1 Manželstvo - jeho pôvod a charakteristika
Jednu z prvých formálnych definícií manželstva možno nájsť v Digestách 23, 2, 1, kde rímsky právnik Hortensius Modestinus vyslovil názor, podľa ktorého je „manželstvo zväzok muža a ženy a celoživotné spoločenstvo podľa božského a ľudského práva“. Od čias rímskych právnikov prešiel inštitút manželstva v teritóriu ich právnej kultúry mnohými zmenami, aby sa nakoniec vrátil k tomuto pôvodnému chápaniu jeho zmyslu a účelu – byť celoživotným zväzkom muža a ženy. Medzitým však prešlo manželstvo – a to spôsob jeho vzniku, ako aj chápanie jeho významu - viacerými zmenami, pričom bolo najviac ovplyvnené kresťanskou cirkvou, ktorá si dlhé stáročia privlastňovala manželstvo a výhradnú kompetenciu vo veciach úpravy manželskoprávnych pomerov, dôvodiac tým, že Boh uzákonil manželstvo: „Rastite a množte sa a naplňte zem...nie je dobré žiť človeku samému, urobme mu pomocnicu jemu podobnú...preto opustí muž otca i matku a pripojí sa ku svojej manželke a tí dvaja budú jedno telo.“ Je zaujímavé, že historické pramene dokumentujú ako najstaršiu formu uzavretia manželstva únos ženy.
No po kristianizácii manželskej inštitúcie cirkev proti tejto forme bojovala. Hoci sa aj naďalej manželstvo menilo, bolo to len v zmysle cirkevných predpisov. Zmluvný charakter bol vo všeobecnosti prijatý, no sobáš sa chápal skôr ako kúpa nevesty než manželská zmluva, pričom zmluvu uzatvárali hlavy oboch rodín. Predmetom kúpy bola nevesta a ženích bol nesamostatný. Kúpna cena bola skutočne vyplácaná.
Cirkevné zasahovanie do vecí manželských trvalo neobmedzene až do obdobia osvietenského absolutizmu. V tomto období boli vydané tereziánske nariadenia, ktoré významných spôsobom uviedli celú skupinu zásahov štátu do manželského a rodinného práva. Snahy vyvrcholili v období vlády Jozefa II., ktorý napríklad zakázal cirkvou výnimočne povoľované tajné manželstvá, ktoré sa uzatvárali bez ohlášok. Jeho tolerančný patent z roku 1781 pripustil dovtedy zakázané sobáše katolíkov a evanjelikov. Bola zrušená záväznosť zásnub, rozhodovanie manželských sporov bolo zverené štátnym súdom. Proti týmto reformám intervenoval vo Viedni sám pápež a hoci sa situácia ešte niekoľko krát menila, cirkev už pôvodnú absolútnu moc nad inštitútom manželstva nikdy nezískala.

Súčasnosť je charakterizovaná dvomi paralelnými právnymi úpravami manželského práva – cirkevnou a svetskou, ktorá má z titulu štátnej moci prioritné postavenie. Aj keď súčasný zákon o rodine neuvádza legálnu definíciu manželstva, nepriamo vyjadruje jeho zmysel a ciele jednak v článkoch I a II Základných zásad a jednak v ustanovení § 1 a § 2. Podľa týchto ustanovení: „Manželstvo v našej spoločnosti spočíva na pevných citových vzťahoch medzi mužom a ženou. Obidvaja sú si v ňom rovní. Hlavným spoločenským účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí. Manželstvo sa uzaviera na základe dobrovoľného rozhodnutia muža a ženy vytvoriť harmonické, pevné a trvalé životné spoločenstvo. Občania, ktorí chcú spolu uzavrieť manželstvo, majú vopred poznať navzájom svoje charakterové vlastnosti a svoj zdravotný stav, aby mohli založiť manželstvo, ktoré splní svoj spoločenský účel. Rodina, založená manželstvom je základným článkom našej spoločnosti, ktorá všestranne chráni rodinné vzťahy.“

1.1 Vznik manželstva
Skôr z teoretického než z praktického hľadiska je ešte potrebné venovať pozornosť perfektnosti právneho úkonu sobáša. Konštitutívne účinky má tá právna skutočnosť, keď odznejú obidva súhlasné sobášne vyhlásenia snúbencov (v podstate druhé vyrieknuté áno, resp. dočítaný text manželského sľubu) za predpokladu, že ich sobášiaci svojimi zmyslami prijal (počul). Sobášiaci nemá právomoc rozhodovať o uzavretí alebo neuzavretí manželstva. Jeho následná akceptácia vyhlásení snúbencov vo forme „týmto považujem Vaše manželstvo za uzavreté“ je len deklaráciou bez právnych následkov.
Podobne vyhotovenie a podpísanie zápisnice manželmi, svedkami, sobášiacim, tlmočníkom ani vykonanie zápisu do knihy manželstiev matriky nemajú vplyv na uzavretie manželstva.

2 Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov

2.1 Predmet, zdroje a rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov

Predmetom vlastníckeho práva v dôsledku jeho vecnoprávneho charakteru môžu byť len veci. V ustanoveniach Občianskeho zákonníka o bezpodielovom spoluvlastníctve nie je výslovne uvedené, ktoré veci sú a ktoré nie sú jeho predmetom. Platí, že to môžu byť všetky veci, ktoré môže vlastniť fyzická osoba. Teda nie veci, ktoré sú výlučným vlastníctvom Slovenskej republiky, ani veci, ktoré štát osobitným zákonom určil do vlastníctva štátu, obce alebo určených právnických osôb. Z predmetu bezpodielového spoluvlastníctva je potrebné vylúčiť aj tzv. veci vyňaté z občiansko-právnej dispozície. Ide o veci, ktorých nadobúdanie a nakladanie s nimi upravujú osobitné predpisy, mimo rámca občianskeho práva, napr. drogy, omamné látky, výbušniny, jedy, horľaviny a pod.

Samostatným predmetom občianskoprávneho vzťahu môžu byť aj byty a nebytové priestory. Ich právny režim sa analogicky spravuje právnym režimom nehnuteľností.
Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemôžu byť práva, ani iné majetkové hodnoty a nepatria doň ani pasíva – dlhy a záväzky manželov voči veriteľom, resp. voči výlučnému majetku každého z nich. Ustanovenia o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov na ne možno aplikovať len analogicky.

§ 143 Občianskeho zákonníka

V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov je určenie podmienok, ktorých splnenie je potrebné na to, aby sa vec, inak spôsobilá byť predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ním skutočne aj stala . Určuje hranicu medzi spoločným majetkom manželov patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva a samostatným majetkom každého z nich.
Na vznik bezpodielového spoluvlastníctva manželov je potrebné splnenie 3 podmienok:
1.existencia manželstva,
2.nevylúčenie tvorby bezpodielového spoluvlastníctva počas trvania manželstva,
3.nadobúdací úkon minimálne jedného z manželov.

Hoci sa podľa tejto definície môže zdať, že všetky predmety, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva fyzických osôb a sú nadobudnuté počas trvania manželstva, patria do bezpodielového spoluvlastníctva, nie je tomu tak. Popri ňom totiž súčasne existujú 2 masy výlučných majetkov každého z manželov.
1.je to majetok nadobudnutý pred vznikom manželstva,
2.majetok nadobudnutý počas manželstva zahrnutý do výlučného vlastníctva jedného z manželov.