Dedenie podľa rímskeho práva

Dedenie podľa rímskeho práva súkromného:

Dedičstvom sa rozumie celok zdediteľných práv a záväzkov zomrelého.

Dedenie prichádza do úvahy v takom spoločenskom zriadení, ktoré pozná individuálne vlastníctvo ako výhradné právo oprávneného, nakoľko dedičské právo je svojou podstatou majetkovým právom, v ktorom individuálne súkromné vlastníctvo zohráva významnú úlohu. Podstata dedenia spočíva v tom, že majetok, práva a povinnosti zomrelého majú dostať len určité osoby, určené buď podľa vôle zomrelého, alebo nezávisle od nej.

Podľa rímskeho práva spočíva podstata dedenia v tom, že do právneho postavenia zomrelého a do jeho všetkých zdediteľných práv a záväzkov, ktoré majú predovšetkým majetkový charakter, vstúpi niekto druhý - dedič alebo dedičia.Rímske právo špecifikuje právo dedičov tak, že niekto vstúpi na miesto zomrelého, alebo vstúpi do jeho celého práva, t.j. do jeho právneho postavenia ako celku. V súvislosti s tým je preto presadzovaný názor, že dedenie je nadobudnutím práv ,,per universitatem” an bloc - ako celok práv a povinností zomrelého.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť je podľa rímskeho práva predmetom dedenia celý majetok zomrelého, teda nielen aktíva ale aj pasíva, nakoľko je majetok zomrelého ponímaný ako nedeliteľný a jednotný celok.

Zanechaný majetok zosnulého je dedičstvom, resp. pozostalosťou (hereditas).

Dedičstvo predstavujú nielen hmotné veci zomrelého, medzi ktoré sa taktiež zaraďujú aj podriadené osoby (otroci), avšak okrem detí zomrelého (pater familias), ktoré sa po smrti hlavy rodiny osamostatňovali, ale aj veci nehmotné - rodinné sacra (náboženské povinnosti a práva: úcta k predkom, obete, rodinné vzťahy...) obligačné práva a záväzky viaznúce na zomrelom pater familias.

Spôsoby dedenia podľa rímskeho práva:

Dediča - právneho nástupcu v majetkových vzťahoch po zomrelom určoval zomrelý sám (dedenie zo závetu) vo svojom závete (testamente), ktorý bol jeho poslednou vôľou, alebo sa dedičom stala osoba určená predpismi dedičského práva (dedenie zo zákona).

V oboch formách dedenia podľa rímskeho práva preberal dedič všetky práva a povinnosti po zomrelom - preberal pozostalosť ako celok (zásada univerzálnej sukresie). V závete mohlo byť dedičovi určené, aby jednotlivé veci z pozostalosti odovzdal ďalším osobám - odkaz (legát).

Podľa rímskeho práva súkromného malo dedenie zo závetu prednosť pred dedením zo zákona. Výnimkou boli prípady, keď zomrelý nezanechal závet, alebo bol závet pre obsahové alebo formálne vady neplatný. V takom prípade nastupovalo dedenie zo zákona.

DEDENIE ZO ZÁVETU ( testamentum ):

Závet bol jedným z najdôležitejších právnych úkonov, ktoré robil rímsky občan ako súkromná osoba, nakoľko vo vtedajšej rímskej spoločnosti prevládalo presvedčenie, že základom dedenia je vôľa zomrelého.

Dedenie zo závetu malo preto prednosť pred dedením zo zákona. Bolo v Ríme rozšírenejšie a uplatňovalo sa aj častejšie ako dedenie zo zákona. Samozrejme výnimkou boli prípady, keď zomrelý z dôvodu náhlej smrti nestihol spísať závet.

V prípade ak tak učinil a závet, ktorý bol považovaný za jednostranný právny úkon pre prípad smrti spísal, mohol za svojho dediča ustanoviť kohokoľvek, avšak nemohol vynechať v testamente svojich blízkych príbuzných, ktorí boli neopomenuteľnými dedičmi. Ak by sa tak stalo, tieto osoby by pomocou prétora dostali určitý podiel z majetku zomrelého.

Ustanovenie dediča, alebo dedičov je samou podstatou závetu podľa rímskeho práva a od neho závisí aj platnosť celého závetu.

Závet bol osobitným druhom právneho úkonu, ktorý bol charakterizovaný:

• jednostrannosťou prejavu vôle,
• prísne osobnou povahou závetu (zhotoviteľ závetu nemohol použiť posla alebo svojho zástupcu),
• veľmi prísnou formálnosťou - jej nedodržanie znamenalo neplatnosť závetu podľa civilného práva,
• účinnosťou až v momente smrti poručiteľa, nakoľko dovtedy mohol byť závet kedykoľvek odvolaný, alebo zmenený,
• tým, že nebol vždy úkonom ,,štedrosti” nakoľko dedič mohol podľa závetu zdediť aj bremeno a to vtedy ak bolo dedičstvo zadĺžené.

