutočnosť zneužíva Maďarská nacionalistická histografia a publicistika. Snaží sa tým dokázať, že už od roku 1918 v rámci reslovakizácie dochádzalo k násilnému odnárodňovaniu Maďarov, pričom účelovo zneužíva štatistiky a výsledky štatistickej maďarizácie najmä z konca 19. storočia a interpretuje ich ako objektívny prameň.

V roku 1946 sa v Č-SR predpokladalo, že po uskutočnení výmeny obyvateľstva medzi Č-SR a Maďarskom a jednostrannom odsune tzv. politických previnilcov maďarskej národnosti z Č-SR do Maďarska, nezostane na Slovensku viac ako 200 000 Maďarov, ktorí prichádzali do úvahy na reslovakizáciu, ak na Parížskej konferencii nedostane Praha súhlas na ich jednostranné vysídlenie. Bolo to obyvateľstvo ktoré malo slovenský pôvod. Takto chápaná reslovakizácia sa mala vykonať v 309 obciach južného Slovenska, kde roku 1930 žilo 370 349 obyvateľov. K slovenskej národnosti sa hlásilo 100 593 osôb. Teda z počtu 269 856 prichádzalo do úvahy 179 066 osôb. Boli to pomaďarčení Slováci, ktorí sa neskôr hlásili k slovenskej národnosti, ovládali slovenský jazyk a svojím spôsobom života i kultúrou patrili do slovenského prostredia.
Reslovakizácia sa opierala o Dekrét prezidenta republiky č. 33 z 2.augusta 1945 o úprave štátneho občianstva nemeckej a maďarskej národnosti. Podľa dekrétu sa za Maďarov nepovažovali osoby, ktoré sa pri sčítaní ľudu v roku 1930 hlásili k slovenskej, českej alebo inej slovanskej národnosti a do úvahy sa brali aj osoby, ktoré sa k tejto národnosti hlásili aj po roku 1945 a boli slovenského, českého alebo iného slovanského pôvodu. Nesmeli sa previniť voči Č-SR, nesmeli byť funkcionármi fašistických maďarských politických strán a organizácií a nenapomáhali maďarizácii. Prihliadalo sa tiež na to, či dotyčná osoba aktívne zúčastnila oslobodenia Č-SR, alebo či trpela pod nacistickým alebo fašistickým terorom. Nedostatkom tohto, ale aj ďalších Benešových dekrétov a zákonov vydaných po roku 1945 bolo, že buď vôbec nedefinovali vymedzenie pojmu národnosť, alebo ho definovali nedostačujúco. Preto sa k určovaniu národnosti pristupovalo veľmi „pragmaticky“, kritériá národnosti sa menili takmer každý deň.

V začiatočnej fáze sa reslovakizácia stala predmetom úvah v politických stranách, v ústredných štátnych orgánoch a inštitúciách. Začiatkom roka 1946 navrhoval L. Novomeský, povereník školstva a osvety, štátnemu tajomníkovi ministerstva zahraničných vecí V. Clementisovi, aby sa pomaďarčeným Slovákom z južného Slovenska umožnil návrat do ich pôvodného etnika. Navrhoval aj doplniť príslušný prezidentský dekrét a prerokovať túto otázku na osobitnej spoločnej porade Zboru povereníkov a Predsedníctva SNR. L. Novomeský tvrdil, že preslovakizácia by sa týkala najviac 200 000 pomaďarčených Slovákov. A tak po predložení správy V. Clementisom, vyslovila česko-slovenská vláda na svojom zasadnutí 15. januára 1946 prejavila súhlas s reslovakizáciou tej časti obyvateľstva, u ktorého sú z hľadiska etnického pôvodu, štátnej spoľahlivosti a hospodárskej činnosti predpoklady na reslovakizáciu. V. Clementis dostal za úlohu od vlády predložiť osnovu ústavného zákona, na základe ktorej sa mení a dopĺňa Dekrét prezidenta republiky č. 33/1945, umožňujúcu reslovakizáciu.

