Úvod

V súčastnej dobe priama forma demokracie v čistej podobe nieje možná. Zložitosť úloh v štátnej správe, nutnosť pohotovo riešiť tieto úlohy, kompetentné orgány a inštitúcie využívajú princípy a metódy iných foriem demokratického riadenia. Prvky priamej demokracie fungujú ako doplnkové v celom komplexe demokratického riadenia spoločnosti. Jednou z najčastejšie využívaných foriem je referendum.

1. Referendum a demokracia

Referendum ako všeľudové hlasovanie patrí k základným prejavom priamej demokracie prevzatým ešte z čias starých Grékov. Vyjadruje slobodnú vôľu občanov a má teda nezastupiteľné miesto pri rozhodovaní o rôznych záležitostiach dotýkajúcich sa štátu, alebo obce. V najširšom slova zmysle sa v encyklopédiách definuje referendum ako predloženie návrhu zákona alebo zákona už platného ľudovému hlasovaniu. V politologickej definícii je potom referendum nástrojom tzv. priamej demokracie, na rozdiel od nástrojov demokracie nepriamej, akými sú voľby zástupcov, reprezentantov, do zákonodarných zborov.

Štáty, ktoré sa pokladajú za demokracie, sú až na nepočetne výnimky zastupiteľskými demokraciami, pričom dôraz sa kladie na slovo "zastupiteľské". Východiskom moderných demokracii je presvedčenie, že každý svojprávny dospelý človek má právo na rovnaké slovo v spravovaní veci verejných. Niektorí ľudia sú síce bohatší než iní, niektorí sú inteligentnejší, a každý má v niečom odlišne záujmy od iných; všetci však majú právo rovnakým hlasom rozhodnúť o tom, kto a ako im bude vládnuť. Z istého pohľadu je však paradoxné, že vo väčšine demokracii počuť tento hlas len raz za niekoľko rokov, vo voľbách, v ktorých voliči vyberajú svojho prezidenta alebo posielajú zástupcov do parlamentu. Niektorí autori dokonca zdôrazňujú, že medzi týmito voľbami, v obdobiach trvajúcich niekedy až sedem rokov, sú to len prezidenti, premiéry a poslanci, ktorí o všetkom rozhodujú, zatiaľ čo ti ostatní stoja – alebo mali by stáť – viac-menej mlčky bokom, buď prikyvujúc na znak svojho súhlasu, alebo krútiac hlavou na znak frustrovaného nesúhlasu.

Pravda, s takto vyhroteným názorom by bolo možne polemizovať. Existujú predsa štáty, kde nijaké "len raz za štyri roky, a potom nič" neplatí, a to aj bez toho, aby na to bolo treba použiť referendum. V Spojených štátoch amerických je napríklad priamo volený nielen prezident či členovia Kongresu: v celej krajine je viac ako pol milióna funkcii obsadzovaných ľudovým hlasovaním, a takmer každý týždeň prebiehajú v niektorom štáte nejaké voľby.

To znamená, že občania sú s tými, čo žijú z ich daní, v oveľa priamejšom kontakte, než keď jednotlivých úradníkov vymenujú ministri, ktorí sa zodpovedajú parlamentu, volenému iba raz za niekoľko rokov.

To sme však ešte stále pri zastupiteľskej demokracii. V niektorých krajinách existuje aj iný druh demokracie, nazývaný tiež priama demokracia. V tejto verzii demokracie sú volení zástupcovia v období medzi voľbami kontrolovaní ešte väčšmi: zvyšok občanov môže ktorékoľvek ich rozhodnutie kedykoľvek zmeniť, alebo môže, naopak, trvať na tom, aby volení zástupcovia urobili čosi, čo si sami nemusia želať alebo o čom ešte vôbec nepremýšľali. Mechanizmus, ktorý vedie k tomuto cieľu, sa volá referendum.

Povedané trochu nadnesene: ak demokracia znamená vládu ľudu, potom demokracia prostredníctvom referenda je oveľa bližšie k pôvodnej myšlienke než občasné voľby, čiže to, čo má väčšina krajín.