V súlade s rímskym právom sa zo strany pozostalého uplatňoval aj kodicil, ktorý na rozdiel od testamentu mohol obsahovať nielen ustanovenie dediča, resp. jeho vydedenie dediča, ale aj rôzne iné dispozície poručiteľa pre prípad smrti. Bol to písomný dokument, ktorý bol celkom rozdielny od závetu a taktiež neobsahoval formality závetu. Spravidla v ňom bývali dispozície zo strany závetcu, ktoré sa opierali predovšetkým o dôveru v ľudí, ktorých sa kodicil týkal.

Závetná spôsobilosť:

Spôsobilosť zriadiť závet bola priznaná len rímskym občanom, ak boli spôsobilí na právne úkony. Mohli to byť okrem pater familias, aj ženy a neskôr aj synovia, ba dokonca aj štátni otroci.

Spôsobilosť zriadiť závet musel mať závetca v čase vyhotovenia testamentu a od toho momentu nepretržite až do svojej smrti.

Spôsobilosť byť v závete ustanovený za dediča bola priznávaná všetkým osobám, ktoré boli spôsobilé mať majetok. Za dedičov mohli byť ustanovení aj otroci, ale len v tom prípade ak boli zároveň prepustení na slobodu, čo bolo zaužívané vtedy, ak bolo dedičstvo zadĺžené - otroci zdedili poručiteľove pasíva.


Formy závetu:

Závet mal formu riadneho alebo mimoriadneho závetu.

Riadny závet bol prístupný všetkým právnym subjektom, na rozdiel od mimoriadneho závetu, ktorý bol prístupný iba určitým subjektom, alebo tým subjektom, ktoré sa nachádzali v určitých mimoriadnych situáciách.

Riadny závet mohol mať rôzne formy: ústnu, písomnú, súkromnú, verejnú, riadnu a mimoriadnu.

Riadny závet súkromný: mohol mať podobu prednesenú ústne alebo písomne

• ústna forma: - muselo byť prítomných 7 svedkov
• posledná vôľa bola podaná neprerušene, zrozumiteľne

a za stálej prítomnosti siedmich svedkov

• písomná forma: prítomných sedem svedkov, muselo podpísať závet naraz a súčasne, závet musel byť opečatený

Riadny závet verejný: mohol byť urobený do súdnej zápisnice, alebo v cisárskej
kancelárii, bola však nutná prítomnosť verejného prvku

Mimoriadny závet mal rôzne formy: závet vojaka, vidiecky závet, závet v čase moru. Vzhľadom na okolnosti a mimoriadnosť situácie, v čase zriaďovania závetu, nemuseli však byť dodržané všetky podmienky platnosti závetu, tak ako to vyžadovali podmienky zriadenia závetu riadneho.

Obsah závetu:

Každý závet musel obsahovať ustanovenie dediča a to výlučne na začiatku závetu a nie kdekoľvek v texte. Ustanovenie dediča bolo spravidla štylizované v rozkazovacej forme.

Podľa rímskeho práva bolo možné ustanoviť náhradného dediča v súlade s formami náhradníctva, ktorými sú:

• všeobecné náhradníctvo (napr. ak by dedič zomrel pred poručiteľom),
• náhradníctvo nedospelých (v prípade ak by nedospelý dedič zomrel pred tým ako by dosiahol vek dospelosti),
• kvázipupilárne náhradníctvo (ustanovenie náhradného dediča duševne chorému, pre prípad že by pred smrťou nevyzdravel).

Okrem podstatných náležitostí mohol závet obsahovať aj viacero iných dispozícií závetcu. Mohli to byť najmä prepustenia otrokov, menovania poručníkov nedospelým deťom a ženám, rôzne účelové určenia, želania adresované dedičom, vydedenia a iné.
Podľa rímskeho práva bol osobitný zreteľ venovaný aj vydedeniu, nakoľko aj napriek tomu, že predstavovalo vôľu zostavovateľa závetu, muselo sa uskutočniť v stanovenej forme, pretože určovalo opak ustanovenia dediča.

Neplatnosť a neúčinnosť závetu:

Závet bol od začiatku neplatný:

• ak poručiteľ nebol spôsobilý zriadiť závet,
• ak sa nedodržali formálne náležitosti,
• ak v ňom chýbalo ustanovenie dediča.

Závet bol od začiatku neplatný taktiež ak poručiteľ po zriadení závetu stratil niektoré právne postavenie (sloboda, rímske občianstvo a čelné postavenie v rodine), čo malo za následok úplnú stratu alebo obmedzenie jeho právnej spôsobilosti. Výnimkou však bol prípad ak zostavovateľ závetu po jeho zostavení padol do zajatia, pretože vtedy platila domnienka, že zajatec zomrel v momente zajatia.

