Európske inštitúcie

Európsky parlament

Európsky parlament (EP) volia občania Európskej únie, aby zastupoval ich záujmy. Jeho počiatky vedú späť do 50. rokov minulého storočia a k zakladajúcim zmluvám a od roku 1979 jeho poslancov volia priamo občania, ktorých zastupuje.

Voľby sa konajú každých päť rokov a právo voliť má každý občan EÚ, ktorý je zaregistrovaný ako volič. Parlament teda vyjadruje demokratickú vôľu občanov Únie (viac ako 455 miliónov ľudí) a zastupuje ich záujmy v diskusiách s inými inštitúciami EÚ. Súčasný parlament bol zvolený v júni 2004 a má 732 členov zo všetkých 25 krajín EÚ. Takmer jedna tretina z nich (222) sú ženy.

Poslanci Európskeho parlamentu („MEP“) nesedia v národných blokoch, ale v siedmich celoeurópskych politických skupinách. Sú medzi nimi zástupcovia všetkých názorových skupín na európsku integráciu, od presvedčených federalistov až po otvorených euroskeptikov.

V roku 2004 bol za predsedu Európskeho parlamentu zvolený Josep Borrell Fontelles.

Čo vlastne parlament robí?

1. Schvaľovanie európskych právnych predpisov

Najbežnejším postupom prijímania (t. j. schvaľovania) právnych predpisov EÚ je „spolurozhodovanie“. Týmto postupom sa Európsky parlament dostáva na rovnakú úroveň s Radou a to platí pre širokú škálu právnych predpisov z mnohých oblastí.

V niektorých oblastiach (napríklad v poľnohospodárstve, hospodárskej politike, vo vízovej a prisťahovaleckej politike) má legislatívnu právomoc iba Rada, musí však konzultovať s Parlamentom. Súhlas Parlamentu je okrem toho potrebný pri určitých významných rozhodnutiach ako je pristúpenie nových krajín k Únii.

Parlament taktiež dáva podnet na nové právne predpisy tým, že hodnotí výročný pracovný program Komisie, posudzuje vhodnosť nových právnych predpisov a žiada Komisiu o predloženie návrhov.

2. Demokratická kontrola

Parlament vykonáva demokratickú kontrolu nad ostatnými európskymi inštitúciami. Deje sa to niekoľkými spôsobmi.

Keď nastúpi do úradu nová Komisia, jej členovia, ktorých nominujú vlády členských štátov, nemôžu byť menovaní bez súhlasu Parlamentu. Parlament vedie s každým z nich vrátane perspektívneho predsedu samostatný pohovor, a potom hlasuje o schválení Komisie ako celku.

Počas celého funkčného obdobia je Komisia politicky zodpovedná Parlamentu, ktorý môže prijať „návrh na vyslovenie nedôvery“ žiadajúci hromadné odstúpenie celej Komisie.

Všeobecnejšie, Parlament vykonáva kontrolu pravidelným hodnotením správ, ktoré mu posiela Komisia (všeobecná výročná správa, správy o plnení rozpočtu atď.).Poslanci EP okrem toho kladú Komisii otázky, na ktoré sú komisári povinní odpovedať.

Parlament taktiež monitoruje prácu Rady: poslanci EP pravidelne kladú Rade otázky a predseda Rady sa zúčastňuje plenárnych zasadnutí EP a zapája sa do dôležitých diskusií.

Parlament môže ďalej vykonávať demokratickú kontrolu hodnotením petícií občanov a zriaďovaním vyšetrovacích výborov.

Parlament sa na viac svojimi príspevkami podieľa na každom samite EÚ (stretnutia Európskej rady).V úvode každého samitu sa predseda Parlamentu vyzve, aby vyjadril názory a znepokojenia Parlamentu v súvislosti s aktuálnymi otázkami a bodmi programu rokovania Európskej rady.

3. Rozpočtová právomoc

O ročnom rozpočte EÚ rozhodujú spoločne Parlament a Rada. Parlament ho prerokúva v dvoch po sebe nasledujúcich čítaniach a účinnosť nadobudne, až keď ho podpíše predseda Parlamentu.

