Riadiace prvky v činnosti štátnej správy súvisia predovšetkým s organizátorskou povahou štátnej správy a prejavujú sa v jej cieľovom zameraní. Riadenie samo osebe je vždy procesom ovplyvňovacím, zabezpečujúcim dosiahnutie zamýšľaného stavu v súlade s vytýčeným cieľom. Činnosťou orgánov štátnej správy a plnením jej úloh dochádza k realizácii vzťahov štátnej správy a to tak vo vzťahu k štátnej správe ako relatívnemu uzatvorenému systému, ale taktiež predovšetkým k realizácii vzťahov medzi subjektami štátnej správy a medzi inými objektmi, ktoré sú mimo tohto uceleného systému.  V prvom prípade môžeme hovoriť o činnosti, ktorá je zameraná do vnútra organizácie štátnej správy, teda o vnútornej činnosti, v druhom prípade ide naopak o vonkajšiu činnosť štátnej správy.

Vnútrorná činnosť štátnej správy je vnútrono-organizačnou záležitosťou a z pohľadu plnenia úloh na ich ralizáciu je systém
orgánov štátnej správy, ktorého základným poslaním je zabezpečiť žiaduce a reálne fungovanie vlastného systému orgánov štátnej srpávy.  Adresátmi pôsobenia štátnej správy sú v týchto prípadoch občania ako fyzické osoby, ale aj najrôznejšie právnické osoby, voči ktorým štátna správa smeruje a je vykonávaná. Pri vlastnom výkone štátnej správy ide teda
o realizáciu vzťahu so zásadne rozdielnym postavením subjektov a objektov tejto správy. Subjektom štátnej správy ako činnosti štátu je sám štát, predstavovaný jednotlivými príslušnými orgánmi štátnej správy a správa nie je realizovaná len
v mene štátu, ale taktiež, a to je rozhodujúce, v jeho záujme. Prostredníctvom štátnej správy štát realizuje štátnu politiku, ktorá je výrazom jeho záujmov a vôle a realizuje ju vo vzťahu k objektom, ktoré sú povinné sa tomuto pôsobeniu podriadiť, a to bez ohľadu na to, či sú k štátu vo vzťahu subordinácie.  Objekty štátnej správy pri plnení ich vlastného poslania nie sú súčasťou organizačného systému štátnej správy a majú svojprávne od štátnej správy nezávislé postavenie.

Orgány, ktoré popri svojej prevažnej činnosti vykonávajú na základe zákonného splnomocnenia aj činnosť, ktorá má charakter štátnej správy (napr. starosta obce, dekan fakulty), sa v právnych predpisoch i v právnickej literatúre zahrňujú pod pojem „správne orgány“.

Správnym orgánom sa teda rozumie jednak orgán štátnej správy pri štátno-právnej rozhodovacej činnosti a jednak iný orgán v rámci výkonu na neho prenesenej štátno-správnej rozhodovacej činnosti. Pojem správny orgán by mal byť každý orgán vykonávajúci správu, t.j. nielen orgán vykonávajúci štátnu správu.

Štátnu správu možno chápať ako samostatný druh organizujúcej činnosti štátu, ktorá má výkonný a nariaďovací charakter,
uskutočňuje sa v mene štátu a aj za pomoci jeho donucovacej moci, pričom ciele i metódy, formy a spôsoby uskutočňovania tejto jej činnosti reguluje právo, v jeho medziach sa realizuje jej iniciatívny prvok, determinovaný tiež internými normatívnymi aktmi nadriadených orgánov. Túto činnosť uskutočňuje predovšetkým sústava orgánov štátnej správy a v rámci zákonného splnomocnenia i štátna a iné orgány a organizácie. V užšom vymedzení patria medzi orgány štátnej správy tie štátne orgány, ktoré právne predpisy výslovne označujú ako orgány štátnej správy. V širšom poňatí do tohto pojmu zaraďujeme nielen orgány štátnej správy, ale aj ostatné orgány, ktoré disponujú správno-právnou aktivitou.  Pojem orgán štátnej správy je potrebné posudzovať z hľadiska jeho postavenia v spoločnosti, ako aj z pohľadu druhu činnosti štátu, a napokon aj ako organizačno-právna jednotka. Z hľadiska týchto kritérií môžeme rozoznávať tieto základné črty orgánov štátnej správy:

• z pohľadu svojho postavenia v spoločnosti je orgán štátnej správy štátnym orgánom, má všetky základné znaky štátneho orgánu, je vybavený pôsobnosťou a právomocou a má možnosť použiť prostriedky štátneho donútenia,
• ide o zvláštny druh štátneho orgánu. Od iných štátnych orgánov sa odlišuje v druhu činnosti, ktorú vykonáva,
• orgán štátnej sprváy tvorí ralatívne samostatnú organizačnú jednotku, ktorá je oddelená od iných organizačných jednotiek
  v štátnom aparáte, napríklad od zastupiteľských orgánov, súdov, prokuratúry, ako aj od iných orgánov štátnej správy.

