Členenie ľudských práv

Všeobecnou terminologickou zvláštnosťou vnútroštátnych právnych poriadkov štátov, medzinárodnoprávnych dokumentov i prameňov európskeho práva v oblasti ľudských práv je ich členenie na práva a slobody. Členenie na práva a slobody v zásade neznamená rozdielnu povahu oboch týchto skupín oprávnení. Oba pojmy znamenajú v zásade to isté. Teda, napríklad, sloboda prejavu je právom na slobodu prejavu a naopak. Určite to však nemožno konštatovať všeobecne.

Ľudské práva možno deliť (členiť) z viacerých hľadísk. Klasickým delením je delenie na základe filozoficko–právneho prístupu, kde sa rozlišuje prirodzenoprávny a pozitívnoprávny prístup.

Veľmi časté a rozšírené je delenie z historického hľadiska na základe tzv. generačného princípu. Ide o tri po sebe nasledujúce generácie ľudských práv podľa obdobia, v ktorom sa stali konkrétne ľudské práva všeobecne uznávanými.
Prvú generáciu ľudských práv predstavujú osobné a občianske práva, ako napríklad právo na život, osobnú slobodu, na rovnosť pred zákonom, na nedotknuteľnosť obydlia, na slobodu náboženského vyznania, na slobodu vyjadrovania, na slobodu zhromažďovania a pod. Patria sem aj politické práva, ako napríklad právo na štátne občianstvo, na účasť na správe verejných vecí, volebné právo, právo na referendum a pod. Táto generácia práv bola identifikovaná a uznaná v priebehu buržoáznych revolúcii na sklonku stredoveku a začiatku novoveku (koniec 17. stor., 18. a 19. storočie).

Ľudské práva druhej generácie predstavujú hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Patria sem hospodárske práva, t.j. právo na prácu, na primeranú odmenu za rovnaký výkon, právo na združovanie v odborových organizáciách, ďalej sociálne práva, t.j. právo na sociálne zabezpečenie, na lekársku starostlivosť, právo na ochranu matky a dieťaťa, a nakoniec kultúrne práva, ako je právo na vzdelanie alebo právo na účasť na kultúrnom živote spoločnosti. Táto generácia práv je spojená so vznikom ľavicových politických strán a hnutí v druhej polovici 19. storočia.

Tretia generácia ľudských práv zahŕňa viacero špeciálnych, novo sa formujúcich tzv. moderných práv, alebo práv solidarity, ako je napríklad právo na rozvoj, právo na priaznivé životné prostredie, právo na spoločné dedičstvo celého ľudstva, právo na mier, právo na ochranu spotrebiteľa, právo na prístup k informáciám a pod. Vznik tejto generácie práv je spojený so vznikom snáh chrániť jednotlivca pred tlakom postmodernej doby a industriálnej a postindustriálnej spoločnosti v druhej polovici 20. storočia.
Z hľadiska zaradenia do generácií ľudských práv je špecifickým prípad práv príslušníkov menšín. Ochrana práv príslušníkov menšín sa v medzinárodnom práve objavuje už v 17. storočí. K určitej kulminácii rozvoja právnych úprav v tejto oblasti došlo v medzivojnovom období v rámci Spoločnosti národov, kde boli menšiny chránené ako kolektívy, t.j. požívali kolektívne práva. K obnoveniu záujmu medzinárodného spoločenstva o ochranu práv príslušníkov menšín došlo prakticky až po zahrnutí práv príslušníkov menšín do Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, a najmä v deväťdesiatych rokoch 20. storočia v nadväznosti na vznikajúce problémy v tejto oblasti.

Pre vnútroštátne, medzinárodné i európske teórie je tradičné aj delenie ľudských práv podľa spôsobu ich chápania na individuálne a kolektívne práva.. Individuálne práva patria jednotlivcom, aj keď môžu mať určitý kolektívny aspekt (napr. právo na združovanie). Kolektívne práva sú práva patriace kolektívom jednotlivcov, ako je napríklad národ.

Pravidelne sa používa aj členenie z hľadiska predmetu ochrany ľudských práv na osobné práva a slobody patriace každému bez ohľadu na občianstvo, občianske práva náležiace výlučne občanom, politické práva a slobody, práva hospodárske, sociálne a kultúrne, práva príslušníkov menšín a práva spojené s uplatňovaním ľudských práv (právo na spravodlivé súdne konanie a pod.).
Bežné je i členenie ľudských práv z hľadiska subjektov na práva určené fyzickým osobám, občanom, cudzincom, právnickým osobám, či osobitne určeným subjektom, ako sú mladiství, zdravotne postihnutí a pod.