Povereníctvo školstva a osvety dostalo za úlohu v spolupráci so všetkými kultúrnymi inštitúciami ale najmä so Slovenskou ligou, vykonať uvedomovaciu reslovakizačnú akciu s cieľom umožniť dobrovoľný návrat pomaďarčenému a národne indiferentnému obyvateľstvu slovenského pôvodu do svojho pôvodného etnika. Súčasne malo vydať smernicu umožňujúcu reslovakizantom získať česko-slovenské štátne občianstvo, ktoré stratili na základe Benešovho dekrétu č. 33/1945. Ďalej boli poverené vypracovať a do 28. februára predložiť na zasadnutie Zboru povereníkov smernice na reslovakizáciu. Na základe rozhodnutia Zboru povereníkov zo dňa 18. februára 1946 vykonávalo Povereníctvo vnútra v spolupráci s Osídľovacím úradom pre Slovensko súpis obyvateľov maďarskej a nemeckej národnosti. Výsledky slúžili na ďalšie riešenie maďarskej a nemeckej otázky.

Pražská vláda chápala podpísanú medzištátnu dohodu o výmene obyvateľstva z februára 1946 len ako čiastočné riešenie maďarskej otázky v Česko-slovensku. Začiatkom roku 1946 predstavovala definitívne vyriešenie maďarskej otázky nasledovne: najskôr sa mala uskutočniť výmena obyvateľstva, súbežne s tým mala prebiehať reslovakizácia a jednostranné vysídlenie 150 000 – 200 000 Maďarov z Č-SR o čom mala rozhodnúť Parížska konferencia.

Dňa 25. februára 1946 boli na zasadnutí Zboru povereníkov predložené smernice na reslovakizáciu. Podľa nich, osoby, ktoré ešte vtedy patrili k maďarskej národnosti, sa mali pokladať za osoby slovenskej národnosti ak sa v roku 1930 k tejto alebo inej slovanskej národnosti prihlásili. Toto tvrdenie sa muselo doložiť osvedčením Štátneho štatistického úradu v Bratislave. Predpokladom pre priznanie slovenskej národnosti bolo, že príslušná osoba sa v čase zvýšeného ohrozenia Č-SR, od 21. mája 1938, svojím cítením, chovaním a činnosťou neprevinila proti záujmom Č-SR a jej obyvateľstvu. Pri posudzovaní týchto skutočností sa prihliadalo aj na to, či osoba hlásiaca sa k reslovakizácii sa aktívne zúčastnila boja proti Nemecku a Maďarsku, alebo či sa prispela k obnoveniu Č-SR. O tom, či sa tie kritériá naplnili, rozhodovali okresné národné výbory alebo okresné správne komisie.
Smernice na reslovakizáciu zahŕňali celé územie Slovenska. Doba na podávanie žiadostí na reslovakizáciu sa určila do 30. septembra 1946. Reslovakizácia sa už od svojho začiatku stala predmetom ostrej kritiky a organizovaných kampaní v Maďarsku proti Č-SR.

Pražská vláda si bola vedomá toho, že nie je možné prijať celoštátnu normu, na základe ktorej by sa riešila otázka reslovakizácie, preto vydala pokyn orgánom na Slovensku, aby sa smernice dali na vedomie internou cestou príslušným inštitúciám. Medzníkom v chápaní reslovakizácie sa stali výsledky rokovania Parížskej konferencie, z ktorej vyplynulo, že presídlenie 150 000 – 200 000 Maďarov z Č-SR do Maďarska nebude možné. Nakoľko nastala aj stagnácia vo výmene obyvateľstva, začala sa postupne presadzovať koncepcia tzv. reslovakizácie ako metóda riešenia maďarskej otázky, ktorá sa presadila od roku 1947. Obidve rozdielne koncepcie chápania reslovakizácie splývali v ďalšom období do jedného procesu bez vzájomnej diferenciácie. V rámci reslovakizačnej akcie vykonal Osídľovací úrad pre Slovensko evidenciu a sčítanie reslovakizantov. Centrálne celú akciu riadilo a kontrolovalo Ministerstvo vnútra v Prahe. Osídľovací úrad pre Slovensko vydal 20. júna 1946 Pokyny pre reslovakizáciu v ktorých bol upresnený pojem maďarskej národnosti. Jednou bezpodmienečnou súčasťou reslovakizácie sa stala spojitosť vôle žiadateľa s objektívnymi znakmi slovenskej národnosti, tieto objektívne znaky súviseli s miestnymi špecifikami: spojitosť so slovenskou kultúrou, znalosť slovenského jazyka, rodová tradícia a pod. Ak mali osoby spornú národnosť, mohla im byť priznaná slovenská národnosť priznaná len vtedy, ak prejavili úmysel, že sa z vlastnej vôle cítia byť príslušníkmi slovenského národa a ak dokážu, že sú pôvodom slovenskej alebo inej slovanskej národnosti.

