3.1. Nepriama forma demokracie

Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov (čl. 30, ods. 1 Ústavy SR). Z dikcie čl. 30, ods. 1. prvej vety Ústavy SR vyplýva, že ústavodarca formy účasti občanov na správe verejných vecí, t.j. priamu formu a formu tzv. zastupiteľskej demokracie kladie na rovnakú úroveň.
Štátoprávna teória definuje nepriamu demokraciu ako „účasť občanov na mocenskom rozhodovaní prostredníctvom zvolených zástupcov“. V takejto zastupiteľskej demokracii sú občania „zdrojom moci“ a nimi zvolení zástupcovia – „nositeľmi moci“.

3.2. Priama forma demokracie

Priama forma demokracie má historicky mnohoraké podoby. Nejestvuje nijaká jednotná teória priamej demokracie. Ako jedna z foriem vlády znamená, že obyvateľstvo má bezprostredný (priamy) vzťah ku štátnej moci, pretože sa podieľa na určovaní úloh štátu a správe jeho záležitostí bez nejakých osobitných medzičlánkov, teda osobne. Je to tá, v ktorej ľud (obyvateľstvo) sám, bezprostredne, t.j. bez zvláštnych (volených) zástupcov vykonáva najdôležitejšie štátne funkcie normotvorné a výkonné, pričom v reprezentatívnych ich vykonávajú jeho delegáti (poslanci).
Za klasický príklad priamej demokracie možno považovať antickú demokraciu. Každých 10 dní sa občania zvolávali na účasť na Ľudovom zhromaždení. Na tomto sa muselo zúčastniť najmenej 6000 aténskych občanov. Ľudové zhromaždenie je najstaršou formou priamej demokracie.
Priama demokracia označovaná tiež bezprostredná, predstavuje možnosť občanov bezprostredne štátnomocensky rozhodovať. Ako spôsob uplatňovania demokracie môže predstavovať rozhodujúci alebo doplňujúci prvok. Rozhodujúcim bol spôsob priamej demokracie v gréckych mestských štátoch, kde všetci plnoprávny občania bezprostredne rozhodovali o štátnych záležitostiach. Avšak po vzniku štátov s veľkým počtom občanov priama demokracia začala ustupovať v prospech zastupiteľskej demokracie. V súčastných štátoch je priama demokracia len ako doplnok zastupiteľskej demokracie. Formami priamej demokracie sú referendum, plebiscit a opcia.

4. Referendum

Slovo „referendum“ pochádza z latinského „refero“, čo znamená „označujem“, „referujem“, „oznamujem“, príp. z latinského „referre ad polulum – predložiť vec k rozhodnutiu ľudu“. Referendum je jedna z mála zachovaných metód priamej demokracie, ktorá predstavuje rozhodovanie občanov priamym hlasovaním o ústavnopolitických alebo zákonodarných otázkach. Občania sa v referende vyslovujú za alebo proti navrhovanému ústavnopolitickému alebo zákonodarnému aktu. Po prvýkrát tento spôsob rozhodovania bol použitý v roku 1793 a 1795 pri schvaľovaní fransúzkej ústavy. Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet. Referendum môžeme rozlíšiť z viacerých hľadísk. V prvom rade môžeme rozlíšiť fakultatívne referendum a obligatórne referendum.

K fakulatívnemu referendu môže dôjsť na základe rozhodnutia ústavou, prípadne ústavnými zákonmi stanovenými najvyššími štátnymi orgánmi (najčastejšie parlamentom, alebo prezidentom), alebo sa vykoná z iniciatívy stanoveného počtu občanov.
Obligátorne referendum sa uskutočňuje v ústave, alebo ústavných zákonoch výslovne stanovených prípadoch.
Ďalej môžeme rozoznávať referendum ante legem, ktoré sa uskutočňuje ešte pred prijatím zákona, a referendum post legem, ktoré sa realizuje až po schválení zákona. Okrem toho sa stretávame s referendom uskutočňovaným na celom území štátu (zloženého, alebo unitárneho), či na území členského štátu, alebo na určitom území v súlade s územnoadministratívnym členením, ktoré sa označuje ako miestne referendum.

V štátoch, ktoré referendum pripúšťajú, bývajú podmienky na jeho vykonanie zakotvené v ústave. V niektorých štátoch je referendum povinné pre určitú kategóriu zákonov (Švajčiarsko), v iných existuje iba na lokálnej, nie celonárodnej úrovni (USA). Významné sú referendá vypísané hlavou štátu pre schválenie dôležitých rozhodnutí a referendá vypísané zákonodárnym zborom, ktorý preniesol na ľud zodpovednosť v kontraverzných prípadoch (povolenie rozvodu v Taliansku v roku 1975, schválenie, či zamietnutie návrhu na pričlenenie krajiny do EÚ).

Iniciatívu k referendu môžu zahájiť voliči sami zbieraním podpisov; ak sa dosiahne určitého, zákonom stanoveného počtu podpisov, referendum sa musí uskutočniť. V súčasnosti sa výraz referendum stále častejšie používa aj pre plebiscit.
Plebiscit alebo ľudové hlasovanie je nástroj priamej demokracie, v ktorom všetci občania s volebným právom môžu hlasovať o nejakej závažnej politickej otázke, napríklad o suverenite, hraniciach (štátu, obce) a pod.
Na rozdiel od referenda sa plebiscit nevyhlasuje vo vopred ústavou určených prípadoch, ale podľa potreby alebo požiadaviek občanov (petícia). V rôznych štátoch môže okrem občianskej iniciatívy iniciovať plebiscit aj hlava štátu, vláda alebo parlament.
V moderných demokratických štátoch majú všetci občania právo sa zúčastniť na referende na princípe rovných práv. Občianske právo na spravodlivé a demokratické referendum zahŕňa právo na rovnosť aj pri príprave referenda, pretože občan má rovnaké práva v zmysle zákona. Právo na spravodlivé a demokratické referendum vychádza z ľudských práv a práv občana štátu. Toto je priamo dané v ústave a v právnych predpisoch štátov vykonávajúcich referendá.

Najdôležitejším pravidlom je, že každý občan je zainteresovanou stranou a že žiadna zúčastnená strana nesmie mať privilégia. Takže referendové pravidlá dané vládou nesmú predurčovať výsledok a favorizovať jeden výsledok. Znamená to nezmenenie referenda na výsmech demokracie. Demokratické referendum vyžaduje, aby vlády konali nestranne a nevyužívali štátne zdroje na presadzovanie jednej strany, i keď ministri a vládnuce politické strany majú právo vyjadriť svoju mienku. Neutralita štátnej administratívy a verejnej služby je osobitne významná, potom ako deň hlasovania bol určený a vlastná referendová kampaň začala.

V spravodlivom a demokratickom referende nemôže byť jedna strana privilegovaná proti inej iba z dôvodu že jej stúpenci mali to šťastie že sú dočasne vo vláde, alebo jedna referendová odpoveď je predurčená pre „správne mysliacich ľudí“. Vždy sa nájde skupina, ktorá je proti. Názory občanov na referendovú otázku často prekračujú lojálnosť voči vláde či politickej strane.
Občania majú právo na plnú informovanosť o referendovom návrhu a o možných dôsledkoch jeho prijatia, či odmietnutia. Ľudským právom je získavať a šíriť informácie, tak ako to je dané v Európskom dohovore o ľudských právach (čl. 10) a to zahŕňa aj referenda. Právo na informovanie bolo uznané legislatívou mnohých štátov.