Po roku 1990 sa v našom právnom poriadku objavuje nový pojem ,,verejnoprávna inštitúcia“. Tento pojem sa v našom právnom poriadku už používal, ale na dlhý čas bol odmlčaný a vlastne zrušený. Preto je s týmto pojmom dnes veľa problémov. Existuje mnoho teórií ktoré sa týkajú verejnej správy a verejnoprávnych korporácií. Od roku 1945 bol použitý v mnohých právnych
predpisoch. Jeho frekvencia v právnych predpisoch bola v rôznych obdobiach rozdielna. Najčastejšie sa používala v povojnovom
období a po roku 1948 jeho používanie začalo mať klesajúcu tendeciu. V neskoršom alebo nasledujúcom období sa tento pojem vyskytoval už len ojedinele a to najmä v medzinárodných zmluvách. V období po roku 1991 sa mohol tento pojem aj vyskytovať ale pod inými názvami. Uvedený proces súvisel s vývojom po roku 1948, ktorý odmietal pojem verejnej správy v štáte socialistického typu. Vychádzalo sa z toho, že v takomto štáte sú ústredné i miestne orgány štátnej správy článkami jednotnej
sústavy štátnych orgánov a ich výkonná a nariaďovacia činnosť je štátnou správou. Funkcie samosprávnych orgánov v tomto chápaní preberali orgány štátu alebo niektorých dobrovoľných spoločenských organizácií. Proces transformácie našej spoločnosti je v oblasti správneho práva spojený s návratom k pojmu verejná správa, ktorá predstavuje správu verejných záležitostí ako prejav výkonnej moci v štáte. V pôvodnom centralistickom poňatí sa štát chápal ako jediná mocenská štruktúra zahŕňujúca v sebe útvary, ktoré v mene štátu vykonávajú verejnú moc. S narastaním počtu funkcií, ktoré musí moderný štát plniť dochádza k situácii, keď centralistická byrokratická organizácia nie je schopná tieto nové úlohy už plniť. Zákonite tu dochádza k procesu umožňujúcemu deetatizáciu a decentralizáciu verejnej moci tým, že štát ako originárny nositeľ prenesie časť verejných úloh na iné – neštátne subjekty. Vzniká tak pluralita nositeľov verejnej moci a pluralita nositeľov verejnej správy.

V právnej teórii prevláda jednotný názor, že verejná správa zahŕňa tri štruktúrne časti:

štátnu správu
samosprávu a
verejnoprávne korporácie.

Verejnoprávna inštitúcia a verejnoprávna korporácia sú synonymá. Pojem verejnoprávna korporácia patrí k zložitým právnym pojmom teórie správneho práva, na ktorý tak v minulosti, ako aj v súčasnosti neexistuje jednotný názor. Historicky skôr ako verejnoprávna korporácia vznikli iné formy – štátna správa a samospráva. mimo rámca Verejná korporácia je „treťou a najnovšou formou vládneho pôsobenia“.

Verejná správa vo svojej podstate predstavuje správu verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci v štáte. Pre túto výkonnú moc je charakteristické, že ide predovšetkým o verejnú moc, ktorou nedisponuje len štát, ale aj ďalšie neštátne subjekty, vykonávajúce správu verejných záležitostí. V tomto zmysle má aj táto verejná moc svoj základ v štátnej moci a prejavuje sa ako „decentralizovaná štátna moc“, jej subjekty spoločne so štátom zabezpečujú správu štátu ako verejnú správu.

Verejnú správu treba odlišovať od súkromnej správy. Verejná správa – ako správa verejných záležitostí – je správou vo verejnom záujme a subjekty, ktoré ju vykovávajú, realizujú ju ako právom uloženú povinnosť, a to zo svojho právneho postavenia ako verejno-právnych subjektov. Naproti tomu súkromná správa spravuje len súkromné záležitosti, vykonávajú ju súkromné osoby, ktoré sledujú vlastné ciele. Pojem verejná správa sa vymedzuje v tzv. organizačnom a funkčnom poňatí. V organizačnom poňatí verejnú správu predstvuje najmä štát reprezentovaný vlastnými orgánmi a verejno-právnymi subjektami ako predstaviteľmi a nositeľmi verejnej moci.