Väčšina štátov svetového spoločenstva uznala prostredníctvom ratifikácie Charty OSN i ďalších medzinárodných dokumentov, že ochrana ľudských práv prestala byť výlučne vnútroštátnou vecou štátov a nadobudla medzinárodný charakter. Preto sa medzinárodnoprávna terminológia v oblasti ľudských práv stáva dominantnou.

Charta OSN a jej ustanovenia v oblasti ľudských práv

Charta OSN je primárne zakladajúcou listinou Organizácie Spojených národov, ktorá je najvýznamnejšou medzinárodnou medzivládnou organizáciou univerzálneho charakteru. OSN je nástupkyňou prvej Spoločnosti národov z medzivojnového obdobia. OSN oficiálne vznikla 24. októbra 1945 po ratifikácii Charty OSN Čínou, Francúzskom, ZSSR, Veľkou Britániou, USA a väčšinou ďalších signatárov vrátane Československej republiky. Ochrana ľudských práv patrí medzi jednu z priorít OSN. Vznik OSN znamenal zásadný prínos k zmedzinárodneniu otázky ochrany ľudských práv a následnému prieniku jednotlivca do polohy obmedzeného subjektu medzinárodného verejného práva. Z orgánov OSN sú v oblasti ľudských práv aktívne najmä Valné zhromaždenie OSN, Hospodárska a sociálna rada OSN a jej pomocné orgány, ako aj niektoré z osemnástich medzinárodných medzivládnych organizácií pridružených k OSN (Medzinárodná organizácia práce, UNESCO a pod.). Charta OSN obsahuje viacero ustanovení týkajúcich sa ľudských práv, z ktorých uvedené aktivity vychádzajú. Prvým z nich je článok 1, ktorý k základným cieľom OSN okrem iného zaraďuje úsilie „uskutočňovať medzinárodnú spoluprácu podporovaním a posilňovaním úcty k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez rozdielov rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva a pre ich zachovanie“. Druhým je článok 55, ktorý zakotvuje, že OSN bude pracovať „pre všeobecné rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd bez diskriminácie na základe rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva“. Článok 62 ods. 2 ustanovuje právomoc Hospodárskej a sociálnej rady „robiť odporúčania za tým cieľom, aby sa podporovala úcta k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých a ich zachovávanie“. Podľa názorov vedy medzinárodného práva autentický výklad ustanovení Charty OSN v oblasti ľudských práv predstavuje Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948).

Ďalším dôležitým ustanovením Charty pre oblasť ľudských práv je článok 68, ktorý okrem iného ustanovuje právomoc Hospodárskej a sociálnej rady zriadiť si komisie „pre podporovanie ľudských práv“. V duchu tohto článku bola zriadená v roku 1946 Komisia OSN pre ľudské práva a neskôr i Komisia pre postavenie žien. Prvou z úloh Komisie OSN pre ľudské práva bolo vytvorenie Medzinárodnej listiny ľudských práv, ktorá mala pozostávať z nezáväznej deklarácie, z právne záväzného dohovoru a systému jeho realizácie a kontroly. Táto úloha bola splnená vypracovaním Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1948), Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, Opčného protokolu k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966). Tieto štyri dokumenty sa stali medzinárodným štandardom ľudských práv, z ktorého vychádzajú orgány OSN pri svojej činnosti. V odbornej literatúre sa tieto štyri dokumenty súhrne označujú ako Medzinárodná listina ľudských práv.

OSN prakticky od samého vzniku dostávala veľké množstvo sťažnosti od jednotlivcov a nevládnych organizácií na porušovanie ľudských práv. Dlhú dobu nemala OSN pre ich vybavenie žiadny mechanizmus. Riešením bolo rozšírenie právomocí Komisie OSN pre ľudské práva a Subkomisie rezolúciami Hospodárskej a sociálnej rady č. 1235/1967 a č. 1503/1970. Prvá z rezolúcií dala Komisii OSN pre ľudské práva i Subkomisii právomoc zaoberať sa situáciami zjavného systematického porušovania ľudských práv, ako je politika aparheidu či rasová diskriminácia, a to cestou verejného vyšetrovania na podnet ktoréhokoľvek orgánu OSN. Druhá rezolúcia vybavila oba orgány právomocou posudzovať sťažnosti jednotlivcov alebo skupín osôb proti sústavnému a masovému porušovaniu ľudských práv proti ktorémukoľvek členskému štátu OSN cestou neverejného, dôverného a písomného konania. Konkrétnymi prípadmi v rámci oboch procedúr sa najskôr zaoberá Subkomisia, ktorá celý prípad zmapuje a spolu so stanoviskom dotknutého štátu odovzdá vec Komisii OSN pre ľudské práva. Táto uvedené informácie buď dôkladne preskúma, alebo so súhlasom dotknutého štátu vymenuje osobitný výbor pre vyšetrenie veci.. Zistené skutočnosti môže komisia v prípade potreby predložiť Hospodárskej a sociálnej rade, prípadne Valnému zhromaždeniu OSN, ktoré môže prostredníctvom verejnej debaty a prijatím rezolúcií odsúdiť príslušný štát pre neplnenie záväzkov vyplývajúcich z Charty OSN.

