Členenie ľudských práv

Všeobecnou terminologickou zvláštnosťou vnútroštátnych právnych poriadkov štátov, medzinárodnoprávnych dokumentov i prameňov európskeho práva v oblasti ľudských práv je ich členenie na práva a slobody. Členenie na práva a slobody v zásade neznamená rozdielnu povahu oboch týchto skupín oprávnení. Oba pojmy znamenajú v zásade to isté. Teda, napríklad, sloboda prejavu je právom na slobodu prejavu a naopak. Určite to však nemožno konštatovať všeobecne.

Ľudské práva možno deliť (členiť) z viacerých hľadísk. Klasickým delením je delenie na základe filozoficko–právneho prístupu, kde sa rozlišuje prirodzenoprávny a pozitívnoprávny prístup.

Veľmi časté a rozšírené je delenie z historického hľadiska na základe tzv. generačného princípu. Ide o tri po sebe nasledujúce generácie ľudských práv podľa obdobia, v ktorom sa stali konkrétne ľudské práva všeobecne uznávanými.
Prvú generáciu ľudských práv predstavujú osobné a občianske práva, ako napríklad právo na život, osobnú slobodu, na rovnosť pred zákonom, na nedotknuteľnosť obydlia, na slobodu náboženského vyznania, na slobodu vyjadrovania, na slobodu zhromažďovania a pod. Patria sem aj politické práva, ako napríklad právo na štátne občianstvo, na účasť na správe verejných vecí, volebné právo, právo na referendum a pod. Táto generácia práv bola identifikovaná a uznaná v priebehu buržoáznych revolúcii na sklonku stredoveku a začiatku novoveku (koniec 17. stor., 18. a 19. storočie).

Ľudské práva druhej generácie predstavujú hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Patria sem hospodárske práva, t.j. právo na prácu, na primeranú odmenu za rovnaký výkon, právo na združovanie v odborových organizáciách, ďalej sociálne práva, t.j. právo na sociálne zabezpečenie, na lekársku starostlivosť, právo na ochranu matky a dieťaťa, a nakoniec kultúrne práva, ako je právo na vzdelanie alebo právo na účasť na kultúrnom živote spoločnosti. Táto generácia práv je spojená so vznikom ľavicových politických strán a hnutí v druhej polovici 19. storočia.

Tretia generácia ľudských práv zahŕňa viacero špeciálnych, novo sa formujúcich tzv. moderných práv, alebo práv solidarity, ako je napríklad právo na rozvoj, právo na priaznivé životné prostredie, právo na spoločné dedičstvo celého ľudstva, právo na mier, právo na ochranu spotrebiteľa, právo na prístup k informáciám a pod. Vznik tejto generácie práv je spojený so vznikom snáh chrániť jednotlivca pred tlakom postmodernej doby a industriálnej a postindustriálnej spoločnosti v druhej polovici 20. storočia.
Z hľadiska zaradenia do generácií ľudských práv je špecifickým prípad práv príslušníkov menšín. Ochrana práv príslušníkov menšín sa v medzinárodnom práve objavuje už v 17. storočí. K určitej kulminácii rozvoja právnych úprav v tejto oblasti došlo v medzivojnovom období v rámci Spoločnosti národov, kde boli menšiny chránené ako kolektívy, t.j. požívali kolektívne práva. K obnoveniu záujmu medzinárodného spoločenstva o ochranu práv príslušníkov menšín došlo prakticky až po zahrnutí práv príslušníkov menšín do Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, a najmä v deväťdesiatych rokoch 20. storočia v nadväznosti na vznikajúce problémy v tejto oblasti.

Pre vnútroštátne, medzinárodné i európske teórie je tradičné aj delenie ľudských práv podľa spôsobu ich chápania na individuálne a kolektívne práva.. Individuálne práva patria jednotlivcom, aj keď môžu mať určitý kolektívny aspekt (napr. právo na združovanie). Kolektívne práva sú práva patriace kolektívom jednotlivcov, ako je napríklad národ.

Pravidelne sa používa aj členenie z hľadiska predmetu ochrany ľudských práv na osobné práva a slobody patriace každému bez ohľadu na občianstvo, občianske práva náležiace výlučne občanom, politické práva a slobody, práva hospodárske, sociálne a kultúrne, práva príslušníkov menšín a práva spojené s uplatňovaním ľudských práv (právo na spravodlivé súdne konanie a pod.).
Bežné je i členenie ľudských práv z hľadiska subjektov na práva určené fyzickým osobám, občanom, cudzincom, právnickým osobám, či osobitne určeným subjektom, ako sú mladiství, zdravotne postihnutí a pod.

Väčšina štátov svetového spoločenstva uznala prostredníctvom ratifikácie Charty OSN i ďalších medzinárodných dokumentov, že ochrana ľudských práv prestala byť výlučne vnútroštátnou vecou štátov a nadobudla medzinárodný charakter. Preto sa medzinárodnoprávna terminológia v oblasti ľudských práv stáva dominantnou.

Charta OSN a jej ustanovenia v oblasti ľudských práv

Charta OSN je primárne zakladajúcou listinou Organizácie Spojených národov, ktorá je najvýznamnejšou medzinárodnou medzivládnou organizáciou univerzálneho charakteru. OSN je nástupkyňou prvej Spoločnosti národov z medzivojnového obdobia. OSN oficiálne vznikla 24. októbra 1945 po ratifikácii Charty OSN Čínou, Francúzskom, ZSSR, Veľkou Britániou, USA a väčšinou ďalších signatárov vrátane Československej republiky. Ochrana ľudských práv patrí medzi jednu z priorít OSN. Vznik OSN znamenal zásadný prínos k zmedzinárodneniu otázky ochrany ľudských práv a následnému prieniku jednotlivca do polohy obmedzeného subjektu medzinárodného verejného práva. Z orgánov OSN sú v oblasti ľudských práv aktívne najmä Valné zhromaždenie OSN, Hospodárska a sociálna rada OSN a jej pomocné orgány, ako aj niektoré z osemnástich medzinárodných medzivládnych organizácií pridružených k OSN (Medzinárodná organizácia práce, UNESCO a pod.). Charta OSN obsahuje viacero ustanovení týkajúcich sa ľudských práv, z ktorých uvedené aktivity vychádzajú. Prvým z nich je článok 1, ktorý k základným cieľom OSN okrem iného zaraďuje úsilie „uskutočňovať medzinárodnú spoluprácu podporovaním a posilňovaním úcty k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez rozdielov rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva a pre ich zachovanie“. Druhým je článok 55, ktorý zakotvuje, že OSN bude pracovať „pre všeobecné rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd bez diskriminácie na základe rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva“. Článok 62 ods. 2 ustanovuje právomoc Hospodárskej a sociálnej rady „robiť odporúčania za tým cieľom, aby sa podporovala úcta k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých a ich zachovávanie“. Podľa názorov vedy medzinárodného práva autentický výklad ustanovení Charty OSN v oblasti ľudských práv predstavuje Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948).