Reslovakizácia bola pôvodne plánovaná v tých tridsiatich mestách: Bratislava-vidiek, Dunajská Streda, Galanta, Hurbanovo, Jesenské, Komárno, Košice-mesto, Košice-vidiek, Kráľovský Chlmec, Levice, Lučenec, Michalovce, Modrý Kameň, Moldava n/B., Nitra, Nové Zámky, Revúca, Rimavská Sobota, Rožňava, Šafárikovo, Šahy, šaľa n./V., Šamorín, Štúrovo, Trebišov, Veľké Kapušany, Vráble, Zlaté Moravce a Želiezovce. Zriadili sa tu sčítacie komisie, bol menovaný aj predseda komisie, ktorý podliehal hlavnému sčítaciemu komisárovi. Na základe splnenia prijatých kritérií Povereníctvo vnútra, za účasti hlavného sčítacieho komisára, vydávalo reslovakizantom osvedčenie o slovenskej národnosti.

Poverený vykonať všetky prípravné akcie spojené s reslovakizáciou bol Anton Granatier, ktorý zvolal do Bratislavy všetkých členov reslovakizačných komisií a subkomisií a dal im konkrétne inštrukcie o postupe pri reslovakizácií. Táto porada sa uskutočnila 14. júna 1946. Za Osídľovací úrad sa zúčastnili: C. Šulík, J. Gašperík, a J. Huršan. Za Štátny štatistický úrad: M. Senčák a J. Kriška, za Povereníctvo školstva a osvety: O. Pecník a za Slovenskú ligu jej generálny tajomník J. Boča. A. Granatier tvrdil, že sa má reslovakizácia začať ihneď, nakoľko z technického a finančného hľadiska bola už pripravená a vyžiadala si náklady vo výške 4, 3 milióny Kčs. Hlavnou úlohou reslovakizačných komisií bolo preverovanie osvedčení o národnosti u osôb, ktoré sa hlásili k reslovakizácií. Samotná prihláška na reslovakizáciu obsahovala tieto náležitosti: dátum podania žiadosti, meno a priezvisko, bydlisko, povolanie a počet prihlásených osôb, pričom celu akciu centrálne riadila a koordinovala Ústredná komisia pre vnútorné osídlenie pri Ministerstve vnútra v Prahe. Dňa 19. júna 1946 sa uskutočnilo zasadnutie Ústrednej komisie pre vnútorné osídlenie, kde J. Čech, predseda Osídľovacieho úradu pre Slovensko konštatoval, že aj po výmene obyvateľstva medzi Č-SR a Maďarskom zostane na Slovensku veľký počet Maďarov. Preto požadoval liberálnejší prístup pri posudzovaní žiadostí a presnú definíciu slova reslovakizant. Postupne hlasy, ktoré požadovali voľnejší prístup k reslovakizácií, silneli. Na kontrolu opatrení vykonávaných na základe vyhlášky povereníctva vnútra zo dňa 17. júna 1946 a na rozhodovanie o podaných osvedčeniach na reslovakizáciu, bola ustanovená sedemčlenná Ústredná reslovakizačná komisia. Tým pádom Osídľovací úrad pre Slovensko dostal len pomocnú e evidenčnú funkciu a rozhodovanie mala len Ústredná komisia.

