DEDENIE ZO ZÁKONA ( ab intestato ):
Už v období zákona XII tabúl (5. storočie pred n.l.) mala pri určovaní dedičov po zomrelom prednosť posledná vôľa poručiteľa. V prípadoch, ak poručiteľ nezanechal závet a tým neurčil svojich dedičov, alebo jeho testament neskôr stratil platnosť alebo účinnosť, bolo treba zo strany zákona upraviť a tým zároveň vyriešiť takúto situáciu.
Preto po poručiteľovi ktorý zomrel bez testamentu nastupuje spôsob dedenia, ktorý sa nazýva intestátne dedenie - dedenie zo zákona, alebo zákonné dedenie so zreteľom na zákon XII tabúl, v ktorom bol tento spôsob dedenia po prvý krát upravený.
Hlavnou a najpodstatnejšou zmenou oproti dedeniu podľa testamentu bolo, že podľa intestátneho dedenia povolával niekoho za dediča zákon - dedič nebol ustanovený závetom.
Smerodajnými v historickom vývoji úpravy zákonného povolávania dedičov zo zákona boli dva princípy: agnátsky (mocenskoprávny) a kognátsky (pokrvný), ktoré vyjadrovali historický vývoj postavenia rodiny vo vtedajšej spoločnosti.
Definitívnu úpravu zákonného dedenia urobil Justinián dvomi významnými novelami (novela 118 z roku 543 a novela 127 z roku 548), ktoré úplne odstránili agnátsky princíp dedenia zo zákona a základom pre dedenie zo zákona sa stal výlučne kognátsky - pokrvný princíp, založený na pokrvných príbuzenských vzťahoch.
Justinián všetkých pokrvných členov rodiny rozdelil do štyroch tried, pričom bližšia trieda vylučovala tú vzdialenejšiu:
- potomkovia zomrelého,
- predkovia a plnorodní súrodenci, t.j. tí ktorí mali so zomrelým oboch rodičov spoločných, a deti skôr zomrelých plnorodných súrodencov,
- polorodní súrodenci, t.j. tí ktorí mali len jedného rodiča spoločného, a deti skôr zomrelých polorodných súrodencov,
- všetci ostatní boční agnáti, tak plnorodní ako aj polorodní.
V dôsledku neobmedzeného povolávania kognátov sa postavenie pozostalého manžela alebo manželky zhoršilo, preto Justinián svojimi novelami (novela 53 z roku 537 a novela 117 z roku 542) priznal chudobnej vdove, ktorá nemala vlastný majetok alebo veno, nárok na ¼ manželovho majetku a ak by poručiteľovi zostali viac ako tri deti, tak jej priznal z dedičstva nárok najviac do výšky podielu dieťaťa.
Dedenie zo zákona z hľadiska právnej úpravy rozoznáva štyri vývojové štádiá dedenia:
- dedenie zo zákona podľa civilného práva,
- dedenie zo zákona podľa prétorského práva,
- dedenie zo zákona v období cisárstva,
- dedenie zo zákona podľa justiniánskych noviel.
Dedenie proti závetu:
Pri určovaní dediča, alebo dedičov mal pater familias morálne ale aj existenčné povinnosti voči členom svojej rodiny. Táto skutočnosť bola zo strany patera familias neraz opomenutá, čo sa neskôr ukázalo ako potreba obmedziť voľnosť poručiteľa v prospech niektorých osôb (boli to predovšetkým najbližší kognáti ale aj agnáti). Tieto osoby sa nazývajú neopomenuteľnými dedičmi.
Právo neopomenuteľných dedičov sa vyvinulo jednak v práve civilnom, ale aj v práve prétorskom.
Neopomenuteľní dediči mali formálne ale aj materiálne právo dediť po zomrelom. Ich formálne právo spočívalo v ich nároku byť v poručiteľovom závete spomenutý buď ako dedič, alebo ako vydedený. Ich materiálne právo spočívalo v tom, že mali právo na tzv. povinný podiel z dedičstva.
Aj na Slovensku v súčasnosti platný Občiansky zákonník uznáva právo neopomenuteľných dedičov, ale aj možnosť poručiteľa neopomenuteľného dediča vydediť.