Parlamentný Výbor pre rozpočtovú kontrolu (COCOBU) monitoruje ako sa rozpočet čerpá a Parlament každý rok rozhoduje o tom, či schváli hospodárenie Komisie s rozpočtom za predchádzajúci rozpočtový rok. Tento schvaľovací postup je technicky známy ako „udelenie absolutória“.

Organizácia práce v parlamente:

Práca Parlamentu sa delí na dve hlavné etapy:

- Príprava na plenárne zasadnutie. Zúčastňujú sa na nej poslanci EP v rôznych parlamentných výboroch, ktoré sa zameriavajú na jednotlivé oblasti činnosti EÚ. Otázky, ktoré sú určené na diskusiu prerokúvajú aj politické skupiny.

- Plenárne zasadnutie. Plenárne zasadnutia sa bežne konajú v Štrasburgu (jeden týždeň v mesiaci) a niekedy v Bruseli (iba dva dni). Na týchto zasadnutiach Parlament hodnotí návrhy právnych predpisov a hlasuje o zmenách a doplneniach, na základe čoho prijíma rozhodnutie o ich znení ako celku.

Rada Európskej únie

Rada je hlavným rozhodovacím orgánom EÚ. Rovnako ako Európsky parlament aj Rada bola založená na základe zakladajúcich zmlúv v 50. rokoch minulého storočia. Zastupuje členské štáty a na jej zasadnutiach sa zúčastňuje jeden minister z vlády každého členského štátu EÚ.

To, ktorý minister sa na zasadnutí zúčastní, závisí od problematiky, ktorá je na programe rokovania. Ak má napríklad Rada rokovať o otázkach životného prostredia, na zasadnutí sa zúčastní minister životného prostredia z každej krajiny EÚ a bude sa nazývať „Environmentálna rada“.

Vzťahmi EÚ s ostatným svetom sa zaoberá „Rada pre všeobecné záležitosti a vonkajšie vzťahy“. Ale toto zloženie Rady má aj širšiu zodpovednosť za všeobecné politické otázky, takže jej zasadnutí sa zúčastňuje aj ktorýkoľvek minister alebo štátny tajomník ministerstva, ktorého určí každá vláda.

Existuje spolu deväť rôznych zložení Rady:

- Všeobecné záležitosti a vonkajšie vzťahy
- Hospodárske a finančné záležitosti (ECOFIN)
- Spravodlivosť a vnútorné záležitosti (JHA)
- Zamestnanosť, sociálna politika, zdravotníctvo a spotrebiteľské záležitosti
- Konkurencieschopnosť
- Doprava, telekomunikácie a energetika
- Poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo
- Životné prostredie
- Vzdelávanie, mládež a kultúra.

Každý minister je v Rade splnomocnený prijímať záväzky v mene svojej vlády. Inými slovami, podpis ministra je podpisom celej vlády. Každý minister je v Rade okrem toho zodpovedný svojmu národnému parlamentu a občanom, ktorých tento parlament zastupuje. Zaručuje sa tým demokratická legitímnosť rozhodnutí Rady.
Najviac štyrikrát za rok sa stretávajú prezidenti a/alebo predsedovia vlád členských štátov s predsedom Európskej komisie ako Európska rada. Na týchto stretnutiach „samitu“ sa určuje celková politika EÚ a riešia sa problémy, ktoré nie je možné vyriešiť na nižšej úrovni (t. j. na úrovni ministrov na bežných zasadnutiach Rady). Vzhľadom na svoju dôležitosť diskusie v Európskej rade často trvajú do neskorých nočných hodín a priťahujú veľkú pozornosť médií.

Čo vlastne rada robí?

1. Právne predpisy

Rada spravidla koná iba na návrh Komisie a Komisia je zvyčajne zodpovedná za to, aby sa prijaté právne predpisy EÚ správne uplatňovali.

2. Koordinovanie politiky členských štátov

Krajiny EÚ sa rozhodli, že chcú, aby bola ich celková hospodárska politika založená na úzkej koordinácii národných hospodárskych politík. Túto koordináciu uskutočňujú ministri hospodárstva a financií, ktorí kolektívne tvoria Radu pre hospodárske a finančné záležitosti (ECOFIN).

