referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Tadeáš
Utorok, 25. júna 2019
Moc v postmoderne
Dátum pridania: 28.10.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: lorelai
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 656
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6.8
Priemerná známka: 2.94 Rýchle čítanie: 11m 20s
Pomalé čítanie: 17m 0s
 
Postmoderna je skutočnou demokraciou, lebo jej spoločné obsahy sú rozmanitosť názorov, kde vzory jednania sú pluralitné a stávajú sa záväzne. 
 
  Postmoderna sa stavia proti totalitným pojmom pravda, spravodlivosť a pod., nie je jedna pravda ani spravodlivosť, ale sú v množnom čísle. 

Vymedzenie moci ako ľudskej schopnosti meniť ľudské správanie, či presnejšie ako schopnosti sociálnych subjektov znamená, že každý má aspoň nejaký kúsok moci, že každý je subjektom moci. Podľa rôznych kritérií sa rozlišujú rôzne druhy moci. Moc možno použiť na dosiahnutie všetkých cieľov, ku ktorým môže prispieť zmena ľudského správania./od úsvitu až po dnes bola moc vo svojich subjektoch, zdrojoch- prostriedkoch, druhoch i funkciách pluralitná ex difinitione/. Pod deľbou moci sa odvtedy až podnes pod Montesquieovým vplyvom rozumie skoro výlučne jej jeden významný druh- rozdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ktoré  prevažne pozitívne ovplyvnilo väčšinu ústavných modelov. V postmodernej situácií v dôsledku zmien charakteru pluralizmu moci pribúda nový problém, ako zachovať základy spoločenského poriadku a z veľkej časti ním podmienenej slobody v podmienkach radikálnej dekonštrukcie, rýchlych zmien a hlavne pluralizácie mocenských štruktúr. Kým moderné časy charakterizovali vznik, formovanie a uvedomelé budovanie stále väčších centralizovaných mocenských štruktúr, tak v postmodernej situácii ich dopĺňajú a čiastočne nahrádzajú mnohosť a premenlivosť centier moci. Logika postmodernej situácie obracia mnohé moderné tendencie v ich opak. Pluralizácia centier moci neznamená v postmoderne zvýšenie, ale zníženie slobody jednotlivca, lebo jeho moc je v porovnaní s ich mocou primalá.

Najvýznamnejšou zmenou je zmena mocenského postavenia štátu, ktorý po dvesto až tristo rokoch moderny opäť stráca bezkonkurenčnú mocenskú prevahu ( niekoľko storočí nebolo možné štátu odporovať s nádejou na úspech). Udržiavanie poriadku je koniec- koncov definičným znakom vlády.

Časy sa však menia a mocenské postavenie štátu s nimi. Štát stráca a možno už i stratil mocenskú prevahu voči mnohým subjektom moci. Možno mu dlhodobo úspešne odporovať, čo dokazuje organizovaný zločin. Štátu vyrástli noví mocenskí konkurenti. Časť svojej moci stratil a stráca v prospech medzinárodných organizácií a často i menších územných celkov. Najväčšia časť moci štátov prešla na medzinárodné organizácie v procese európskej integrácie. Členské krajiny Európskej únie sú nesporne plnohodnotnými štátmi, ale Európska únia je už dnes oveľa viac ako medzinárodná organizácia.

Strata výraznej mocenskej prevahy štátu uvoľňuje v rovine subjektov moci priestor pre nejasné a neusporiadané mocenské pomery typické pre postmodernú situáciu, ktorú môžeme charakterizovať aj ako postmoderný chaos. Postmoderná moc menšín znamená často schopnosť zabrániť iným jednotlivcom alebo skupinám v uplatnení ich záujmov. Možno ide o ďalší prejav netvorivosti a dekonštruktívnosti postmodernej situácie. Rozpad jasných a relatívne jednotných mocenských pomerov predstavuje jeden z prejavov i príčin pluralizácie a dekonštrukcie postmoderny, čo má aj nepríjemné dôsledky. (Admirál Piere Lacoste dospel v minulosti k záveru, že v súčasnosti existujú dva svety.

Prvý oficiálny, tvorený 182 suverénnymi štátmi, ktorý je napriek všetkým krízam, problémom viac – menej pod kontrolou a panstvom práva. Prinajmenej je prevažne verejne pozorovateľný.

Druhý svet je oveľa menej oficiálny. Jeho členmi sú iné mocnosti, iné skupiny, iné ríše a sú tu aj medzinárodné kriminálne organizácie. Na jednej strane stoja nekriminálne organizácie, napr. finančné mocnosti, nevládne organizácie, mediálne tlačové a televízne impériá...A na druhej strane nájdeme veľké drogové kartely, čínske triády, transnacionálne siete Cosa nostry...

