Na Slovensku zohrala významnú úlohu v rozvoji resimilačného procesu Slovenská liga založená Ignácom Gessayom v roku 1920. PO vzniku Č-SR sa resimilačný proces dotýkal najmä slovenského juhu a prirodzeným spôsobom zasiahol 280 obcí tejto oblasti. Podľa maďarských oficiálnych údajov žilo na prelome storočia v uvedených slovenských obciach len 15 643 Slovákov tvoriacich na základe údajov štatistickej maďarizácie len 5,5% tamojšieho obyvateľstva. V roku 1921 prirodzenou reslovakizáciou vzrástol počet Slovákov v týchto obciach na 51 078 osôb a v roku 1930 tvorili v nich Slováci už 98 107 osôb. V porovnaní s týmto reslovakizačným procesom postavenie 600 000 slovenskej menšiny v horthyovskom Maďarsku sa ešte výraznejšie zhoršilo v porovnaní s podmienkami, aké mali Slováci v Uhorsku na prelome storočia. Proces genocídnej maďarizácie a etnických čistiek sa výrazne prehĺbil.

Otvorený protislovenský a protimenšinový teror v horthyovskom Maďarsku sa prejavoval vo všetkých oblastiach spoločenského života. Výsledkom tejto genocídnej politiky Budapešti je v súčasnosti úplné vyhladenie pôvodnej 600 000 slovenskej menšiny v Maďarsku. Po okupácii slovenského juhu a juhovýchodu v rokoch 1938 – 1939 vynaložil horthyovský režim mimoriadne veľké úsilie a prostriedky na definitívne zlikvidovanie Slovákov tak na okupovaných územiach, ako aj v samotnom Maďarsku. To bola základná príčina, prečo po obnovení územnej integrity Slovenska v rokoch 1944 – 1945 vystúpil na slovenskom juhu do popredia proces reslovakizácie. Tá sa po roku 1945 týkala 153 obcí, v ktorých žilo 20 – 50% obyvateľov slovenskej národnosti. Tento prirodzený proces spočiatku rešpektovala aj totalitná štátna moc nastolená v Slovenskej republike v rokoch 1944 – 1945. Najmä zásluhou Slovenskej ligy, vedenej jej predsedom Antonom Granatierom, bola vypracovaná koncepcia resimilácie rešpektujúca špecifiká slovenského juhu a juhovýchodu. Z hľadiska svojich predchádzajúcich aktivít a skúseností získala Slovenská liga po roku 1945 oficiálny štatút resimilačnej (reslovakizačnej) inštitúcie na Slovensku.

Plány Slovenskej ligy však nemohli byť dokončené a to z dôvodu, že reslovakizácia sa v politike Prahy stala nástrojom na upevnenie jej hegemoniálneho postavenia na Slovensku s cieľom vybudovať jednotný „československý štát“. Prahe bolo aj jasné, že riešenie maďarskej otázky nebude môcť prebiehať tak ako riešenie nemeckej otázky, t. j. jednostranným vysídlením Maďarov z Č-SR do Maďarska. Nastávali aj problémy pri výmene obyvateľstva medzi Č-SR a Maďarskom. To napomohlo tomu, že sa od leta 1945 začala kryštalizovať koncepcia tzv. vnútorného riešenia maďarskej otázky čo znamená, že najdôležitejšou metódou koncepcie vnútorného riešenia sa stala tzv. reslovakizácia ako spôsob riešenia maďarskej otázky. Pri reslovakizácii treba rozlišovať jej dve diametrálne rozdielne stránky:
1.reslovakizácia sa stala súčasťou riešenia slovenskej otázky, znamenala dovŕšenie národnouvedomovacieho procesu a národnozjednocovacieho procesu Slovákov v Č-SR konajúci sa po roku 1918 a 1945.

2.reslovakizácia ako spôsob riešenia maďarskej otázky na Slovensku v rokoch 1947 – 1948.
Túto koncepciu vypracovala a prijala pražská vláda. Reslovakizácia ako súčasť riešenia slovenskej otázky nemá nič spoločné s tzv. reslovakizáciou, ktorej účelom bolo asimilovať Maďarov žijúcich v Č-SR. Túto skutočnosť zneužíva Maďarská nacionalistická histografia a publicistika. Snaží sa tým dokázať, že už od roku 1918 v rámci reslovakizácie dochádzalo k násilnému odnárodňovaniu Maďarov, pričom účelovo zneužíva štatistiky a výsledky štatistickej maďarizácie najmä z konca 19. storočia a interpretuje ich ako objektívny prameň.

V roku 1946 sa v Č-SR predpokladalo, že po uskutočnení výmeny obyvateľstva medzi Č-SR a Maďarskom a jednostrannom odsune tzv. politických previnilcov maďarskej národnosti z Č-SR do Maďarska, nezostane na Slovensku viac ako 200 000 Maďarov, ktorí prichádzali do úvahy na reslovakizáciu, ak na Parížskej konferencii nedostane Praha súhlas na ich jednostranné vysídlenie. Bolo to obyvateľstvo ktoré malo slovenský pôvod. Takto chápaná reslovakizácia sa mala vykonať v 309 obciach južného Slovenska, kde roku 1930 žilo 370 349 obyvateľov. K slovenskej národnosti sa hlásilo 100 593 osôb. Teda z počtu 269 856 prichádzalo do úvahy 179 066 osôb. Boli to pomaďarčení Slováci, ktorí sa neskôr hlásili k slovenskej národnosti, ovládali slovenský jazyk a svojím spôsobom života i kultúrou patrili do slovenského prostredia.