Chcú taktiež vytvoriť viac pracovných miest a skvalitniť systémy vzdelávania, zdravotníctva a sociálnej ochrany.Hoci je každá krajina EÚ zodpovedná za svoju vlastnú politiku v týchto oblastiach, krajiny sa môžu dohodnúť na spoločných cieľoch a učiť sa navzájom zo svojich skúseností, čo funguje najlepšie.

Tento proces sa nazýva „otvorená metóda koordinácie“ a uskutočňuje sa v Rade.

3. Uzatváranie medzinárodných dohôd

Každý rok Rada „uzavrie“ (t. j. oficiálne podpíše) viacero dohôd medzi Európskou úniou a krajinami mimo EÚ, ako aj s medzinárodnými organizáciami.

Tieto dohody sa môžu týkať širších oblastí ako je obchod, spolupráca a rozvoj alebo sa zaoberajú špecifickými okruhmi ako je textil, rybolov, veda a technika, doprava atď.

Rada môže okrem toho uzatvárať dohovory medzi členskými štátmi EÚ v oblastiach ako je zdaňovanie, právo obchodných spoločností alebo konzulárna ochrana.
Dohovory sa môžu zaoberať aj spoluprácou v otázkach slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

4. Schvaľovanie rozpočtu EÚ

O ročnom rozpočte EÚ rozhodujú spoločne Rada a Európsky parlament.

5. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika

Členské štáty EÚ pracujú na rozvoji spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP).Avšak zahraničná politika, bezpečnosť a obrana sú záležitosti, nad ktorými si vlády jednotlivých členských štátov zachovávajú nezávislú kontrolu. V týchto oblastiach nezdružujú národnú suverenitu, takže Parlament a Európska komisia v nich zohrávajú iba obmedzenú úlohu. Krajiny EÚ však môžu spoluprácou v týchto otázkach veľa získať a Rada je hlavným fórom, na ktorom sa táto „medzivládna spolupráca“ uskutočňuje.

Aby mohla Európska únia efektívnejšie reagovať na medzinárodné krízy, vytvorila „jednotku rýchlej reakcie“. Nie je to európska armáda: jej príslušníci zostávajú členmi vnútroštátnych ozbrojených síl a sú pod národným velením a ich pôsobenie sa obmedzuje na plnenie humanitárnych, záchranných a iných úloh spojených s udržiavaním mieru a krízovým manažmentom. Napríklad v roku 2003 uskutočnila EÚ vojenskú operáciu (krycie meno Artemis) v Demokratickej republike Kongo a v roku 2004 začala operáciu na udržanie mieru (krycie meno Althea) v Bosne a Hercegovine.

Rade pri týchto operáciách pomáhajú:

- Politický a bezpečnostný výbor (PBV),
- Vojenský výbor Európskej únie (VVEU) a
- Vojenský štáb Európskej únie (VŠEÚ) zložený z vojenských expertov, ktorých členské štáty dočasne delegovali na sekretariát Rady.

6. Sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť

Občania EÚ majú možnosť voľne si vybrať, v ktorej krajine EÚ budú žiť a pracovať, takže by mali mať aj kdekoľvek v Únii rovnaký prístup k občianskej spravodlivosti.
Preto musia vnútroštátne súdy navzájom spolupracovať, aby sa zabezpečilo, že napríklad rozsudok súdu vynesený vo veci rozvodu alebo starostlivosti o dieťa v jednej krajine EÚ bude uznaný vo všetkých krajinách EÚ.

Sloboda pohybu v rámci EÚ prináša výhody pre občanov dodržiavajúcich predpisy, využívajú ju však aj medzinárodné kriminálne živly a teroristi. Riešenie cezhraničného zločinu si vyžaduje cezhraničnú spoluprácu medzi vnútroštátnymi súdmi, policajnými zložkami, colníkmi a imigračnými službami všetkých krajín EÚ.

Musia napríklad zabezpečiť,

- aby boli vonkajšie hranice EÚ pod účinnou policajnou kontrolou,
- aby si colníci a polícia vymieňali informácie o pohybe podozrivých obchodníkov s drogami alebo prevádzačov ľudí,
- aby sa so žiadateľmi o azyl zaobchádzalo v celej EÚ rovnakým spôsobom, čím sa predíde „azylovej turistike“.