Orgánom štátnej správy teda rozumieme orgán štátu, ktorý vystupuje v jeho mene, uskutočňuje úlohy a funkcie štátu výkonnou
a nariaďovacou činnosťou štátu a je zriaďovaný zákonom alebo iným právnym aktom ako organizačno-právna jednotka so samostatnou pôsobnosťou a právomocou a jej zodpovedajúcou organizačnou štruktúrou.

Druhy orgánov štátnej správy rozlišujeme podľa toho, z akých hľadísk ich klasifikujeme. Rozhodujúci význam pre právne postavenie a charateristiku rôznorodých orgánov štátnej správy majú predovšetkým tieto kritériá:

• právny základ vzniku orgánu,
• vecný rozsah jeho pôsobnosti,
• územný rozsah jeho pôsobnosti,
• zloženie orgánov a – spôsob, akým rozhoduje vo veciach svojej pôsobnosti.

Vznik a existencia jednotlivých orgánov štátnej správy vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky a ústavných zákonov,
resp. zo zákonov Národnej rady Slovenskej republiky. Z pohľadu vecnej pôsobnosti orgánov štátnej správy rozlišujeme dva základné druhy orgánov, a to orgány so všeobecnou a s osobitnou pôsobnosťou, ktorá sa ďalej člení na orgány s funkčnou a odvetvovou pôsobnosťou. 

Samospráva je jeden z ďalších komponentov, ktoré tvoria verejnú správu. Poznáme územnú a záujmovú samosprávu. 
Samosprávu uskutočňujú iné vrejno-správne subjekty, než je to v štátnej správe. Ide predovšetkým o subjekty korporatívneho
charakteru. Súčasná moderná samospráva má svoje historické korene v stredoveku.Samospráva predstavuje vo verejnej správe výkonné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami neštátneho charakteru. Štátna správa sa však
so samosprávou podieľa na jej úlohách a má zodpovednosť za realizáciu verejných záležitostí.

Samospráva je založená na partnerskom vzťahu štátu a korporácií ako subjektov samosprávy. Pojmom samospráva treba rozumieť výkon určitých presne vymedzených úloh správy štátu samostatnými, štátom uznanými verejno-právnymi subjektami.
Samospráva zahŕňa takú oblasť verejnej správy, ktorá je zákonom zverená subjektom, ktorých sa bezprostredne dotýka. V tomto zmysle je samospráva časťou správy štátu decentralizovanou na subjekty neštátneho charakteru. Ďalej
sa samospráva odlišuje od štátnej správy odlišuje metódami a formami pôsobenia na spravované objekty. Základná odlišnosť spočíva predovšetkým v tom, že ide o prostriedky, ktoré nemajú povahu štátno-mocenského charakteru. Na druhej strane samospráva ako forma verejnej správy so štátnou správou má niektoré spoločné črty.

Súkromná správa sa samosprávne približuje tým, že tu ide o správu vlastných záležitostí, so štátnou správou samospráva súvisí s tým, že tieto záležitosti sú verejnoprávneho charakteru. Samospráva je teda verejná správa so zameraním samosprávneho subjektu na vlastné záležitosti, čo je výrazom súkromnej správy. V súvislosti s pojmovým vymedzením sa v samospráve obvykle rozlišuje tzv. politický pojem samosprávy (podstata samosprávy ako formy realizácie verejnej správy občanmi) a tzv. právny pojem samosprávy, ktorým sa vyjadruje to, že samospráva ako verejnoprávny subjekt disponuje príslušným rozsahom verejnej moci. Územná samospráva bola budovaná ako organizačná zložka verejnej správy, ktorá slúži na zabezpečenie určitých úloh spoločenstva občanov, ktoré sú vytvárané na územnom základe.