Komisia pre postavenie žien je pomocný orgán Hosp. a soc. Rady, ktorá má taktiež právomoci v oblasti ochrany ľudských práv. Táto komisia bola vytvorená na základe článku 68 Charty. Zohrala dôležitú úlohu pri prijímaní rezolúcií a príprave záväzných dohovorov s cieľom odstrániť diskrimináciu žien. S účelom riadiť a koordinovať orgány OSN v oblasti ľudských práv sa v roku 1993 vytvoril osobitný orgán mimo rámca pôsobnosti Hosp. a soc. Rady, a to úrad Vysokého komisára OSN pre ľudské práva.
Na riešení problémov spojených s dodržiavaním ľudských práv sa môže nepriamo podielať aj Bezpečnostná rada OSN, pokiaľ problematiku dodržiavania ľudských práv zasahuje do oblasti mieru a bezpečnosti. Jej hlavnou úlohou je bdieť nad zachovávaním svetového mieru a bezpečnosti.

Do ľudsko-právnej oblasti zasahujú aj právomoci Valného zhromaždenia OSN, ktoré vytvára medzinárodné štandardy v oblasti jednotlivých skupín práv vo forme deklarácií, podnecuje vypracovanie štúdií s cieľom podporiť ľudské práva (Všeobecná deklarácia ľudských práv, Deklarácia práv dieťaťa a pod.).

Do sféry ochrany ľudských práv môže nepriamo zasiahnuť aj súdny orgán OSN – Medzinárodný súdny dvor. Tento riši právne spory medzi štátmi. V prípade sporov štátov týkajúcich sa ochrany ľudských práv a pri posudkovej činnosti, pokiaľ je žiadosť oprávneného subjektu o posudok smerovaná k výkladu právnej normy majúcej ľudsko-právny rozmer, však môže významne prispieť k objasneniu a riešeniu situácie.

Štatút Rady Európy

Štatút Rady Európy z roku 1949 je primárne zakladajúcou listinou Rady Európy ako regionálnej medzinárodnej organizácie. Jedným z nosných pilierov činnosti Rady Európy je práve ochrana ľudských práv. Jej primárnym cieľom je dosiahnuť väčšiu jednotu medzi svojimi členmi v záujme ochrany a uplatňovania ideálov a zásad, ktoré sú ich spoločným dedičstvom a uľahčiť ich hospodársky a spoločenský rozvoj. Každý člen Rady Európy uznáva zásady právneho štátu a zaručuje všetkým osobám pod jeho jurisdikciou dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd. Ciele Rady Európy sa realizujú prostredníctvom jej orgánov a to Parlamentného zhromaždenia a Výboru ministrov. V roku 1999 bol vytvorený ďalší orgán s pôsobnosťou v oblasti ochrany ľudských práv – Komisár pre ľudské práva, ktorý vznikol na základe rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy. Úlohou tohto orgánu je podpora vzdelávania, budovania povedomia a presadzovanie rešpektovania ľudských práv v členských štátoch. Poskytuje rady a informácie o ochrane ľudských práv a o prevencii pri porušovaní ľudských práv.

Prevencia porušovania ľudských práv je prvoradou úlohou Rady Európy. Ochrana ľudských práv sa stále viac týka prevencie ich porušovania. Výsledkom tohto snaženia bol v roku 1987 Dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, ktorého cieľom je zabrániť tomu, aby osoby zbavené slobody boli obeťami takéhoto zlého zaobchádzania. Špeciálny výbor zložený z nezávislých expertov je oprávnený navštevovať všetky miesta zadržiavania ako sú väznice, policajné stanice, miesta

zadržiavania v kasárňach alebo v psychiatrických zariadeniach a dávať odporúčania na ich
zlepšenie. Na základe Dohovoru majú delegácie Výboru pre zabránenie mučenia neobmedzený prístup do miest zadržiavania a úplnú slobodu pohybu v nich; bez svedkov môžu klásť otázky zadržiavaným alebo iným osobám, ktoré sú schopné im poskytnúť potrebné informácie. Svoje odporúčania uvedú do správy, ktorá slúži ako podklad pre dialóg s príslušným štátom.