Takýmito problémami sa zaoberá Rada pre spravodlivosť a vnútorné záležitosti – t. j. ministri spravodlivosti a vnútra. Cieľom je vytvoriť v rámci hraníc EÚ spoločný „priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“.

Predsedníctvo Rady

Predsedníctvo Rady rotuje každých šesť mesiacov. Inými slovami, každá krajina EÚ sa postupne v šesťmesačných obdobiach strieda v zodpovednosti za program Rady a predsedá všetkým zasadnutiam, pričom podporuje legislatívne a politické rozhodnutia a sprostredkúva kompromisy medzi členskými štátmi.

Ak je napríklad zasadnutie environmentálnej Rady plánované na druhú polovicu roka 2006, bude mu predsedať fínsky minister životného prostredia, pretože v tom čase patrí predsedníctvo Fínsku.Generálny sekretariát

Predsedníctvu pomáha generálny sekretariát, ktorý pripravuje prácu Rady a zabezpečuje jej hladké fungovanie na všetkých úrovniach.

V roku 2004 bol do funkcie generálneho tajomníka Rady opätovne menovaný Javier Solana. Je taktiež vysokým splnomocnencom pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP) a z tejto funkcie pomáha koordinovať činnosť EÚ v celosvetovom meradle. Podľa novej ústavnej zmluvy by vysokého splnomocnenca nahradil minister zahraničných vecí EÚ.

Generálnemu tajomníkovi pomáha zástupca generálneho tajomníka, ktorý je zodpovedný za riadenie generálneho sekretariátu.

Európska komisia

Komisia je nezávislá od národných vlád. Jej úlohou je zastupovať a presadzovať záujmy EÚ ako celku. Vypracúva návrhy na nové európske právne predpisy, ktoré predkladá Európskemu parlamentu a Rade.

Je aj výkonným orgánom EÚ – inak povedané, je zodpovedná za implementáciu rozhodnutí Parlamentu a Rady. To znamená každodenné riadenie záležitostí Európskej únie: implementáciu jej politík, uskutočňovanie jej programov a čerpanie jej finančných prostriedkov.

Rovnako ako Parlament a Rada aj Európska komisia bola založená v 50. rokoch minulého storočia na základe zakladajúcich zmlúv EÚ

Nová Komisia je menovaná každých päť rokov do šiestich mesiacov po voľbách do Európskeho parlamentu. Postup je nasledovný:

- Vlády členských štátov sa navzájom dohodnú, koho vymenujú za nového predsedu Komisie.
- Vymenovaného predsedu Komisie potom schváli Parlament.
- Vymenovaný predseda Komisie si po diskusii s vládami členských štátov vyberie ostatných členov Komisie.
- Rada schváli zoznam nominovaných členov kvalifikovanou väčšinou a predloží ho na schválenie Európskemu parlamentu.
- Parlament má potom pohovor s každým nominovaným členom a hlasovaním vyjadruje svoje stanovisko k celej Komisii.
- Po schválení Parlamentom na základe hlasovania Rada kvalifikovanou väčšinou oficiálne vymenuje novú Komisiu.

Funkčné obdobie súčasnej Komisie trvá do 31. októbra 2009. Jej predsedom je José Manuel Barroso z Portugalska.

Komisia je politicky zodpovedná Parlamentu, ktorý má právomoc rozpustiť celú Komisiu tým, že jej vysloví nedôveru. Jednotliví členovia Komisie musia odstúpiť, ak ich o to požiada predseda a ostatní komisári s tým súhlasia.

Komisia sa zúčastňuje na všetkých zasadnutiach Parlamentu, na ktorých vysvetľuje a zdôvodňuje svoje politiky. Taktiež pravidelne odpovedá na písomné a ústne otázky členov EP.

Každodennú prácu Komisie zabezpečujú administratívni pracovníci, odborníci, prekladatelia, tlmočníci a pracovníci sekretariátov. Spolu je to približne 25 000 európskych štátnych zamestnancov. Môže sa to zdať veľa, ale v skutočnosti je to menej ako je počet zamestnancov typickej mestskej rady stredne veľkého mesta v Európe.

Komisia sídli v Bruseli (Belgicko), ale úrady má aj v Luxemburgsku, zastúpenia vo všetkých krajinách EÚ a delegácie v mnohých hlavných mestách celého sveta.