2. Pojem demokracia, historický pohľad

Pojem demokracia vznikol v súvislosti so vznikom štátu. V najvšeobecnejšom zmysle ide o vládu ľudu, je výrazom jeho suverenity a faktu, že ľud je zdrojom verejnej moci v štáte a legitimity jeho orgánov. Demokracia prešla dlhým vývojom.
V modernej podobe patrí k znakom demokratickej formy vlády účasť obyvateľstva na správe a riadení štátu, rovnoprávnosť občanov, podriadenie menšiny väčšine a garantovanie demokratických práv a slobôd. Slovo demokracia je gréckeho pôvodu a znamená „vláda ľudu“ (grécky výraz demokracia (δημοκρατíα) je zložený z dvoch slov, demos ( δημος) = ľud + kratein (κρατειν) = vládnuť).

Aj keď je tento pojem starší ako 2500 rokov, ani v súčasnosti nič nestratil na aktuálnosti.
História demokracie je neoddeliteľne spojená so starovekými Aténami. V tomto gréckom mestskom štáte už zhruba v prvej polovici 5. stor. pred naším letopočtom občania po prvykrát zaviedli takú formu vlády, ktorá im umožnila priamo sa podieľať na prijímaní politických rozhodnutí a samostatne rozhodovať o vlastnom osude. Grécky „demos“ v skutočnosti neznamenal celý ľud, ale iba relatívne malú skupinu privilegovaných občanov (menšiu časť celého obyvateľstva). Vláda (krátia) znamenala pre aténskych občanov predovšetkým možnosť priamo spolurozhodovať o najdôležitejších politických otázkach. Schádzal sa na ľudovom zhromaždení (polis), na ktorých prijímali zákony, volili, alebo vyberali lósom členov rady, ľudových súdov, vojenských veliteľov a rozhodovali o ďalších významných záležitostiach. Súčasťou gréckej demokracie teda bolo podriadenie vlády ľudí vláde zákonov, čo je aj v súčasnosti jeden zo základných pilierov každého moderného demokratického štátu. Demokratická vláda sa zakladá na vôli ľudu, ktorej výrazom sú pravidelné, slobodné a spravodlivé voľby. Demokracia spočíva v úcte k ľudskej osobe a právnej štátnosti. Zjednodušene by sme mohli konštatovať, že zatiaľ čo v minulosti sa demokracia spájala predovšetkým s formou štátu, v ktorej rozhodujú o politických otázkach priamo občania, v súčasnosti už od demokracie nemožno oddeliť princíp suverenity ľudu, zastupiteľskú formu vlády a ani právny štát so všetkými jeho znakmi. Modernú demokraciu dotvárajú aj metódy činnosti a rozhodovania politických inštitúcii, ba dokonca i ekonomický systém konkrétneho štátu.

3. Formy demokracie

K organizácii moderného štátu neodmysliteľne patria formy, ktorými nositeľ moci túto moc vykonáva. Už v 18. storočí sa z tohto hľadiska rozlišovala demokracia a republika. Pod demokraciou sa rozumelo to, čo my dnes označujeme ako rôzne formy priamej demokracie, pod republikou si predstavovali to, čo dnes nazývame zastupiteľskou demokraciou. Obidve formy a ich varianty vychádzajú z rovnakého základu, ktorým je demokracia a obidve sú bezprostredným obsahovým naplnením základných znakov demokracie. Postoj k obidvom formám nie je ani dnes jednotný. Obidve sú svojimi zástancami chápané ako forma realizácie suverenity či zvrchovanosti, ktorá je jednou z najzložitejších otázok politickej, respektíve ústavnej teórie.

3.1. Nepriama forma demokracie

Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov (čl. 30, ods. 1 Ústavy SR). Z dikcie čl. 30, ods. 1. prvej vety Ústavy SR vyplýva, že ústavodarca formy účasti občanov na správe verejných vecí, t.j. priamu formu a formu tzv. zastupiteľskej demokracie kladie na rovnakú úroveň.
Štátoprávna teória definuje nepriamu demokraciu ako „účasť občanov na mocenskom rozhodovaní prostredníctvom zvolených zástupcov“. V takejto zastupiteľskej demokracii sú občania „zdrojom moci“ a nimi zvolení zástupcovia – „nositeľmi moci“.