V lete 1946 bolo zistené, že v 25 okresoch južného Slovenska bolo zistených 727 832 osôb slovenskej, maďarskej a spornej národnosti a z toho sa 183 388 osôb hlásilo v roku 1930 k slovenskej národnosti ale žili v zmiešanom manželstve, alebo boli židovského vierovyznanie a podľa Slovenskej ligy nemali byť reslovakizovaní. Slovanská národnosť sa im mala priznať jedine vtedy, ak im maďarskí sčítací komisári v roku 1941 zapísali maďarskú národnosť. Podľa Slovenskej ligy išlo o Slovákov, ktorých sa reslovakizácia netýkala, pretože tá sa týkala len pomaďarčených Slovákov. Slovenská liga videla reslovakizáciu nasledovne. Z 544 444 osôb, z celkového počtu 727 832 osôb, maďarskej a spornej národnosti bolo 105 000 osôb určených na výmenu obyvateľstva. Na reslovakizáciu z tohto počtu prichádzalo do úvahy 3000 až 8000 osôb. Ďalších 66 226 osôb maďarskej a spornej národnosti bolo určených na odsun zo Slovenska do Maďarska. Z nich bolo možné reslovakizovať 23 000 osôb. Z počtu 47 084 osôb vlastniacich poľnohospodársku pôdu s výmerou nad 5 k. j. bolo možné reslovakizovať 23 500 osôb a z vlastníkov pôdy do 5 k. j. sa uvažovalo u 121 000 osôb. Z ostatných okresov sa reslovakizácia mala týkať 7000 osôb. Slovenská liga teda rátala s tým, že sa reslovakizácia bude týkať 150 000 – 200 000 pomaďarčených Slovákov, tieto závery objektívne odrážali proces prirodzenej reslovakizácie ako súčasti slovenskej otázky po roku 1945 v Československu.

Z celkového počtu 352 038 osôb sa neakceptovala 12 584 osôb. Počet možných prijatých bol 339 454, čo vyvolávalo problém, pretože sa nerozlišovalo medzi Slovákmi, pomaďarčenými Slovákmi a Maďarmi, to bol aj hlavný dôvod prečo Slovenská liga tento postup kritizovala. Samotný Hlavný sčítací komisár A. Granatier bol prekvapený tým, že na reslovakizáciu sa prihlásilo viac ako 350 000 osôb.
Pražská vláda sa smernicami zaoberala až v marci 1947, čo malo za následok, že sa reslovakizácia neuskutočnila už v lete 1946. Tento stav na Slovenskom juhu vyvolával problémy a napätie. Praha v tomto období nemala záujem o reslovakizáciu. Čakala na výsledok Parížskej konferencie. Preto pražská vláda prijala uznesenie, na návrh predsedu vlády J. Ursínyho uznesenie, že inštitúcie vybavujúce žiadosti o reslovakizáciu sa budú až do doby rozhodnutia Parížskej konferencie riadiť týmito zásadami:

1.pri vybavovaní žiadosti o reslovakizáciu treba postupovať tak, aby nebola zmarená možnosť vysídliť 150 000 Maďarov z Č-SR do Maďarska okrem tých osôb, ktoré sú určené na výmenu,
2.nereslovakizovať tie osoby, ktoré sa považujú za zradcov, kolaborantov a za osoby nebezpečné štátu,
3.nereslovakizovať osoby, ktoré majú svoje bydlisko v tzv. osídľovacom priestore južného Slovenska, alebo ktoré vlastnia poľnohospodársku pôdu vo výmere vyššej ako 5 k. j.

V septembri 1946, ešte pred ukončením Parížskej konferencie, sa rátalo s tým, že u 200 000 osôb nastane kladné vybavenie ich žiadostí. Ministerstvo vnútra vydalo 13. septembra 1946 výnos, na základe ktorého upresnilo pojem germanizácia a maďarizácia. Tento výnos bol ale šitý na Sudety s cieľom definitívne zlikvidovať nemeckú menšinu v Česku ale nezohľadňoval slovensko-maďarské vzťahy.

