1950: Robert Schuman minister zahraničných vecí Francúzskej republiky prezentoval plán na vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO), ktorý staval na myšlienke Jeana Monneta vybudovať jednotnú Európu krok za krokom tak, ako murár stavia budovu.

1951: zmluvu založení podpísalo v apríli v Paríži Belgické kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Francúzska republika, Talianska republika, Luxemburské veľkovojvodstvo, Holandské kráľovstvo. ESUO predchodca EÚ, základ európskeho integračného procesu.

1952: Parlamentné zhromaždenie ESUO prvýkrát zasadlo v septembri v Štrasburgu. V nasledujúcich rokoch sa dohodli na pokračovaní integračného procesu v ďalších ekonomických odvetviach.

1957: zakladajúce štáty podpísali 25. marca Rímsku zmluvu, ktorou založili Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo atómové energie (Euratom). Spoločný parlament mal 142 zástupcov zo všetkých členských štátov.

1967: inštitúcie troch európskych spoločenstiev sa spájajú a začínajú fungovať ako Európska komisia. 1. augusta – 18 mesiacov pred termínom stanoveným v Zmluve o EHS – sa odbúrali posledné colné bariéry medzi členskými štátmi a zaviedla sa spoločná colná tarifa na dovoz z nečlenských štátov. Odstránenie ciel bol výrazným úspechom. Obchod medzi krajinami EHS vzrástol v r. 1958 – 1970 šesťkrát, kým celkový obchod s nečlenskými krajinami trikrát. V rovnakom období HDP krajín EHS vzrástol o 70 %. Európske firmy po prvý raz získali prístup na trh celého kontinentu tak, ako je to v USA a mohli využívať dynamický efekt otvorených hraníc a obyvatelia získali možnosť širšieho výberu tovarov vďaka dovozom z ostatných členských štátov.

1979: V júni boli v jednotlivých členských štátoch prvé priame voľby do Európskeho parlamentu. 410 zvolených poslancov z 9 štátov zasadlo v júli 1979 v novej budove parlamentu Palais de l'Europe v Štrasburgu.

1986: vlády členských štátov podpísali Jednotný európsky akt, ktorý rozširuje a zásadne dopĺňa zmluvu z Ríma, zaväzujúcu 12 členských štátov do 31. decembra 1992 vytvoriť spoločný trh s bezhraničným pohybom osôb, tovaru a kapitálu.

1990: v Schengene podpísali ministri zahraničných vecí Francúzka, Nemecka a krajín Beneluxu dohodu o odstránení colných a pasových kontrol na vzájomných hraniciach a o voľnom pohybe občanov týchto štátov na ich území. Postupne k dohode pristúpili Taliansko, Španielsko, Portugalsko a Grécko.

1991: zástupcovia vlád členských štátov EHS sa rozhodli na zasadnutí Európskej rady v Maastrichte založiť Európsku úniu.

1992: Zmluva o Európskej únii bola vo februári v Maastrichte podpísaná. Formálne sa ňou premenováva EHS na Európske spoločenstvo. Tri pôvodné európske spoločenstvá vytvorili prvý a základný pilier Európskej únie a Maastrichtskou zmluvou sa pričlenili ďalšie dve zložky únie: Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí (v týchto oblastiach si členské štáty neželali takú veľkú mieru politickej integrácii ako v oblastiach z prvého piliera. V zmluve bola zakotvená aj inštitúcia ombudsmana.

1993: po ratifikácii v členských štátoch vstupuje 1. novembra Zmluva o Európskej únii do platnosti.

1995: 26. marca vstupuje do platnosti dohoda zo Schengenu, ku ktorej pristúpilo v apríli 1995 aj Rakúsko.

1997: Amsterdamská zmluva reviduje ustanovenia Maastrichtskej zmluvy, ale ponecháva pôvodnú štruktúru základných zložiek EÚ. Kompetencie Spoločenstva sa rozširujú o isté aspekty súdnictva a vnútorných vecí. Do 1. piliera sa z 3. piliera presúva azylová politika, prekračovanie vonkajších krajín, imigračná politika, boj proti drogovým závislostiam a podvodom, spolupráca v oblasti spravodlivosti a občianske záležitosti.

1998: Založenie Európskej centrálnej banky.

2000: Začali sa prvé vstupné rozhovory medzi EÚ a Bulharskom, Litvou, Lotyšskom, Maltou, Rumunskom a Slovenskom.

2001: zmluva z Nice ¬– nové štádium v príprave na rozšírenie EÚ o krajiny strednej a východnej Európy, stredomorské a pobaltské krajiny.

2002: l. januára sa euro stalo jedinou menou v 12 štátoch EÚ.

2003: Konvent o budúcnosti EÚ predložil návrh Ústavnej zmluvy o EÚ.

Rozširovanie Európskej únie:

1973: Dánske kráľovstvo, Írska republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska.
1981: Grécko. 1986: Portugalská republika Španielske kráľovstvo.
1995: Fínska republika, Rakúska republika, Švédske kráľovstvo.
2004: Cyperská republika, Česká republika Estónska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Maďarská republika, Maltská republika, Poľská republika, Slovenská republika, Slovinská republika.

Kandidátske krajiny na ďalšie možné rozširovanie: Bulharská republika a Rumunská republika (potenciálni členovia od r. 2007), Chorvátska republika, Turecká republika a Macedónsko.

Jazyky EÚ: jazykmi EÚ je v súčasnosti 20 oficiálnych jazykov, ktorými sa hovorí v 25 krajinách. Na ministerskej úrovni sa hovorí po anglicky a po francúzsky, v ostatnom čase čoraz viac aj po nemecky.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

História európskej únie