Základom spoločenského usporiadania samosprávy sú obce.

Základnou prioritou v súčasnosti by malo byť výraznejšie posilnenie právomoci samosprávy, ktorá v porovnaní s inými európskymi demokratickými štátmi disponuje minimálne právomocami. V našich podmienkach takmer 2000 obcí má menej ako 1000 obyvateľov. z. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov obec má právo združovať sa s inými obcami v záujme dosiahnutia spoločenského prospechu. Taktiež podľa § 21 ods. 1 tohto zákona obce sa môžu v záujme
plnenia spoločných úloh, na zastupovanie svojich záujmov a potrieb alebo z iných dôvodov združovať do stálych alebo dočasných republikových, regionálnych a záujmových združení. V Európe môžeme rozlišovať tieto základné typy štátoprávneho usporiadania:

- unitárne štáty –

model samosprávy možno vyjadriť nasledovne: (vláda, ústredné orgány štátnej správy) – jedna až tri úrovne miestnej samosprávy. Je to tak napríklad vo Švédsku, Nórsku alebo Dánsku. Vo Francúzsku je napríklad región, department, obce, v Taliansku región, provincie, obce. 

   - federálne štáty –

väzba miestnych samosprávnych spoločenstiev smeruje k jednotlivým krajinám. V ich rukách je taktiež z väčšej časti ich právna úprava. Model možno vyjadriť takto: federatívne orgány, orgány krajiny, jedna až dve úrovne miestnej samosprávy. Napríklad v Rakúsku – krajina – obec alebo vo Švajčiarsku – kantón, obec.

V našich podmienkach je potrebné odmietnuť názory, že vyšší samosprávny celok v zmysle príslušného článku Ústavy SR znamená druhý stupeň samosprávy. Preto je nesprávne, ak na označenie samosprávnych orgánov používame jednotlivé stupne. Vyvoláva to predstavu o určitej subordinácii (nadriadenosti a podriadenosti). Princíp hierarchickej výstavby samosprávy je nezlučiteľný so základnými teoretickými postulátmi samosprávy. Z toho dôvodu vyšší samosprávy celok by sa mal sústrediť najmä na zabezpečovanie proporčného hospodárskeho a sociálneho rozvoja regiónov a spolupracovať s obcami na abezpečovaní ich rozvoja. Na základe prieskumov verejnej mienky treba konštatovať, že veľká časť obyvateľstva si od roku 1990 dostatočne neosvojila existenciu spravovania verejných vecí, najmä ich samosprávny charakter. Náročnosť riadenia jednotlivých úsekov verejnej správy pre rešpektovaní širokého interdisciplinovaného charakteru procesu rozhodovania kladie vysoké požiadavky na manažérske schopnosti riadiacich pracovníkov na všetkých úrovniach. Zvyšujú sa nároky na etiku a kultúru spravovania verejných záležitostí. 

Verejnoprávne inštitúcie (korporácie) predstavujú jeden zo základných pojmov verejnej správy. Pojem verejnoprávna korporácia je v európskom práve pojmom pozitívno-právnym. V tom najvšeobecnejšom zmysle slova pod pojmom korporácia rozumieme združenie osôb za účelom sledovania určitého účelu v tej forme, ako sa takého združenie konštituuje na základe právneho predpisu. Korporácie, na rozdiel od iných foriem združení (spoločenstva), majú právnu subjektivitu odlišnú od právnej subjektivity tých, ktorí ju svojim združením vytvorili. Korporácia ako právny subjekt vzniká teda právnym osamostatnením smerom do vnútra vo vzťahu k svojim členom, ale aj navonok – vo vzťahu iným právnym subjektom. Pojem verejnoprávna korporácia je spätý s jej podielom na verejnej moci. V našej odbornej literatúre k osvetľovaniu danej problematiky prispeli najmä Matějka a Hoetzel za prvej československej republiky. Súčastní predstavitelia správneho práva požadujú na konštituovanie verejnoprávnej korporácie splnenie nasledujúcich kritérií:

- vôľa zákonodarcu,
- dôvod vzniku – zo zákona alebo z iniciatívy verejnej správy (nie zo súkromnej iniciatívy),
- povaha činnosti – poskytovanie verejných služieb (nestačí sledovať len verejnoprospešné ciele),
- niektoré výsady verejnej moci.

Z toho pohľadu na verejnoprávnu korporáciu vyplýva, že organizačný systém verejnej správy môžu tvoriť okrem inštitúcií štátnych i neštátne, také, ktoré nemajú povahu samosprávnych korporácií, v zahraničnej literatúre sa označujú ako „nevládne organizácie“ (non goverment). Tieto organizácie sa vyznačujú osobitným okruhom činnosti a podporujú plnenie štátnych, resp. iných verejných úloh. Spravidla sú to verejnoprávne korporácie zriaďované zákonom a financované čiastočne zo štátnych prostriedkov a vo svojej činnosti podliehajúcie štátnemu rezortu. Typickým príkladom verejnoprávnej korporácie v podmienkach verejnej správy SR sú najmä Slovenská televízia a Slovenský rozhlas.