3.2. Priama forma demokracie

Priama forma demokracie má historicky mnohoraké podoby. Nejestvuje nijaká jednotná teória priamej demokracie. Ako jedna z foriem vlády znamená, že obyvateľstvo má bezprostredný (priamy) vzťah ku štátnej moci, pretože sa podieľa na určovaní úloh štátu a správe jeho záležitostí bez nejakých osobitných medzičlánkov, teda osobne. Je to tá, v ktorej ľud (obyvateľstvo) sám, bezprostredne, t.j. bez zvláštnych (volených) zástupcov vykonáva najdôležitejšie štátne funkcie normotvorné a výkonné, pričom v reprezentatívnych ich vykonávajú jeho delegáti (poslanci).
Za klasický príklad priamej demokracie možno považovať antickú demokraciu. Každých 10 dní sa občania zvolávali na účasť na Ľudovom zhromaždení. Na tomto sa muselo zúčastniť najmenej 6000 aténskych občanov. Ľudové zhromaždenie je najstaršou formou priamej demokracie.
Priama demokracia označovaná tiež bezprostredná, predstavuje možnosť občanov bezprostredne štátnomocensky rozhodovať. Ako spôsob uplatňovania demokracie môže predstavovať rozhodujúci alebo doplňujúci prvok. Rozhodujúcim bol spôsob priamej demokracie v gréckych mestských štátoch, kde všetci plnoprávny občania bezprostredne rozhodovali o štátnych záležitostiach. Avšak po vzniku štátov s veľkým počtom občanov priama demokracia začala ustupovať v prospech zastupiteľskej demokracie. V súčastných štátoch je priama demokracia len ako doplnok zastupiteľskej demokracie. Formami priamej demokracie sú referendum, plebiscit a opcia.

4. Referendum

Slovo „referendum“ pochádza z latinského „refero“, čo znamená „označujem“, „referujem“, „oznamujem“, príp. z latinského „referre ad polulum – predložiť vec k rozhodnutiu ľudu“. Referendum je jedna z mála zachovaných metód priamej demokracie, ktorá predstavuje rozhodovanie občanov priamym hlasovaním o ústavnopolitických alebo zákonodarných otázkach. Občania sa v referende vyslovujú za alebo proti navrhovanému ústavnopolitickému alebo zákonodarnému aktu. Po prvýkrát tento spôsob rozhodovania bol použitý v roku 1793 a 1795 pri schvaľovaní fransúzkej ústavy. Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet. Referendum môžeme rozlíšiť z viacerých hľadísk. V prvom rade môžeme rozlíšiť fakultatívne referendum a obligatórne referendum.

K fakulatívnemu referendu môže dôjsť na základe rozhodnutia ústavou, prípadne ústavnými zákonmi stanovenými najvyššími štátnymi orgánmi (najčastejšie parlamentom, alebo prezidentom), alebo sa vykoná z iniciatívy stanoveného počtu občanov.
Obligátorne referendum sa uskutočňuje v ústave, alebo ústavných zákonoch výslovne stanovených prípadoch.
Ďalej môžeme rozoznávať referendum ante legem, ktoré sa uskutočňuje ešte pred prijatím zákona, a referendum post legem, ktoré sa realizuje až po schválení zákona. Okrem toho sa stretávame s referendom uskutočňovaným na celom území štátu (zloženého, alebo unitárneho), či na území členského štátu, alebo na určitom území v súlade s územnoadministratívnym členením, ktoré sa označuje ako miestne referendum.

V štátoch, ktoré referendum pripúšťajú, bývajú podmienky na jeho vykonanie zakotvené v ústave. V niektorých štátoch je referendum povinné pre určitú kategóriu zákonov (Švajčiarsko), v iných existuje iba na lokálnej, nie celonárodnej úrovni (USA). Významné sú referendá vypísané hlavou štátu pre schválenie dôležitých rozhodnutí a referendá vypísané zákonodárnym zborom, ktorý preniesol na ľud zodpovednosť v kontraverzných prípadoch (povolenie rozvodu v Taliansku v roku 1975, schválenie, či zamietnutie návrhu na pričlenenie krajiny do EÚ).