Politológovia a právnici vyslovujú názory, že národný štát žije, ale v žiadnom prípade na tom nie je dobre. Myšlienka rozpadu sveta na dva svety je v plnom súlade s logikou postmodernej situácie.

Pluralizácia subjektov moci predstavuje najviditeľnejšiu rovinu postmodernej pluralizácie a dekonštrukcie mocenských pomerov. Významne ju dopĺňa rastúce tempo zmien mocenskej situácie. Dramaticky sa menia mocenské pomery medzi rôznymi oblasťami života spoločnosti aj v ich rámci. Mocenskú situáciu však skutočne dynamizuje až premenlivosť pozícií rôznych mocenských subjektov, často i jednotlivcov v jednotlivých situáciách a vzťahoch, zvlášť v rozhodovacích procesoch. Tu sa prejavuje nepredvídateľné a trošku chaotické prúdenie moci.

J. Naisbitt povedal: „Novým zdrojom moci nie sú peniaze v rukách niekoľkých, ale informácie v rukách mnohých.
Informácie, vedomosti a poznanie vždy boli prostriedkom moci. V postmoderne význam informácií ako prostriedku moci vzrástol natoľko, že sa ich logike a zákonitostiam podriaďujú mocenské pomery a stále viac i život v spoločnosti. V moderných časoch boli mocensky zaujímavejšie informácie koncentrované v rukách najvýznamnejších a najbohatších organizácií. Je síce pravdou, že pomocou informácií možno získať ďalšie informácie, že pomocou informácií možno aj ako prostriedky moci využiť ďalšie informácie. Túto vlastnosť majú informácie spoločnú s mnohými inými zdrojmi moci (hlavne s bohatstvom). A ako postmoderný paradox pôsobí, že ak subjekt používa informáciu ako prostriedok moci, tak nevyhnutne ju neraz dáva k dispozícií iným subjektom a zvlášť tomu, voči komu ju využíva. Preto aj štát v súčasnosti stráca kontrolu nad pohybom informácií. Ak by ju chcel za každú cenu zachovať, vyradil by krajinu z civilizačného pokroku a zbavil by i seba kľúčového zdroja moci. Tvorba i pohyb informácií sa stávajú kľúčovými mocenskými otázkami. Keďže informácie sú ústrednou kategóriou informačnej spoločnosti a postmodernej situácie i najvýznamnejším zdrojom/ prostriedkom moci v nich, sú ostatné zdroje moci stále závislejšie od informácií. Platí to napríklad aj pre bohatstvo a násilie. Informácie sú dôležitým prostriedkom získania a tvorby bohatstva. Časť informácií sa  neposkytuje za peniaze, ale iba za výmenu za iné informácie, čo naznačuje nadradenosť informácií voči bohatstvu. V súčasnosti  štát disponuje ďaleko najsilnejším potenciálom prostriedkov násilia, a to zvlášť fyzického násilia. Štát má v postmoderne šancu zachovať si prevahu násilia. Doby kedy ju stratil charakterizoval buď zmätok alebo organizácia spoločnosti nezodpovedajúca súčasným predstavám o štáte.

Násilie je nevyhnutným zdrojom moci na ovládnutie územia a na ňom žijúceho obyvateľstva. Všetky ostatné subjekty moci musia niekde existovať, a tak musia do určitej miery rešpektovať alebo aspoň brať do úvahy moc a zvlášť potenciál násilia štátu. Aj organizovaný zločin sa spravidla vyhýba priamej násilnej zvlášť frontálnej násilnej korporácií so štátnou mocou.

Ostatné subjekty moci ochotnejšie rešpektujú mocenské postavenie štátu i jeho výraznú prevahu ako subjektu násilia, lebo pomocou prostriedkov moci iného druhu, ktorými disponujú, dokážu výrazne ovplyvniť až ovládnuť štát. Štát ani v minulosti nebol najväčším boháčom ani mudrcom. Bohatstvo a informácie boli sústredené v rukách iných subjektov, nie štátu.

Tradičným prostriedkom moci štátu je aj organizácia. Štát je rozsiahlou a zložitou organizáciou. Štát je jedinou organizáciou, ktorá na celom území nadväzuje priamy kontakt s každým občanom. V tomto spočíva jeden z najvýznamnejších a spravidla opomínaných zdrojov štátnej moci, ktorému doposiaľ nedokáže trvale a hlavne celoplošne konkurovať žiadna iná organizácia. Popri násilí je organizácia pravdepodobne druhým zdrojom moci, ktorý zakladá jeho mocenské postavenie. Práve unikátne spojenie organizácie schopnej udržiavať kontakt s každým a bezkonkurenčného potenciálu násilia zakladá dodnes mocenské postavenie štátu. Štát je začlenený do čoraz pevnejších väzieb v rámci medzinárodných organizácií. Toto začlenenie sa stalo prostriedkom i významným limitom jeho vlastnej moci. Nastal asi razantný proces presunu časti právomoci štátov na medzinárodné organizácie. Bohatstvo si naďalej zachováva významné postavenie medzi zdrojmi moci. Je však stále viac odkázané na spojenie s inými prostriedkami, predovšetkým s informáciami. Charizma zostáva aj v postmoderne nevyhnutným predpokladom výrazného úspechu v povolaniach, kde je jednotlivec závislý od podpory verejnosti. Veľkí charizmatický vodcovia a politici sú stále zriedkavejší. Gándhi, De Gaulle, Palme...majú stále menej nasledovníkov. Príčinou nie je osobnostná malosť dnešných politikov, ale charakter postmodernej situácie. Doba premenlivých menšín nepraje veľkým politikom. Súčasťou postmoderny je i to, čo si o nej myslíme.