Čo Európska komisia robí?

1.Navrhovanie nových právnych predpisov

Komisia má „právo iniciatívy“. Inými slovami, Komisia je sama zodpovedná za vypracúvanie návrhov nových európskych právnych predpisov, ktoré potom predkladá Parlamentu a Rade. Cieľom týchto návrhov musí byť obrana záujmov Únie a jej občanov, nie záujmov jednotlivých krajín alebo odvetví.

Pred vypracovaním každého návrhu si musí Komisia uvedomiť nové situácie a problémy, pred ktorými stojí Európa, a musí zvážiť, či je právny predpis EÚ najlepším spôsobom ich riešenia. Práve preto je Komisia v nepretržitom kontakte s mnohými záujmovými skupinami a dvomi poradnými orgánmi – s Hospodárskym a sociálnym výborom a Výborom regiónov. Takisto zisťuje stanoviská národných parlamentov a vlád.

Komisia navrhne opatrenie na úrovni EÚ, iba ak skonštatuje, že sa daný problém nedá účinnejšie vyriešiť na vnútroštátnej, regionálnej alebo miestnej úrovni. Princíp riešenia problémov na najnižšej možnej úrovni sa nazýva „princíp subsidiarity“.

Ak však Komisia príde k záveru, že sú potrebné právne predpisy EÚ, vypracuje návrh, ktorým sa podľa jej presvedčenia daný problém účinne vyrieši a uspokojí sa čo najširší okruh záujmov. S cieľom dosiahnuť technickú presnosť detailov konzultuje Komisia s odborníkmi prostredníctvom rôznych výborov a skupín.

2. Implementácia politík a rozpočtu EÚ

Ako výkonný orgán Európskej únie je Komisia zodpovedná za riadenie a implementáciu rozpočtu EÚ. Rozpočet väčšinou reálne čerpajú vnútroštátne a miestne orgány, ale Komisia je zodpovedná za jeho kontrolu – pod pozorným dohľadom Dvora audítorov. Cieľom obidvoch inštitúcií je zabezpečiť dobré finančné riadenie. Parlament udelí Komisii absolutórium na plnenie rozpočtu, iba ak je spokojný s výročnou správou Dvora audítorov.

Komisia má taktiež riadiť politiky, ktoré prijali Parlament a Rada, ako je spoločná poľnohospodárska politika. Ďalším príkladom je politika hospodárskej súťaže, pri ktorej má Komisia právomoc povoliť alebo zakázať fúzie spoločností. Komisia má taktiež zabezpečiť, aby krajiny EÚ nedotovali svoje podniky a odvetvia takým spôsobom, ktorý by narušoval hospodársku súťaž.

Ako príklady programov, ktoré riadi Komisia, možno uviesť programy „Interreg“ a „Urban“ (pomáhajúce vytvárať cezhraničné partnerstvá medzi regiónmi a oživiť upadajúce mestské oblasti) a program celoeurópskej výmeny študentov „Erasmus“.

3. Presadzovanie Európskeho práva

Komisia pôsobí ako „strážca zmlúv“. To znamená, že Komisia je spolu so Súdnym dvorom zodpovedná zabezpečiť, aby sa právo EÚ správne uplatňovalo vo všetkých členských štátoch.

Ak Komisia zistí, že niektorá krajina EÚ neuplatňuje právo EÚ, a teda neplní svoje právne záväzky, podnikne kroky na nápravu situácie.

Najprv začne proces, ktorý sa nazýva „konanie o porušení“. To znamená, že Komisia pošle vláde oficiálny list, v ktorom uvedie, prečo sa domnieva, že daná krajina porušuje právo EÚ, a stanoví termín, do ktorého očakáva doručenie podrobnej odpovede.

Ak sa týmto postupom nepodarí zjednať nápravu, musí Komisia postúpiť danú vec Súdnemu dvoru, ktorý má právomoc vyvodiť postih. Rozsudok Súdneho dvora je pre členské štáty a inštitúcie EÚ záväzný.

4. Zastupovanie EÚ na medzinárodnej scéne

Európska komisia je na medzinárodnej scéne významným hovorcom Európskej únie. Umožňuje členským štátom prehovoriť „jedným hlasom“ na medzinárodných fórach ako je napríklad Svetová obchodná organizácia.

