Tomáš Akvinský v snahe definovať právo (zákon) uvažuje o štyroch hlavných otázkach. Prvou otázkou, ktorou sa zaoberá je, či právo a zákon sú niečím rozumným (Utrum lex sit aliquim rationis). Vychádza z tézy, že ak zákon je normou a meradlom ľudského konania, nevyhnutne musí mať vzťah k rozumu. V duchu uplatňovania svojej metódy Tomáš Akvinský tri protiargumenty: Prvý zo Svätého písma, v ktorom apoštol hovorí o zákone údov tela, čo zrejme nemá vzťah k rozumu, druhý zo scholastickej doktríny o kategórii podstaty (právo nie je ani moc, ani spôsob, ani uplatnenia rozumu). Tretí argument sa opiera o tvrdenie, že právo je príkaz, a preto je záležitosťou vôle, nie rozumu.

Druhou otázkou je, či zákon smeruje k všeobecnému dobru (Utrum lex ordinetur semper ad bonun commune). Odpoveď Tomáša Akvimského je v tomto prípade kladná. Keďže zákon je pravidlom ľudského správania a keďže cieľom každého takého správania je šťastie, musí aj zákon smerovať k všeobecnému dobru.

Tretia otázka sa týka problému, či rozum každého je spôsobilý vytvoriť zákon (Utrum ratio cuiuslibet sit factiva legis). Tomáš Akvinský to popiera: jednotlivec nemôže účinne priviesť niekoho k cnosti, môže ho k nej len nabádať. Nemá totiž donucovaciu moc (non habet vim coactivam). Každý, kto riadi rodinné spoločenstvo, môže vydávať určité príkazy a nariadenia, nie však zákony vo vlastnom zmysle slova. Donucovacia moc patrí všetkým spoločne.

Štvrtá otázka je spätá s tým, či zverejnenie patrí k podstate zákona (Utrumpromulgatio sit de ratione legis). Akvinský na ňu odpovedá kladne. Keďže zákon obsahuje pravidlo, ktoré sa používa vo vzťahu k tým, ktorý sú mu podrobení, a má byť pre nich záväzné, musia mať možnosť sa s ním oboznámiť. Na základe vedenej analýzy Tomáš Akvinský pristupuje k definovaniu práva:

„Právo (zákon) je príkaz rozumu pre spoločné dobro, zverejnený tým, kto sa má o spoločnosť starať“ (quedam rationis ordinatio ad bonun commune, ab eo qui cura communitatis habet promulgata).

Aj Tomáš Akvinský preberá tradičné stupňovité trojdelenie zákona: lex eaterna(alebo lex divina, t.j. večný, Boží zákon), lex naturalis(prirodzený zákon) a lex humana(alebo lex humanus posita, t.j. ľudský, pozitívny zákon). Prirodzený zákon však nechápe ako subjetívny zákon duše, ale ako objektívnu veličinu. Zákon môže vzniknúť z prirodzeného poriadku, čiže ide o prirodzený zákon. V súlade s prirodzeným poriadkom je napríklad to, že muži a ženy spolu plodia deti, že rodičia živia deti. Božia vôľa sa môže prejavovať nielen v prirodzenom poriadku, ale aj prostredníctvom zjavenia. Tým nezávisle od neho vzniká Boží zákon, lex divina. Najvyššie princípy Božieho práva, zhrnuté v Starom a Novom zákone, stelesňujú láska k Bohu a láska k blížnemu.

Zákon môže vzniknúť aj dohodou. V takom prípade ide o pozitívny zákon, ktorý však možno uplatniť len vtedy, ak určité pravidlo správania nemožno vyvodiť z princípov prirodzeného a zjaveného práva. Na otázku, či je platný ľudský zákon, ktorý nerešpektuje prirodzený zákon, Tomáš Akvinský odkazuje na Augustinovu odpoveď: „Nespravodlivý zákon vôbec nie je zákon“. Dodáva, že v takomto prípade ide o „odstránenie zákona“, čieže o lex corrupta. Zároveň však realisticky pripúšťa, že v záujme právnej istoty a právneho mieru sa ľudia môžu správať aj podľa lex corrupta. Avšak v nijakom prípade nemožno poslúchnuť zákon, ktorý odporuje Božiemu právu.

Základným princípom spravodlivosti podľa Tomáša Akvinského je priznať každému, čo mu patrí(suum cuique tribuere). Nadväzuje tým na Aristotelovu klasifikáciu spätú s dvoma druhmi spoločenských vzťahov. Úloha rozdeľujúcej spravodlivosti(iustia distributiva) sa uplatňuje vo vzájomných vzťahoch jednotlivcov v oblasti zmluvných vzťahov náhrady škody. Navyše, podľa Tomáša Akvinského, ju možno chápať aj ako odplatu(talio) za vraždu, neveru či podvod. Kladie si otázku, prečo k vráteniu predmetu krádeže(čím sa vyrovná majetkový presun) musí ako následok prístupiť aj trest. Odpovedá si: Pretože zlodej spôsobuje zmenšenie cudzieho vlastníctva a porušuje aj právny mier, čím poškodzuje celú spoločnosť.

Tomáš Akvinský je vysoko uznávaným dominikánskym teológom scholastického obdobia. Jeho kresťansko-aristotelovská politická teória pomáha pozdvihnúť európske učenie o štáte na novú úroveň, ktorá svetským panovníkom umožňuje konať racionálne. Štáty ľudí nielen potrebujú, ale im aj slúžia ako prvý prirodzený a morálny stupeň na ceste k večnému šťastiu.
Doktrínu Tomáša Akvinského kritizujú františkáni na čele s Robertom Grosseteste (asi 1175-1253) a Rogerom Baconom (1214-1294).