V demokratických štátoch pôsobia štátne orgány, respektíve mechanizmy, ktorých úlohou je v rôznej miere zaisťovať kontrolu činnosti moci výkonnej z hľadiska ochrany záujmov verejných i súkromných. Na prvom mieste je to kontrola parlamentná a to parlamentnými výbormi, komisiami atď. Ďalej významnými kontrolnými právomocami voči aktom moci výkonnej disponujú správne a ústavné súdy. V niektorých štátoch pôsobia prokuratúry. Tu sa jedná o tzv. všeobecný dozor prokuratúry
známi zvlášť z bývalých socialistických štátov. Samotní občania majú do istej miery možnosť sa podieľať na kontrole výkonnej moci buď kolektívne ( členstvo v rôznych nezávislých komisiách, výboroch a pod. ), alebo individuálne ( petície ). Relatívne novou inštitúciou je tzv. ombudsman.
Definícia ombudsmana :
Jeho charakteristika vyplýva najmä z fungovania demokratického parlamentarizmu a je určený na kontrolu určitých činností štátnych orgánov formou podanej žiadosti. Osoba vykonávajúca funkciu ombudsmana je úplne nezávislá od vládnej, ale aj od zákonodarnej moci. Plní tiež významnú funkciu v dohľade nad štátnou, či verejnou správou, alebo v súdnoprávnom dohľade a skúma zákonnosť administratívnych krokov. Ombudsmana volí parlament. Definícia ombudsmana bola prijatá v roku 1974 medzinárodnou asociáciou právnikov, vyjadruje mnoho z jeho podstaty. Znie takto „ Úrad stanovený ústavou, legislatívou, alebo
parlamentom, vedený nezávislým verejným činiteľom na vysokej úrovni, ktorý sa zodpovedá legislatívne parlamentu, ktorý prijíma sťažnosti od poškodených osôb voči vládnym agentúram, predstaviteľom a zamestnancom alebo koná na základe vlastného podnetu a má právo skúmať či odporúčať nápravné kroky a vydávať správy. “ V našom ponímaní by ombudsman mal slúžiť občanovi ako jednoduchá, nenáročná, ale relatívne účinná forma domáhania sa ochrany práv, zákonnosti v rozhodovaní a konaní orgánov verejnej správy.
Tento inštitút umiestnený mimo chierarchie štátnej správy a bez sankčnej právomoci, má za úlohu usilovať sa výlučne prostredníctvom odporúčaní o spravodlivosť a ľudskosť každého potupu zo strany štátu. Ombudsman má donucovaciu moc, jeho právo sa neopiera o žiadnu moc, je to nežné právo. Jeho účinnosť spočíva na osobnej autorite a presvedčovacej schopnosti. Za právom, ktoré ombudsman uplatňuje nestojí žiadna štátna moc, ale výlučne jeho autorita, t. j. nežné právo, veľmi humánne a demokratické. Ombudsman pomáha občanovi vždy v styku s verejnou správou, kladne pôsobí na zákonnosť v administratívnom konaní, z vlastnej iniciatívy, ale aj na základe podnetov či sťažností vykonáva svoju činnosť, má oprávnenia práva na pravdivé informácie pri plnení svojich úloh, pričom zainteresované orgány sú povinné poskytovať požadované informácie a doklady, má dôveru väčšiny parlamentných strán a poslancov, musí byť bezúhonný, objektívny, skúsený a odborne spôsobilý. Ombudsman je orgánom parlamentu, ktorý ho zvolil a jeho postavenie je spravidla zakotvené v ústave, kontroluje činnosť štátnej správy, jeho konanie nieje upravené osobitnými právnymi predpismi, ale je neformálne, nie je členom
parlamentu, je nezávislý na parlamente, ale musí rešpektovať zákony parlamentu, kontroluje rozhodnutia orgánov štátnej správy, má právo podávať odporúčania pre orgány štátnej správy a predkladať správy o nerešpektovaný ľudských práv v oblasti činnosti orgánov štátnej správy. Z prehľadu vyplýva, že jeho postavenie úlohy sú v zásade rovnaké a ich odlišnosti závisia od fungovania príslušného právneho systému každého štátu, čo je v konečnom dôsledku veľmi správne.