Komisia je taktiež zodpovedná za rokovanie v mene EÚ o medzinárodných dohodách. Príkladom je Dohoda z Cotonou, v ktorej sa stanovujú podmienky významnej pomoci a obchodného partnerstva medzi EÚ a rozvojovými krajinami Afriky, Karibskej oblasti a Tichomoria.

Obmedzenie počtu členov Komisie

Komisia s príliš veľkým počtom členov nemôže spoľahlivo pracovať. V súčasnosti má každá krajina EÚ jedného komisára. Po pristúpení Bulharska a Rumunska bude mať Európska únia 27 členských štátov. Vtedy Rada jednomyseľným rozhodnutím pevne stanoví maximálny počet komisárov. Musí ich byť menej ako 27 a ich štátna príslušnosť sa určí rotačným systémom, ktorý je absolútne spravodlivý voči všetkým krajinám.Súdny dvor

Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ktorý sa často zjednodušene uvádza len ako „Súdny dvor“) bol založený v roku 1952 na základe Zmluvy o ESUO. Sídli v Luxemburgu.

Jeho úlohou je zabezpečiť, aby sa právne predpisy EÚ vykladali a uplatňovali rovnakým spôsobom vo všetkých krajinách EÚ, teda aby právo platilo rovnako pre všetkých. Stará sa napríklad o to, aby národné súdy nevydávali rozdielne rozhodnutia týkajúce sa rovnakej záležitosti.

Súdny dvor taktiež zabezpečuje, aby členské štáty a inštitúcie EÚ konali v súlade s právnym poriadkom. Súdny dvor má právomoc riešiť právne spory medzi členskými štátmi EÚ, inštitúciami EÚ, podnikmi a jednotlivcami.

Súdny dvor sa skladá z jedného sudcu za každý členský štát, takže sú v ňom zastúpené právne systémy všetkých 25 štátov EÚ. Z dôvodu efektívnosti však Súdny dvor málokedy zasadá v úplnom zložení. Zvyčajne zasadá ako „veľká komora“ zložená z 13 sudcov alebo v komorách zložených z piatich alebo troch sudcov.

Súdnemu dvoru pomáha osem „generálnych advokátov“. Ich úlohou je predkladať odôvodnené stanoviská k prípadom predloženým Súdnemu dvoru. Svoju činnosť musia vykonávať verejne a nestranne.

Sudcovia a generálni advokáti sú ľudia, ktorých nestrannosť je nepochybná. Majú potrebnú kvalifikáciu alebo schopnosti na pôsobenie v najvyšších súdnych funkciách vo svojich domovských krajinách. Do Súdneho dvora sú menovaní na základe vzájomnej dohody medzi vládami členských štátov EÚ. Každý sudca je menovaný na obdobie šiestich rokov, ktoré sa môže obnoviť.

V roku 1989 bol vytvorený „Súd prvého stupňa“, aby pomáhal Súdnemu dvoru zvládnuť veľké množstvo predložených prípadov a poskytoval občanom lepšiu právnu ochranu. Tento súd (ktorý je pripojený k Súdnemu dvoru) je zodpovedný za vydávanie rozhodnutí v určitých druhoch súdnych sporov, najmä v prípade žalôb súkromných osôb, spoločností a niektorých organizácií a v prípadoch súvisiacich s právom hospodárskej súťaže.

Súdny dvor aj Súd prvého stupňa majú svojho predsedu, ktorého si volí kolektív sudcov a ktorého obnoviteľné funkčné obdobie trvá tri roky. V roku 2003 bol za predsedu Súdneho dvora zvolený Vassilios Skouris z Grécka. Predsedom Súdu prvého stupňa je Bo Vesterdorf z Dánska.

Zriadený bol aj nový súdny orgán, Európsky súd pre verejnú službu, ktorý rozhoduje v sporoch medzi Európskou úniou a jej úradníkmi. Tento súd sa skladá zo siedmich sudcov a je pripojený k Súdu prvého stupňa.

Čo súdny dvor robí?