Reslovakizácia, ako spôsob riešenia maďarskej otázky v Č-SR, sa pod tlakom pražskej vlády začína presadzovať. Praha pripravovala smernice a nariadenia na definitívne vyriešenie maďarskej otázky aj tzv. reslovakizáciou – násilnou asimiláciou, ktorá sa stávala dominantnou v priebehu roka 1947 – 1948. Všetko bolo podriadené koncepcie budovania „československého“ národného štátu bez nemeckej a maďarskej menšiny. Takto to bolo zakotvené aj v programe vlády K. Gottwalda po májových voľbách v roku 1946. Tým pádom snaha Slovenskej ligy o návrat pomaďarčených Slovákov do svojho etnika začala strácať svoje opodstatnenie a zmysel.

V rezolúcii Slovenskej ligy prijatej na jej XV. Kongrese, ktorý sa konal 28. septembra 1946 v Košiciach, si vytýčila v oblasti reslovakizácie tieto základné úlohy: vydávať knihy a špeciálny časopis pre reslovakizantov, na juh dosadiť kvalifikovaných a národne spoľahlivých učiteľov a štátnych zamestnancov a zvýhodniť ich. Zriadiť kurzy slovenského jazyka pre reslovakizantov a pre mládež. Od 31. augusta 1947 vydávala Ústredná správa Slovenskej ligy časopis Náš národ, ktorý zohral pozitívnu úlohu v národnouvedomovacom a zjednocovacom procese Slovákov.

V roku 1946 nebolo možné pre taktizovanie Prahy začať s reslovakizáciou. Pražská vláda utlmila činnosť Ústrednej reslovakizačnej komisie a čakala na výsledok Parížskej konferencie. V pražskej vláde sa začalo uvažovať o možností presídľovania reslovakizantov do Česka v rámci náboru pracovných síl. Prahe sa nepodarilo jednostranne presídliť 150 000 – 200 000 tzv. etnických Maďarov do Maďarska, a tak sa rozhodla „neslovakizovať“ miesta po vyhnaných Nemcoch s perspektívou urýchlenej čechizácie. Na Slovensku tento problém videli úplne inak. Chceli začleniť pomaďarčených Slovákov späť do svojho etnika. Boli proti tomu aby sa reslovakizovali Maďari aj keď mali slovenské a ten istý názor zastávali aj čo sa týkalo obcí. Praha však chcela prostredníctvom reslovakizácie riešiť maďarskú otázku a tzv. reslovakizantov presunúť do Česka a čím skôr ich počeštiť.
Začiatkom roka 1947 sa s reslovakizáciou zaoberal len II. Odbor Osídľovacieho úradu pre Slovensko, ale akcia sa aj tak rozbehla na plné obrátky. Zbor povereníkov na svojom zasadaní dňa 25. januára 1947 prijal uznesenie v ktorom uviedol: občania ktorí sa v roku 1930 hlásili k slovenskej národnosti, i keď počas maďarskej okupácie boli štatisticky evidovaní ako Maďari a teraz sa hlásia k reslovakizácií, nemajú sa pokladať za reslovakizantov ale má sa im automaticky priznať česko-slovenské občianstvo. Naďalej pretrvávali problémy s celkovým chápaním reslovakizácie a určením kritérií.