Závet sa mohol stať aj dočasne neúčinným a to z viacerých dôvodov:

• poručiteľ neskôr závet odvolal,
• poručiteľ vyhotovil nový závet (po nikom nemohli zostať dva závety),
• závetná listina bola zničená,
• prejavením vôle odvolať závet pred tromi svedkami alebo do súdneho protokolu, ak od zriadenia závetu uplynulo aspoň desať rokov.

DEDENIE ZO ZÁKONA ( ab intestato ):

Už v období zákona XII tabúl (5. storočie pred n.l.) mala pri určovaní dedičov po zomrelom prednosť posledná vôľa poručiteľa. V prípadoch, ak poručiteľ nezanechal závet a tým neurčil svojich dedičov, alebo jeho testament neskôr stratil platnosť alebo účinnosť, bolo treba zo strany zákona upraviť a tým zároveň vyriešiť takúto situáciu.

Preto po poručiteľovi ktorý zomrel bez testamentu nastupuje spôsob dedenia, ktorý sa nazýva intestátne dedenie - dedenie zo zákona, alebo zákonné dedenie so zreteľom na zákon XII tabúl, v ktorom bol tento spôsob dedenia po prvý krát upravený.

Hlavnou a najpodstatnejšou zmenou oproti dedeniu podľa testamentu bolo, že podľa intestátneho dedenia povolával niekoho za dediča zákon - dedič nebol ustanovený závetom.

Smerodajnými v historickom vývoji úpravy zákonného povolávania dedičov zo zákona boli dva princípy: agnátsky (mocenskoprávny) a kognátsky (pokrvný), ktoré vyjadrovali historický vývoj postavenia rodiny vo vtedajšej spoločnosti.

Definitívnu úpravu zákonného dedenia urobil Justinián dvomi významnými novelami (novela 118 z roku 543 a novela 127 z roku 548), ktoré úplne odstránili agnátsky princíp dedenia zo zákona a základom pre dedenie zo zákona sa stal výlučne kognátsky - pokrvný princíp, založený na pokrvných príbuzenských vzťahoch.
Justinián všetkých pokrvných členov rodiny rozdelil do štyroch tried, pričom bližšia trieda vylučovala tú vzdialenejšiu:

1. potomkovia zomrelého,
2. predkovia a plnorodní súrodenci, t.j. tí ktorí mali so zomrelým oboch rodičov spoločných, a deti skôr zomrelých plnorodných súrodencov,
3. polorodní súrodenci, t.j. tí ktorí mali len jedného rodiča spoločného, a deti skôr zomrelých polorodných súrodencov,
4. všetci ostatní boční agnáti, tak plnorodní ako aj polorodní.

V dôsledku neobmedzeného povolávania kognátov sa postavenie pozostalého manžela alebo manželky zhoršilo, preto Justinián svojimi novelami (novela 53 z roku 537 a novela 117 z roku 542) priznal chudobnej vdove, ktorá nemala vlastný majetok alebo veno, nárok na ¼ manželovho majetku a ak by poručiteľovi zostali viac ako tri deti, tak jej priznal z dedičstva nárok najviac do výšky podielu dieťaťa.

Dedenie zo zákona z hľadiska právnej úpravy rozoznáva štyri vývojové štádiá dedenia:

• dedenie zo zákona podľa civilného práva,
• dedenie zo zákona podľa prétorského práva,
• dedenie zo zákona v období cisárstva,
• dedenie zo zákona podľa justiniánskych noviel.

Dedenie proti závetu:

Pri určovaní dediča, alebo dedičov mal pater familias morálne ale aj existenčné povinnosti voči členom svojej rodiny. Táto skutočnosť bola zo strany patera familias neraz opomenutá, čo sa neskôr ukázalo ako potreba obmedziť voľnosť poručiteľa v prospech niektorých osôb (boli to predovšetkým najbližší kognáti ale aj agnáti). Tieto osoby sa nazývajú neopomenuteľnými dedičmi.

Právo neopomenuteľných dedičov sa vyvinulo jednak v práve civilnom, ale aj v práve prétorskom.

Neopomenuteľní dediči mali formálne ale aj materiálne právo dediť po zomrelom. Ich formálne právo spočívalo v ich nároku byť v poručiteľovom závete spomenutý buď ako dedič, alebo ako vydedený. Ich materiálne právo spočívalo v tom, že mali právo na tzv. povinný podiel z dedičstva.

Aj na Slovensku v súčasnosti platný Občiansky zákonník uznáva právo neopomenuteľných dedičov, ale aj možnosť poručiteľa neopomenuteľného dediča vydediť.