1. Konanie o predbežnom rozhodnutí

Vnútroštátne súdy v každej krajine EÚ sú zodpovedné za to, aby sa v danej krajine správne uplatňoval právo EÚ. Existuje však riziko, že súdy v jednotlivých krajinách si môžu vykladať právo EÚ rôznymi spôsobmi.

Aby k tomu nedochádzalo, zaviedlo sa „konanie o predbežnom rozhodnutí“. To znamená, že ak má niektorý vnútroštátny súd pochybnosti o výklade alebo platnosti niektorého právneho predpisu EÚ, môže a niekedy musí požiadať Súdny dvor o radu. Táto rada sa dáva vo forme „predbežného rozhodnutia“

2. Konania súvisiace s nesplnením povinnosti

Komisia môže začať tieto konania, ak má dôvod domnievať sa, že členský štát si neplní svoje povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. Tieto konania môže začať aj iná krajina EÚ.

V obidvoch prípadoch Súdny dvor obvinenia preskúma a vydá rozsudok. Ak sa zistí, že obvinený členský štát je skutočne vinný, musí okamžite uviesť veci na pravú mieru. Ak Súdny dvor zistí, že členský štát nevyhovel jeho rozsudku, môže danej krajine uložiť pokutu.

3. Konania súvisiace so zrušením

Ak sa niektorý členský štát, Rada, Komisia alebo (za určitých podmienok) Parlament domnieva, že konkrétny právny predpis EÚ je protiprávny, môžu požiadať Súdny dvor, aby ho zrušil.

Tieto „konania súvisiace so zrušením“ môžu využívať aj súkromné osoby, ktoré chcú, aby Súdny dvor zrušil konkrétny právny predpis, pretože má na nich ako na jednotlivcov priame a negatívne účinky.

Ak Súdny dvor zistí, že príslušný právny predpis nebol správne prijatý alebo nemá správny základ v zmluvách, môže vyhlásiť tento právny predpis za neplatný.

4. Konania súvisiace s nečinnosťou

Zmluva vyžaduje, aby Európsky parlament, Rada a Komisia za určitých podmienok prijali určité rozhodnutia. Ak tak neurobia, členské štáty, iné inštitúcie Spoločenstva a (za určitých podmienok) jednotlivci alebo spoločnosti môžu podať sťažnosť Súdnemu dvoru, aby sa táto nečinnosť úradne zaznamenala.Európsky dvor audítorov

Dvor audítorov bol založený v roku 1975.Sídli v Luxemburgu. Úlohou Dvora audítorov je kontrolovať, či sa finančné prostriedky EÚ prichádzajúce od daňových poplatníkov riadne zhromažďujú a vynakladajú podľa predpisov, hospodárne a na predpokladaný účel. Jeho cieľom je zabezpečiť, aby daňoví poplatníci svoje peniaze maximálne zhodnotili, a má právomoc vykonať audit u ktorejkoľvek osoby alebo organizácie, ktorá prichádza do kontaktu s finančnými prostriedkami EÚ.

Dvor audítorov má jedného člena z každej krajiny EÚ, ktorého menuje Rada na obnoviteľné funkčné obdobie šiestich rokov. Členovia spomedzi seba volia predsedu na obnoviteľné funkčné obdobie troch rokov. V januári 2005 bol za predsedu zvolený Hubert Weber z Rakúska.

Čo robí dvor audítorov?

Hlavnou úlohou Dvora audítorov je kontrolovať, či sa správne plní rozpočet EÚ – inými slovami, či sú príjmy a výdavky EÚ oprávnené a v súlade s predpismi, a zabezpečiť riadne finančné hospodárenie. Jeho práca teda pomáha zaručiť efektívne a otvorené fungovanie systému EÚ.

S cieľom plniť tieto úlohy Dvor audítorov preskúmava dokumenty akejkoľvek osoby alebo organizácie, ktorá prichádza do kontaktu s príjmami alebo výdavkami EÚ. Často vykonáva kontroly na mieste. Jeho zistenia sa zaznamenávajú v správach, ktoré upozorňujú Komisiu a vlády členských štátov EÚ na akékoľvek problémy.