Iniciatívu k referendu môžu zahájiť voliči sami zbieraním podpisov; ak sa dosiahne určitého, zákonom stanoveného počtu podpisov, referendum sa musí uskutočniť. V súčasnosti sa výraz referendum stále častejšie používa aj pre plebiscit.
Plebiscit alebo ľudové hlasovanie je nástroj priamej demokracie, v ktorom všetci občania s volebným právom môžu hlasovať o nejakej závažnej politickej otázke, napríklad o suverenite, hraniciach (štátu, obce) a pod.
Na rozdiel od referenda sa plebiscit nevyhlasuje vo vopred ústavou určených prípadoch, ale podľa potreby alebo požiadaviek občanov (petícia). V rôznych štátoch môže okrem občianskej iniciatívy iniciovať plebiscit aj hlava štátu, vláda alebo parlament.
V moderných demokratických štátoch majú všetci občania právo sa zúčastniť na referende na princípe rovných práv. Občianske právo na spravodlivé a demokratické referendum zahŕňa právo na rovnosť aj pri príprave referenda, pretože občan má rovnaké práva v zmysle zákona. Právo na spravodlivé a demokratické referendum vychádza z ľudských práv a práv občana štátu. Toto je priamo dané v ústave a v právnych predpisoch štátov vykonávajúcich referendá.

Najdôležitejším pravidlom je, že každý občan je zainteresovanou stranou a že žiadna zúčastnená strana nesmie mať privilégia. Takže referendové pravidlá dané vládou nesmú predurčovať výsledok a favorizovať jeden výsledok. Znamená to nezmenenie referenda na výsmech demokracie. Demokratické referendum vyžaduje, aby vlády konali nestranne a nevyužívali štátne zdroje na presadzovanie jednej strany, i keď ministri a vládnuce politické strany majú právo vyjadriť svoju mienku. Neutralita štátnej administratívy a verejnej služby je osobitne významná, potom ako deň hlasovania bol určený a vlastná referendová kampaň začala.

V spravodlivom a demokratickom referende nemôže byť jedna strana privilegovaná proti inej iba z dôvodu že jej stúpenci mali to šťastie že sú dočasne vo vláde, alebo jedna referendová odpoveď je predurčená pre „správne mysliacich ľudí“. Vždy sa nájde skupina, ktorá je proti. Názory občanov na referendovú otázku často prekračujú lojálnosť voči vláde či politickej strane.
Občania majú právo na plnú informovanosť o referendovom návrhu a o možných dôsledkoch jeho prijatia, či odmietnutia. Ľudským právom je získavať a šíriť informácie, tak ako to je dané v Európskom dohovore o ľudských právach (čl. 10) a to zahŕňa aj referenda. Právo na informovanie bolo uznané legislatívou mnohých štátov.

4.1. Referendum na území Slovenskej republiky

Právo zúčastniť sa referenda na území SR majú občania SR, ktorí najneskôr počas konania referenda dosiahli vek 18 rokov a zdržiavajú sa na území SR. Nemusia pritom hlasovať v mieste svojho trvalého bydliska, môžu si vybaviť hlasovací preukaz na obecnom, resp. mestskom úrade.
Spôsob vyhlásenia referenda a jeho priebeh upravuje 2.oddiel V. hlavy Ústavy SR a Zákon NR SR č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda.

4.2. Vlastná realizácia referenda

Pri vlastnej realizácii referenda zohrávajú dôležitú úlohu obe, ktorých povinnosťou je oboznámiť občanov o konaní referenda najneskoršie 15 dní pred jeho konaním a ďalej zabezpečiť vytvorenie okrskov. Obec tiež zostavuje zoznamy oprávnených voličov na hlasovanie. Priebeh referenda po organizačnej stránke a zisťovania výsledkov volieb zabezpečujú a na to sa vytvárajú orgány pre referendum, ktorými sú: Ústredná komisia pre referendum SR, Okresné komisie pre referendum SR a Okrskové komisie pre referendum SR, ktoré dozerajú na dodržiavanie právnych predpisov, rozhodujú o sťažnostiach, vyhotovujú zápisnice a plnia ďalšie úlohy v súlade s platnými právnymi predpismi a tie, ktoré im uloží Ústredná komisia pre referendum SR. Dôležitú úlohu zohrávajú aj orgány štátnej správy, Štatistický úrad SR a Ministerstvo vnútra, ktoré vyhotoví vzory tlačív na hlasovanie, zabezpečí ich vytlačenie a spolupôsobí pri zabezpečovaní miestnosti na hlasovanie.