Reslovakizačná komisia, ako orgán pražského Ministerstva vnútra, bola vymenovaná na základe vládneho uznesenia zo dňa 4. apríla 1947 a jej úlohou bolo uskutočniť reslovakizáciu na základe smerníc vydaných Ministerstvom vnútra a pracovala až do 31. decembra 1948. Výkon reslovakizácie uskutočňovali pracovníci Osídľovacieho úradu pre Slovensko. Rozpočtové krytie sa zabezpečovalo z rozpočtu Osídľovacieho úradu pre Slovensko. Zoženie komisie: J. Šebestík – predseda, j. Šimovič – podpredseda. Členovia: J. Boča, P. Horváth, J. Lietavec a J. Svetoň. Komisia si na základe sčítania ľudu v Č-SR rozdelila jednotlivé okresy na Slovensku do troch základných skupín:

1.Okresy, ktoré Reslovakizačná komisia vylúčila z predbežného preverovania národnosti na základe sčítania ľudu z roku 1930, boli to tieto okresy:
a)čisto slovenské: Nová Baňa, Banská Bystrica, Giraltovce, Hlohovec, Humenné, Ilava, Dolný Kubín, Malacky, Turčiansky Svätý Martin, Kysucké Nové Mesto, Myjava, Námestovo, Piešťany, Prievidza, Púchov, Ružomberok, Sabinov, Senica, Skalica, Snina, Banská Štiavnica, Topoľčany, Trenčín, Vranov, Zvolen a Žilina.
b)S početnou maďarskou menšinou: Jesenské, Kráľovský Chlmec, Veľké Kapušany, Komárno, Moldava n./B., Dunajská Streda, Šamorín, Šafárikovo a Nové Zámky.
2.Okresy prevažne slovenské a národnostne zmiešané: Bratislava - vidiek, Hurbanovo, Galanta, Modrý Kameň, Košice - vidiek, Krupina – Šahy, Levice, Zlaté Moravce, Revúca, Šaľa, Rožňava, Trebišov, Rimavská Sobota, Vráble.
3.Okresy, v ktorých sa malo vykonať osobitné preverovanie žiadostí, pretože pôsobili ako silné maďarizačné strediská: Gelnica, Kežmarok, Levoča, Modra, Poprad, Prešov, Trnava a Spišská Nová Ves.

V lete 1947 sa už na reslovakizáciu definitívne pozeralo ako na metódu riešenia maďarskej otázky. Dospelo sa k názoru, že sa negatívne rozhodnutia nebudú doručovať, nakoľko sa počítalo s „reslovakizáciou“ aj tu týchto osôb ale v neskoršom období. Na predbežné prešetrenie žiadostí bolo zostavených 5 pracovných skupín, ktoré pozostávali z 20 – 25 učiteľov pod vedením zodpovedného referenta. Tým bol z pravidla riaditeľ meštianskej alebo ľudovej školy. Následne sa uskutočnilo rozdelenie 30 tzv. reslovakizačných okresov na slovenskom juhu medzi pracovné skupiny. Celkový počet preverovaných osôb dosiahol počet 390 000 – 400 000.
Významnú úlohu pri reslovakizácií zohrala aj Matica slovenská a Slovenská liga, pretože na južnom Slovensku mala vybudovanú funkčnú organizačnú štruktúru. Pracovali tu ľudia z oblasti kultúry, osvety, školstva a vedy, ktorý boli v lete 1947 združení v takmer 300 zboroch. Slovenská liga využila situáciu na rozšírenie svojej základne. Čo sa jej aj podarilo. Bolo to zreteľné po kongrese v Lučenci, ktorý sa konal 3. – 5. októbra 1947. Slovenská liga upozorňovala na tieto potreby: zhustiť sieť slovenských škôl a zabezpečiť dobré životné podmienky pre učiteľov, štátnym a verejným zamestnancom. Zabezpečiť hospodársku pozíciu Slovákov tým, že sa zabezpečí majetková istota presídlencov, ďalej je to riešenie otázky nezamestnaných intelektuálov maďarskej národnosti vykonávajúcich činnosti proti Č-SR. Dosadiť na južné Slovensko spoľahlivé duchovenstvo. Slovenská liga videla reslovakizáciu z hľadiska formálneho aj vecného. Formálne hľadisko predstavovalo splnenie určitých podmienok na základe ktorých bolo pridelené česko-slovenské občianstvo. Vecná stránka predstavovala základ národný, sociálny, hospodársky, náboženský a kultúrny. Slovenská liga sa nikdy nestotožnila s reslovakizáciou, akú presadzovala Praha.