Aby Dvor audítorov vykonával svoju prácu čo najefektívnejšie, musí zostať úplne nezávislý od ostatných inštitúcií, ale zároveň musí byť s nimi v neustálom kontakte.
Jednou z jeho základných úloh je pomáhať Európskemu parlamentu a Rade tým, že im každý rok predkladá správu o audite za predchádzajúci finančný rok. Parlament pred rozhodnutím o tom, či nakladanie Komisie s rozpočtom schváli alebo nie, podrobne túto správu Dvora audítorov preskúma. Ak je spokojný, Dvor audítorov tiež pošle Rade a Parlamentu vyhlásenie o vierohodnosti, že peniaze európskych daňových poplatníkov sa správne použili.

Nakoniec Dvor audítorov poskytuje svoje stanovisko k návrhom finančných právnych predpisov EÚ a opatrení EÚ zameraných na boj proti podvodom.

Ako je organizovaná práca Dvora audítorov?

Dvor audítorov má približne 800 zamestnancov, ku ktorým patria prekladatelia, administratívni pracovníci a audítori. Audítori sú rozdelení do „audítorských skupín“. Pripravujú návrhy správ, o ktorých Dvor audítorov prijíma rozhodnutia.

Audítori často podnikajú inšpekčné cesty do iných inštitúcií EÚ, členských štátov a do všetkých krajín, ktoré od EÚ dostávajú pomoc. Hoci sa v skutočnosti práca Dvora audítorov týka peňazí, za ktoré je zodpovedná Komisia, prakticky 90 % príjmov a výdavkov riadia vnútroštátne orgány.

Dvor audítorov nad nimi nemá žiadne vlastné právomoci. Ak audítori zistia nejaký podvod alebo nezrovnalosť, informujú o tom OLAF – Európsky úrad pre boj proti podvodom.Výbor regiónov

Výbor regiónov (VR), ktorý bol založený v roku 1994 na základe Zmluvy o Európskej únii, je poradným orgánom zloženým zo zástupcov európskych regionálnych a miestnych orgánov. S VR sa musí konzultovať pred prijatím rozhodnutí EÚ o všetkých záležitostiach súvisiacich s regionálnou politikou, životným prostredím, vzdelávaním a dopravou, ktoré patria do pôsobnosti miestnych a regionálnych samospráv. Výbor má 317 členov.

Počet členov z každého členského štátu odráža približne počet jeho obyvateľov.

Po pristúpení Bulharska a Rumunska bude mať VR 344 členov.

Členovia výboru sú politici zvolení na miestnej alebo regionálnej úrovni, ktorí stoja často na čele regionálnych samospráv alebo sú primátormi miest.

Menujú ich vlády členských štátov EÚ, pracujú však politicky úplne nezávisle. Rada Európskej únie ich menuje na obnoviteľné funkčné obdobie štyroch rokov. Musia mať mandát aj od orgánov, ktoré zastupujú, alebo im musia byť politicky zodpovedné.

Výbor regiónov si spomedzi svojich členov volí predsedu na obdobie dvoch rokov. Vo februári 2004 bol za predsedu zvolený Peter Straub z Nemecka.

Čo robí výbor?

Úlohou Výboru regiónov je predkladať miestne a regionálne názory na právne predpisy EÚ. Robí tak prostredníctvom vydávania stanovísk k návrhom Komisie.
Komisia a Rada musia konzultovať s Výborom regiónov o témach, ktoré sa priamo týkajú miestnych a regionálnych orgánov, ale môžu s výborom konzultovať aj kedykoľvek podľa potreby. Výbor môže prijímať stanoviská z vlastnej iniciatívy a predkladať ich Komisii, Rade a Parlamentu

Každý rok sa koná päť plenárnych zasadnutí Výboru regiónov, na ktorých sa upresňuje všeobecná politika a prijímajú sa stanoviská.

Členovia výboru sú zadelení do špecializovaných „komisií“, ktorých úlohou je pripravovať plenárne zasadnutia.Výbor má šesť komisií:

- Komisia pre politiku územnej súdržnosti (COTER)
- Komisia pre hospodársku a sociálnu politiku (ECOS)
- Komisia pre trvalo udržateľný rozvoj (DEVE)
- Komisia pre kultúru a vzdelávanie (EDUC)
- Komisia pre ústavné záležitosti a európsku správu vecí verejných (CONST)
- Komisia pre vonkajšie vzťahy (RELEX).