Vo funkčnom poňatí verejnou správou rozumieme výkonnú činnosť štátu ako základného verejno-právneho subjektu, zabezpečovanú prostredníctvom jeho orgánov, ako aj výkonnú činnosť ďalších verejno-právnych subjektov (ich orgánov) pri spravovaní verejných záležitostí a realizovanú ako prejav výkonnej moci v štáte.

Štátna správa predstavuje jeden zo základných zložiek verejnej správy. Pojem štátna správa je jedným zo základných pojmov vedy správneho práva, ktorý vychádza z podstaty štátnej správy ako súčasti riadenia spoločnosti, ale skúma ju ako osobitný druh štátnej činnosti. Štátna správa je najrozsiahlejším druhom štátnej činnosti. Výkonom štátnej správy sa zabezpečuje realizácia všetkých funkcií štátu – vnútorných i vonkajších, a orgány štátnej správy plnia prevažnú časť úloh zabezpečovanú štátnymi orgánmi. Štátnu správu ako jednu z foriem uskutočňovania štátnej moci, charakterizujú určité črty, ktorými sa odlišuje od iných foriem uskutočňovania štátnej moci. Štátna správa je predovšetkým činnosťou výkonnou a nariaďovacou. Termín výkonná činnosť vyjadruje vzťah štátnej správy k zastupiteľskej sústave, ktorá je prezentovaná Národnou radou Slovenskej
republiky. Spočíva v bezprostrednom vykonávaní zákonov a ostatných právnych aktov štátnej moci, prostredníctvom ktorých sa realizujú základné otázky štátnej správy, predovšetkým zabezpečovanie hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho rozvoja.

Nariaďovacia činnosť vyjadruje vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám určitú metódu. Správne orgány, aby mohli plniť úlohy stanovené zákonmi a inými právnymi aktmi zastupiteľského orgánu, sú oprávnené vydávať normatívne a individuálne správne akty a uskutočňovať aj iné opatrenia, používať štátne donútenie, ak sú na to splnomocnené zákonom. Táto metóda nie je jedinou a často ani hlavnou metódou zabezpečovania úloh štátnej správy. Do popredia vystupuje organizačný charakter štátnej správy, ktorý zahŕňa každodennú riadiacu, koordinujúcu a kontrolnú činnosť, vytvárajúcu potrebné podmienky pre uspokojenie
potrieb občanov a pod. Štátna správa ako činnosť výkonná a nariaďovacia je činnosťou podzákonnou, je vykonávaná na základe zákona. Zákon určuje jej zamerania a stanovuje aj hlavné prostriedky, najmä právne – na dosiahnutie cieľov správy. Z ústavných a iných zákonov vyplýva, že štátnu správu vykonáva osobitná skupina orgánov štátu, ktoré nazývame orgány štátnej správy. Z toho tiež vyplýva, že jednotlivé orgány štátnej správy vykonávajú svoju činnosť nie vo vlastnom mene, ale v mene štátu. Právnym dôsledkom tejto skutočnosti okrem iného je aj to, že za prípadnú škodu spôsobenú občanom alebo
organizáciám nezákonným rozhodnutím štátnej správy nezodpovedá priamo orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ale štát, ktorý je povinný škodu aj nahradiť. So skutočnosťou, že štátna správa je vykonávaná v mene štátu, veľmi úzko súvisí ďalší znak štátnej správy, a síce, že štátna správa je činnosť, za ktorou stojí donucovacia moc štátu.

Uplatnenie donucovacou mocou štátu prichádza do úvahy len v prípadoch, keď nedochádza k dobrovoľnému plneniu právnych
povinností vyplývajúcich predovšetkým z administratívnych noriem. Uplatnenie donucovacej moci štátu je presne upravené právnymi normami, z ktorých vyplývajú tieto najzákladnejšie podmienky:

donútenie môže uplatniť len kompetentný orgán štátnej správy,
donútenie musí byť primerané vymáhanej povinnosti,
donútenie nemožno realizovať ľubovoľným formami a prostriedkami, ale len tými, ktoré ustanovujú platné právne predpisy.