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

vstúpil do platnosti 3. septembra 1953. V súčasnosti má 46 zmluvných strán vrátane SR. Z hľadiska katalógu práv sa Európsky dohovor výrazne inšpiroval Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a v období svojho vzniku predstavoval prvý záväzný medzinárodný dokument, ktorý zakotvoval široký okruh občianskych a politických práv. Predstavuje základ európskeho štandardu ľudských práv.

Katalóg ľudských práv zakotvených v dohovore možno rozdeliť do troch vecných okruhov. Prvú skupinu tvoria práva týkajúce sa ochrany ľudského života a nedotknuteľnosti osobnosti, druhú práva týkajúce sa právneho štátu a tretiu práva týkajúce sa pluralizmu a tolerancie v živote spoločnosti.

Práva týkajúce sa ochrany ľudského života a nedotknuteľnosti osobnosti majú mimoriadny význam. Považujú sa za absolútne neodňateľné a nescudziteľné. Patrí sem právo na život, zákaz mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a trestania, zákaz otroctva, nevoľníctva a nútenej práce a zákaz trestu smrti.

K právam týkajúcim sa právneho štátu patria predovšetkým práva a záruky procesnej povahy. Ide tu o právo na slobodu a bezpečnosť, právo na spravodlivé súdne konanie, zákaz potrestania za konanie, ktoré nie je trestným činom, právo na účinné opravné prostriedky, právo na náhradu škody za protiprávne odsúdenie a pod.

Do skupiny práv týkajúcich sa pluralizmu a tolerancie v spoločnosti patria ostatné práva chránené Európskym dohovorom. Ide predovšetkým o typické politické slobody, ale aj niektoré práva, ktoré majú zmiešanú povahu s určitými ekonomickými, kultúrnymi a sociálnymi aspektmi. Sú to napr. právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, sloboda myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia, sloboda prejavu, zhromažďovania, právo na uzavretie manželstva, právo na vzdelanie.

Ochrana ľudských práv v európskej únii

Ochrana ľudských práv bola prenechávaná najskôr inej medzinárodnej organizácii – Rade Európy, ktorá bola vytvorená pre účely ochrany demokratických zásad, vrátane ochrany ľudských práv.

Ako prvým z orgánov Európske únie, ktorý sa začal zaoberať oblasťou ľudských práv bol Európsky súdny dvor. Zmluvou o Európskej únii (1992) sa následne pojem ľudských práv, resp. základných práv tak, ako bol vytvorený judikatúrou Európskeho súdneho dvora, dostal do zakladajúcich zmluvných inštrumentov EÚ a bol rozvinutý aj v normotvornej činnosti orgánov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Ochrana ľudských práv sa takto dostala do noriem primárneho i sekundárneho európskeho komunitárneho práva a doplnila už existujúcu konštantnú judikatúru Európskeho súdneho dvora v tejto oblasti. Významné miesto pri ochrane ľudských práv v rámci EÚ hrajú i medzinárodné zmluvy v oblasti ľudských práv, na ktoré odkazujú viaceré ustanovenia zakladajúcich zmlúv Európskych spoločenstiev a EÚ.

Ochrana ľudských práv v EÚ vychádza aj z medzinárodnoprávneho piliera, ktorý tvoria normy medzinárodného verejného práva, ktoré síce nie sú súčasťou európskeho práva, avšak Spoločenstvo sa nimi riadi pri realizácii svojich politík. V rámci tohto piliera rozlišujeme najmä Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950), vrátane príslušnej judikatúry ním zriadeného Európskeho súdu pre ľudské práva a Európsku sociálnu chartu (1961).

Najaktuálnejšou novinkou je v súčasnosti prebiehajúci ratifikačný proces Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu (2004), ktorá v sebe obsahuje Chartu základných práv Európskej únie (2000) a formuluje zámer ratifikovať Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950).

Záver

Jednou z najdôležitejších podmienok pre vytvorenie demokratickej spoločnosti a právneho štátu je poskytnutie čo najširšieho priestoru pre všeobecnú realizáciu jednotlivca. Ľudstvo ako celok prešlo dlhou a zložitou cestou k súčasnému stavu uplatňovania ľudských práv a základných slobôd.
Ľudské práva sú ľudskými len vtedy, ak vieme aký je ich obsah, ako postupovať v prípade ich porušenia a samozrejme ak máme primeranú životnú úroveň na ich využívanie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Moderná koncepcia ľudských práv a ich ochrana