Referendum sa koná v ten istý deň na celom území SR. Prezident republiky môže určiť, že sa referendum koná vo dvoch dňoch. Koná sa v určený deň od 07. do 22. hodiny, pri dvoch dňoch sa začína o 14. hodine a končí sa o 22. hodine a druhý deň sa začína o 7. hodine a končí sa o 14. hodine. Ustanovenia „referendového“ zákona o čase konania referenda utvárajú podmienky na účasť maximálne možného počtu oprávnených občanov na hlasovaní v referende. Hodina na ukončenie hlasovania v okrskoch na konanie refernda ustanovená v § 4 ods. 2 zákona o spôsobe vykonania referenda je pevná a nemožno ju posúvať na skoršiu hodinu.

Na hlasovanie a na sčítanie hlasov sa utvárajú v obciach okrsky na vykonanie referenda. Okrsky pre referendum sú časti územia obce (mestskej časti), ktoré zahrňujú určitý počet obyvateľov obce, ktorý hlasujú na jednom mieste. Pre každý okrsok musí byť určená príslušná miestnosť, v ktorej oprávnení občania prevezmú od členov okrskovej komisie hlasovací lístok. Každá miestnosť na hlasovanie v referende musí byť označená tak, aby bolo jednoznačné, pre ktorý okrsok je určená.

Pri zostavovaní zoznamov vychádzajú obce najmä z evidencie obyvateľstva vedenej podľa zákona č. 135/1982 Zb. o hlásení a evidencii pobytu občana. Na zostavenie zoznamu obce vychádzajú aj napr. z matričných zápisov o narodení osôb, ktoré v čase volieb dovŕšia 18 rokov veku, z evidencií vlastníkov bytových domov, príp. evidencie nájomníkov.. Pri skúmaní, či určitá osoba je občanom SR, a teda môže byť zapísaná do zoznamu, by mali obce vychádzať predovšetkým z miesta narodenia dotknutej osoby. Ak je narodená mimo územia SR, nemusí byť potencionálne občanom SR.

Členom komisie môže byť každý oprávnený občan, ktorý v čase vyhlásenia referenda dovŕšil aspoň 18 rokov veku a v čase konania referenda sa bude zdržiavať na území SR. Členovia komisií pre referendum všetkých stupňov sa ujímajú svojej funkcie zložením sľubu. Zákon o spôsobe vykonania referenda určuje, že komisia je spôsobilá uzášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jej členov. Uznesenie je prijaté, ak sa zaň vyslovila nadpolovičná väčšina prítomných členov. Ak pri hlasovaní dôjde k rovnosti hlasov, návrh sa požaduje za zamietnutý. Náležitosti hlasovacieho lístka upravuje zákon o spôsobe vykonania referenda v § 15. Každý hlasovací lístok musí byť opatrený odtlačkom pečiatky Ústrednej komisie pre referendum SR a odtlačkom pečiatky obce, v mestách, ktoré sa členia na mestské časti odtlačkom pečiatky mestskej časti. Občan obdrží hlasovací lístok až v miestnosti určenej na hlasovanie v referende. Každý oprávnený občan hlasuje osobne, zastúpenie ani iná forma nie je prípustná. Pri hlasovaní je rešpektovaná zásada tajnosti..

Po ukončení hlasovania sa uzavrú miestnosti na hlasovanie a predseda okrskovej komisie vyhlási hlasovanie za ukončené. Ihneď po skončení zisťovania výsledku hlasovania v okrsku vyhotoví okrsková komisia dva rovnopisy zápisnice o priebehu a výsledku hlasovania v okrsku. Predseda okrskovej komisie jedno vyhotovenie zápisnice odovzdá okresnej komisii pre referendum. Zápisnicu o priebehu a výsledku hlasovania v referende v okrese vyhotovuje okresná komisia a v SR Ústredná komisia pre referendum.

Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda.

Záver

Zakotvenie referenda v ústave býva obvykle znakom demokratickosti daného politického systému, i keď na vhodnosť používania referenda, najmä jeho funkčnosť, môžu byť rôzne názory.
Referendum v parlamentnej demokracii možno charakterizovať ako najvýznamnejší spôsob prejavu priamej demokracie. Pozitívne treba hodnotiť už sám fakt existencie legislatívneho zakotvenia referenda a jeho inštitucionalizáciu, čo umožňuje občanom priamy podiel na štátnej moci.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Referendum ako forma priamej demokracie