Úvod

V súčastnej dobe priama forma demokracie v čistej podobe nieje možná. Zložitosť úloh v štátnej správe, nutnosť pohotovo riešiť tieto úlohy, kompetentné orgány a inštitúcie využívajú princípy a metódy iných foriem demokratického riadenia. Prvky priamej demokracie fungujú ako doplnkové v celom komplexe demokratického riadenia spoločnosti. Jednou z najčastejšie využívaných foriem je referendum.

1. Referendum a demokracia

Referendum ako všeľudové hlasovanie patrí k základným prejavom priamej demokracie prevzatým ešte z čias starých Grékov. Vyjadruje slobodnú vôľu občanov a má teda nezastupiteľné miesto pri rozhodovaní o rôznych záležitostiach dotýkajúcich sa štátu, alebo obce. V najširšom slova zmysle sa v encyklopédiách definuje referendum ako predloženie návrhu zákona alebo zákona už platného ľudovému hlasovaniu. V politologickej definícii je potom referendum nástrojom tzv. priamej demokracie, na rozdiel od nástrojov demokracie nepriamej, akými sú voľby zástupcov, reprezentantov, do zákonodarných zborov.

Štáty, ktoré sa pokladajú za demokracie, sú až na nepočetne výnimky zastupiteľskými demokraciami, pričom dôraz sa kladie na slovo "zastupiteľské". Východiskom moderných demokracii je presvedčenie, že každý svojprávny dospelý človek má právo na rovnaké slovo v spravovaní veci verejných. Niektorí ľudia sú síce bohatší než iní, niektorí sú inteligentnejší, a každý má v niečom odlišne záujmy od iných; všetci však majú právo rovnakým hlasom rozhodnúť o tom, kto a ako im bude vládnuť. Z istého pohľadu je však paradoxné, že vo väčšine demokracii počuť tento hlas len raz za niekoľko rokov, vo voľbách, v ktorých voliči vyberajú svojho prezidenta alebo posielajú zástupcov do parlamentu. Niektorí autori dokonca zdôrazňujú, že medzi týmito voľbami, v obdobiach trvajúcich niekedy až sedem rokov, sú to len prezidenti, premiéry a poslanci, ktorí o všetkom rozhodujú, zatiaľ čo ti ostatní stoja – alebo mali by stáť – viac-menej mlčky bokom, buď prikyvujúc na znak svojho súhlasu, alebo krútiac hlavou na znak frustrovaného nesúhlasu.

Pravda, s takto vyhroteným názorom by bolo možne polemizovať. Existujú predsa štáty, kde nijaké "len raz za štyri roky, a potom nič" neplatí, a to aj bez toho, aby na to bolo treba použiť referendum. V Spojených štátoch amerických je napríklad priamo volený nielen prezident či členovia Kongresu: v celej krajine je viac ako pol milióna funkcii obsadzovaných ľudovým hlasovaním, a takmer každý týždeň prebiehajú v niektorom štáte nejaké voľby.

To znamená, že občania sú s tými, čo žijú z ich daní, v oveľa priamejšom kontakte, než keď jednotlivých úradníkov vymenujú ministri, ktorí sa zodpovedajú parlamentu, volenému iba raz za niekoľko rokov.

To sme však ešte stále pri zastupiteľskej demokracii. V niektorých krajinách existuje aj iný druh demokracie, nazývaný tiež priama demokracia. V tejto verzii demokracie sú volení zástupcovia v období medzi voľbami kontrolovaní ešte väčšmi: zvyšok občanov môže ktorékoľvek ich rozhodnutie kedykoľvek zmeniť, alebo môže, naopak, trvať na tom, aby volení zástupcovia urobili čosi, čo si sami nemusia želať alebo o čom ešte vôbec nepremýšľali. Mechanizmus, ktorý vedie k tomuto cieľu, sa volá referendum.

Povedané trochu nadnesene: ak demokracia znamená vládu ľudu, potom demokracia prostredníctvom referenda je oveľa bližšie k pôvodnej myšlienke než občasné voľby, čiže to, čo má väčšina krajín.

2. Pojem demokracia, historický pohľad

Pojem demokracia vznikol v súvislosti so vznikom štátu. V najvšeobecnejšom zmysle ide o vládu ľudu, je výrazom jeho suverenity a faktu, že ľud je zdrojom verejnej moci v štáte a legitimity jeho orgánov. Demokracia prešla dlhým vývojom.
V modernej podobe patrí k znakom demokratickej formy vlády účasť obyvateľstva na správe a riadení štátu, rovnoprávnosť občanov, podriadenie menšiny väčšine a garantovanie demokratických práv a slobôd. Slovo demokracia je gréckeho pôvodu a znamená „vláda ľudu“ (grécky výraz demokracia (δημοκρατíα) je zložený z dvoch slov, demos ( δημος) = ľud + kratein (κρατειν) = vládnuť).

Aj keď je tento pojem starší ako 2500 rokov, ani v súčasnosti nič nestratil na aktuálnosti.
História demokracie je neoddeliteľne spojená so starovekými Aténami. V tomto gréckom mestskom štáte už zhruba v prvej polovici 5. stor. pred naším letopočtom občania po prvykrát zaviedli takú formu vlády, ktorá im umožnila priamo sa podieľať na prijímaní politických rozhodnutí a samostatne rozhodovať o vlastnom osude. Grécky „demos“ v skutočnosti neznamenal celý ľud, ale iba relatívne malú skupinu privilegovaných občanov (menšiu časť celého obyvateľstva). Vláda (krátia) znamenala pre aténskych občanov predovšetkým možnosť priamo spolurozhodovať o najdôležitejších politických otázkach. Schádzal sa na ľudovom zhromaždení (polis), na ktorých prijímali zákony, volili, alebo vyberali lósom členov rady, ľudových súdov, vojenských veliteľov a rozhodovali o ďalších významných záležitostiach. Súčasťou gréckej demokracie teda bolo podriadenie vlády ľudí vláde zákonov, čo je aj v súčasnosti jeden zo základných pilierov každého moderného demokratického štátu. Demokratická vláda sa zakladá na vôli ľudu, ktorej výrazom sú pravidelné, slobodné a spravodlivé voľby. Demokracia spočíva v úcte k ľudskej osobe a právnej štátnosti. Zjednodušene by sme mohli konštatovať, že zatiaľ čo v minulosti sa demokracia spájala predovšetkým s formou štátu, v ktorej rozhodujú o politických otázkach priamo občania, v súčasnosti už od demokracie nemožno oddeliť princíp suverenity ľudu, zastupiteľskú formu vlády a ani právny štát so všetkými jeho znakmi. Modernú demokraciu dotvárajú aj metódy činnosti a rozhodovania politických inštitúcii, ba dokonca i ekonomický systém konkrétneho štátu.

3. Formy demokracie

K organizácii moderného štátu neodmysliteľne patria formy, ktorými nositeľ moci túto moc vykonáva. Už v 18. storočí sa z tohto hľadiska rozlišovala demokracia a republika. Pod demokraciou sa rozumelo to, čo my dnes označujeme ako rôzne formy priamej demokracie, pod republikou si predstavovali to, čo dnes nazývame zastupiteľskou demokraciou. Obidve formy a ich varianty vychádzajú z rovnakého základu, ktorým je demokracia a obidve sú bezprostredným obsahovým naplnením základných znakov demokracie. Postoj k obidvom formám nie je ani dnes jednotný. Obidve sú svojimi zástancami chápané ako forma realizácie suverenity či zvrchovanosti, ktorá je jednou z najzložitejších otázok politickej, respektíve ústavnej teórie.