Preverovanie prihlášok prebehlo od 15. júna do 20. augusta 1947. Do 15. decembra 1947 prerokovala a rozhodla komisia o prihláškach v 26 z 30 tzv. reslovakizačných okresoch na južnom Slovensku. Kladnú odpoveď dostali v zásade všetci, ktorí mali aspoň minimálne znaky slovenského pôvodu a slovenskosti. Reslovakizačná komisia rozhodla o 90 000 osvedčení o slovenskej národnosti, čo znamenalo približne 320 000 osôb, ale z tohto počtu sa 50 000 žiadostí vylúčilo a reslovakizácia bola priznaná len 150 000 osobám. Ostatní mali žiadosti predbežne nevybavené a patrili sem hlavne osoby určené na odsun do Česka v rámci náboru pracovných síl. Tieto žiadosti neboli vybavené hlavne z politického hľadiska.

Praha počítala ku koncu roka s počtom žiadostí na reslovakizáciu v rozsahu 390 000 až 400 000. Z toho vyčlenila 120 000 – 150 000 etnický Maďarov, ktorí sa mali tiež reslovakizovať. Po prevrate sa Reslovakizačná komisia musela riadiť zásadami Programového vyhlásenia VIII. Zboru povereníkov. V ďalšom období si Reslovakizačná komisia stanovila tieto úlohy. Dokončiť reslovakizáciu k 1. 1. 1948, spracovať jej výsledky, výmeny obyvateľstva, náboru pracovných síl do Česka a tento komplexný materiál predložiť ako podkladový materiál na celkové riešenie maďarskej otázky.

Z časového hľadiska si komisia prácu rozdelila na 2. etapy:

1.Formálna reslovakizácia: trvala do 1. 1. 1948, preskúmala 120 636 prihlášok dotýkajúcu sa 423 264 osôb. Z toho počtu bolo automatických vyňatých 89 179 osôb, ktoré sa v roku 1930 hlásili za Slovákov a podľa vládnych smerníc sa ich reslovakizácia netýkala, kladne bolo vybavených žiadosti 193 415 osôb a nevybavila žiadosti 99 401 osôb.
2.Začala sa 1. januára a skončila 31. decembra. Mala sa stať etapou faktického poslovenčenia a upevnenia vedomia národnej identity etnicky indiferentného a nezaintegrovaného slovenského obyvateľstva na južnom Slovensku. Názor Prahy bol ale taký, ak by jednania s Maďarskom o jednorázovom vysídlení tzv. etnický Maďarov nebol úspešný, mali sa kladne posudzovať žiadosti, ktoré Reslovakizačná komisia nevybavila alebo zamietla.
S nástupom komunizmu sa zmenila aj koncepcia riešenia maďarskej otázky v Č-SR. Vo všeobecnosti sa očakávalo priznanie všeobecných menšinových práv pre Maďarov v Č-SR, čo spôsobilo pokles ich návštevnosti na reslovakizačných kurzoch a začali sa otvorene stavať proti reslovakizácií. Jedným z veľkých problémov sa na južnom Slovensku sa stala aj otázky bohoslužobného jazyka. Akčné výbory násilným spôsobom zasahovali aj do života cirkví. Napríklad Okresný akčný výbor v Galante vydal zákaz bohoslužieb v maďarskom jazyku. Štátna administratíva vyvíjala nátlak na cirkev aby v obciach, kde majú Slováci väčšinu, sa bohoslužby vykonávali v slovenskom jazyku, čo cirkev aj veriaci odmietali. V. Clementis žiadal cirkev aby nebrzdila reslovakizáciu a vyzval ju aby vládu podporovala, čo cirkev odmietla.