Legitimita je chápaná ako uznanie subjektu moci za oprávnený k tomu, aby bol subjektom určitej moci, aby vykonával určitú aktivitu spoločnosťou alebo jej časťou. Legitimita  má s mocou zložitý dialektický vzťah. Legitimita je prostriedkom moci a moc môže byť jedným zo zdrojov legitimity. Veľká časť zdrojov legitimity  vyrastá z minulosti. Téza o častom spojení legitimity s minulosťou je nesporná. Preto sa legitimita problematizuje vždy v dobách prudkých zmien, tak s ním súvisí úpadok legitimity a na nej založenej moci mnohých inštitúcií včítane štátu. Legitimita je svojou podstatou subjektívna kategória. Podstatná časť moci, a to i politickej, však postráda demokratickú legitimáciu. Fragmentácia a premenlivosť zapájajú v postmodernej situácií legitimitu do línie zdrojov moci prispievajúcich k chaosu. 

Spinozova veta: „ Občania budú prirodzene správne naďalej považovaní za navzájom rovných, lebo moc každého z nich je v porovnaní s mocou štátu ako celku nepodstatná.

Moc jednotlivca je v porovnaní s mocou štátu skoro vždy nepodstatná. Medzi jednotlivými občanmi existujú napriek viac či menej efektívne presadzovanej modernej rovnoprávnosti nezanedbateľné a rastúce mocenské rozdiely. I to je súčasť postmodernej situácie. 

Človek žije v mikroštruktúrach, či na mikroúrovni. Tu pôsobí ako subjekt moci. 

M. Lipset sformuloval charakteristiku modernizácie: „Zdá sa, že modernizácia zahŕňa spôsoby sociálnych vzťahov, v ktorých sa kladie väčší dôraz na univerzalizmus na rozdiel od partikularizmu, na rovnosť na rozdiel od elitizmus, na individuálny výkon skôr ako na pripísanie (dedičný status), na špecifickosť (vzájomné pôsobenie na základe špecifických vlastností) skôr ako difúznosť (vzájomné pôsobenie na základe jednej všeobecnej črty.) Ústup od dedičného statusu otvoril priestor pre podstatné a rýchle zmeny spoločenského statusu i jeho významnej časti- mocenského postavenia človeka. Logika moderny za určitou hranicou vedie k postmodernej situácií. Vo svete modernej univerzality moci človek uspel hlavne, ak sa trvalo spojil s inými. Táto trvalosť bola najistejšia ak sa zakladala na nemoderných a hlavne predmoderných kritériách. V postmodernej situácií sa v rovine mocenských vzťahov stráca veľa  z vlastnosti otvorenej spoločnosti.

Svety admirála Lacosta asi nedokážu spolunažívať v mieri a asi by nebolo dobré, keby sa uzavrel mier s kriminálnou časťou druhého sveta. Možno sa admirál Lacoste mýlil a v postmoderne je štátov viac. Ak by bolo v Európe softvérom feudalizmu kresťanské náboženstvo, tak obdobnú úlohu hrajú v postmodernej situácií informácie, ktoré podporujú úplne iné formy spoločenského života i mocenské pomery. Skúsenosť moderných časov je nevymazateľná v dobrom i v zlom. Fungovanie spoločnosti ešte stále zabezpečujú moderné inštitúcie a čiastočne i normatívne systémy.

I keď sú informačná spoločnosť a postmoderná situácia dvoma stránkami, alebo snáď vrstvami tej istej skutočnosti, existuje medzi nimi napätie, ktoré možno zjednodušenie vyjadriť aj ako napätie medzi partikularizmom postmodernej  situácie a univerzalizmom informačnej spoločnosti. 

Patrí k paradoxom cesty od moderných časov k postmodernej situácií, že kým v moderných časoch boli prebujnené inštitúcie asi hlavnou hrozbou slobody, v postmodernej situácii sa asi najväčším nebezpečenstvom pre slobodu stáva nedostatok relatívne stabilných celospoločenských mocenských pomerov opierajúcich sa o systém inštitúcii.


 
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.