História :
V roku 1809 Švédsko v súvislosti s vtedajšou zmenou ústavy ako prvá krajina na svete vytvorila parlamentný kontrolný orgán, ktorý dostal názov ombudsman. Príklad nasledovalo v roku 1920 Fínsko a až do polovice nášho storočia zostal tento stav nezmenný. Od vtedy sa však ombudsmanstvo rozšírilo po celom svete. Dnes jestvuje v 60 štátoch sveta. V nadnárodnej oblasti
vytvára funkciu podobnú funkcii ombudsmana Petičný výbor Európskeho parlamentu v Luxemburgu.
Druhy ombudsmanov :
Ombudsman býva často rôzne klasifikovaný k určitému modelu. Tak sa napríklad rozlišujú tri typy ombudsmanov :
- Ombudsman moci zákonodarnej ( parlamentný či legislatívny ombudsman )
- Ombudsman moci výkonnej
- Zvláštny ombudsman
Najrozšírenejšiu skupinu tvorí zrejme klasický, historický najstarší ombudsman moci zákonodarnej. Jeho existencia je odvodená od najvyššieho zastupiteľského zboru, ktorý ho zvolí väčšinou na fixne stanovené funkčné obdobie a ku ktorému má tiež určité zákonom regulované vzťahy.
Ombudsman moci výkonnej je menovaný vládou, respektíve jeho predsedom, eventuálne hlavou štátu. Jeho väzba
na parlament je buď slabá alebo žiadna.
Špeciálny ombudsmani môžu mať povahu jak súčasti moci výkonnej, tak orgánu ustanoveného legislatívou. Zriaďujúcemu orgánu je ombudsman zodpovedný či priamo podriadený.
Môžeme sa domnievať, že vládny ombudsman rovnako ako aj zvláštny ombudsman má charakter ombudsmana nepravého. Obom chýba dôležitý znak, ktorý možno v danej inštitúcii považovať za profilujúci a to nezávislosť. Pre svoju podriadenosť vláde má táto forma ombudsmana skôr povahu internej vlastnej kontroly verejnej správy. Na základe toho môžeme ombudsmana rozdeliť na nepravého, teda podriadeného výkonnej moci a pravého - parlamentného, ktorého môžeme všeobecne rozdeliť na všeobecný a špeciálny. Všeobecných ombudsmanov možno ďalej rozdeliť predovšetkým podľa územného rozsahu pôsobnosti
na ústredných ( celoštátnych ), zemských ( štátnych ) a miestnych ( regionálnych, mestských ). Aj ombudsman špeciálny môže byť ústredný a eventuálne zemský či miestny. Napr. ombudsman špecializovaný na vojenskú oblasť. Zemský ombudsman sa vyskytuje len v štátoch zložených ( federáciách ) napr. Rakúsko, Nemecko, Austrália a spravidla pôsobia vedľa ústredných (
federálnych ) ombudsmnov. Obdobne ako ombudsman ústredný sa zaoberajú činnosťou ústrednej správy na zemskej úrovni. Miestny ombudsman pôsobí na určitej časti územia a zaoberá sa len sťažnosťami na miestne orgány. Existujú aj tzv. súkromní ombudsmani pôsobiaci síce mimo štátnej štruktúry, ale ich existencia býva niekedy zložená zákonom ( napr. V. Británii ). Britský model ombudsmana sa od škandinávskeho ombudsmana líši tým, že pokiaľ pri škandinávskom je osoba oprávnená sa na inštitúciu obracať priamo u britského modelu, u ktorého je charakteristický tzv. poslanecký filter t. j. že jednanie ombudsmana sa môže dovolať nepriamo, prostredníctvom podania k poslancovi.