Výsledky reslovakizácie tzv. reslovakizačných okresoch v polovici roka 1948: Revúca (99,3%), Košice – vidiek (98,7%), Vráble (97,7%), Trebišov (97,1%), Nitra (96,7%), Kráľovský Chlmec (95,9%), Rožňava (95,1%), Moldava n./B. (94,9%), Šahy (94,3%), Modrý Kameň (93,9%), Košice – mesto (90,2%), Bratislava – vidiek (87,2%), Zlaté Moravce (83,5%), Veľké Kapušany (78,6%), Michalovce (73,6%), Lučenec (72,5%), Nové Zámky (70,7%), Bratislava – mesto (67, 4%), Štúrovo (63,2%), Galanta (56,2%), Hurbanovo (55%), Šafárikovo (47,6%), Rimavská Sobota (42%), Dunajská Streda (26,9%) a Jesenské (22,9%). Z celkového počtu 552 830 Maďarov žijúcich v daných okresoch tvorili 38,8% a do polovice roka sa ich na reslovakizáciu prihlásilo 325 718, t. j. 58,9%.

V druhej polovici roka 1948 sa reslovakizácia urýchlila jednak z vnútropolitických, ale aj zahraničnopolitických dôvodov. Reslovakizáciu ostro kritizoval maďarský komunistický diktátor Mátyás Rákosi. Reslovakizácia sa preto stala veľmi citlivou oblasťou vo vzájomných vzťahoch medzi česko-slovenskými a maďarskými komunistami, ale aj medzi Č-SR a Maďarskom. Preto mala Reslovakizačná komisia celú akciu ukončiť v roku 1948, k vybavovaniu žiadostí mala pristupovať plošne a čo najliberálnejšie. V obežníku zo začiatku novembra 1948 žiadala osvetových inšpektorov pôsobiacich na slovenskom juhu, aby okamžite ukončili práce spojené s druhou etapou reslovakizácie a aby nové prihlášky na reslovakizáciu už neprijímali.

Reslovakizačná komisia rozhodla na svojom zasadnutí 5. novembra 1948 o tom, že celú akciu ukončí 31. decembra 1948. Rozhodla o tom, že sa nové prihlášky už prijímať nebudú a tam kde sa druhá etapa reslovakizácie nezačala, tak sa už ani nezačne. Kladne sa k 1. decembru 1948 vybavilo 344 609 žiadostí. Dňa 23. decembra 1948 poveril minister vnútra V. Novosek povereníka vnútra D. Okáliho likvidáciou Reslovakizačnej komisie a poveril ho aby informoval o celkových výsledkoch reslovakizácie.

Reslovakizačná komisia pôsobila do 31. decembra 1948 a od 1. januára bola v likvidácií. Predpokladaný termín ukončenia likvidácie bol stanovený do konca marca 1949. Reslovakizačné komisia sa pričlenila k V. odboru Povereníctva vnútra dňa 21. februára 1949. J. Svetoň a J. Boča boli poverí dokončením nevybavených žiadostí o reslovakizáciu, išlo o 27 600 prihlášok a v zásade sa vyhovelo všetkým až na osoby, ktorým sa nemalo uznať česko-slovenské štátne občianstvo, ktoré neboli súdené tzv. ľudovým súdom. Reslovakizačná komisia ukončila definitívne svoju činnosť v máji 1949.

Na jeseň 1948 sa začalo udeľovanie česko-slovenského občianstva Maďarom v Č-SR a vyvrcholilo v roku 1949. Tým sa ukončila aj reslovakizácia ako metóda riešenia maďarskej otázky v Č-SR. Po septembri 1948 sa na reslovakizáciu hlásili obyvatelia najmä slovenského juhu, ktorí boli slovenského pôvodu a definovali sa ako príslušníci slovenského národa. Tento národnouvedomovací proces odzrkadľovali aj výsledky sčítania ľudu v Č-SR z roku 1950, keď počet príslušníkov maďarskej menšiny klesol o 230 000 osôb na počet 355 000 osôb. Do úvahy treba ale brať aj vojnové straty, vysťahovalectvo, najmä židovského obyvateľstva, prihlásenie sa Cigánov k slovenskej národnosti a v neposlednom rade aj odchod takmer 100 000 Maďarov z Č-SR do Maďarska v rokoch 1945 – 1948.