Štátna správa je zároveň činnosť, ktorú možno determinovať inštrukciami nadriadených orgánov štátnej správy. Daná možnosť vyplýva z toho, že štátnu správu uskutočňujú orgány, ktoré sú v takom hierarchickom usporiadaní, v rámci ktorého nadriadený orgán má priamo právo ovplyvňovať podriadené správne orgány. Toto ovplyvňovanie sa však musí uskutočňovať v súlade s platným právnym stavom. V praxi sa prevažne uskutočňuje vydávaním interných normatínvych inštrukcií a iných aktov. V rámci štátnej správy sa realizujú spoločenské záujmy. Rozmanitosť a mnohostrannosť úloh štátnej správy znamená rozmanitosť spoločenských záujmov. Pod spoločenskými záujmami treba rozumieť nielen celospoločenské záujmy vyjadrené v platnom práve, ale aj právom chránené záujmy fyzických a právnických osôb v oblasti štátnej správy. Z hľadiska
teoretického pohľadu možno uviesť názor, ktorý pod štátnou správou rozumie sústavu štátno-politického riadenia zameranú na bezprostrednú a praktickú realizáciu funkcií štátu. Samostatnosť štátnej správy chápeme ako relatívnu samostatnosť,
ako jednu zo súčasti a komponentov verejnej správy ako celku. Štátna správa je teda verejnou správou uskutočňovanou štátom, pričom v každej spoločnosti je štátna správa súčasťou verejnej správy a má v nej nezastupiteľnú úlohu. V tomto slova
zmysle je štátna správa jadrom verejnej správy. Je odvodená z jej samej podstaty, postavenia a poslania štátu, z podstaty a spôsobu realizácie štátnej moci. Svojim charakterom je štátna správa osobitným druhom spoločenského riadenia uskutočňovaného štátom.

Riadiace prvky v činnosti štátnej správy súvisia predovšetkým s organizátorskou povahou štátnej správy a prejavujú sa v jej cieľovom zameraní. Riadenie samo osebe je vždy procesom ovplyvňovacím, zabezpečujúcim dosiahnutie zamýšľaného stavu v súlade s vytýčeným cieľom. Činnosťou orgánov štátnej správy a plnením jej úloh dochádza k realizácii vzťahov štátnej správy a to tak vo vzťahu k štátnej správe ako relatívnemu uzatvorenému systému, ale taktiež predovšetkým k realizácii vzťahov medzi subjektami štátnej správy a medzi inými objektmi, ktoré sú mimo tohto uceleného systému. V prvom prípade môžeme hovoriť o činnosti, ktorá je zameraná do vnútra organizácie štátnej správy, teda o vnútornej činnosti, v druhom prípade ide naopak o vonkajšiu činnosť štátnej správy.

Vnútrorná činnosť štátnej správy je vnútrono-organizačnou záležitosťou a z pohľadu plnenia úloh na ich ralizáciu je systém
orgánov štátnej správy, ktorého základným poslaním je zabezpečiť žiaduce a reálne fungovanie vlastného systému orgánov štátnej srpávy. Adresátmi pôsobenia štátnej správy sú v týchto prípadoch občania ako fyzické osoby, ale aj najrôznejšie právnické osoby, voči ktorým štátna správa smeruje a je vykonávaná. Pri vlastnom výkone štátnej správy ide teda
o realizáciu vzťahu so zásadne rozdielnym postavením subjektov a objektov tejto správy. Subjektom štátnej správy ako činnosti štátu je sám štát, predstavovaný jednotlivými príslušnými orgánmi štátnej správy a správa nie je realizovaná len
v mene štátu, ale taktiež, a to je rozhodujúce, v jeho záujme. Prostredníctvom štátnej správy štát realizuje štátnu politiku, ktorá je výrazom jeho záujmov a vôle a realizuje ju vo vzťahu k objektom, ktoré sú povinné sa tomuto pôsobeniu podriadiť, a to bez ohľadu na to, či sú k štátu vo vzťahu subordinácie. Objekty štátnej správy pri plnení ich vlastného poslania nie sú súčasťou organizačného systému štátnej správy a majú svojprávne od štátnej správy nezávislé postavenie.

Orgány, ktoré popri svojej prevažnej činnosti vykonávajú na základe zákonného splnomocnenia aj činnosť, ktorá má charakter štátnej správy (napr. starosta obce, dekan fakulty), sa v právnych predpisoch i v právnickej literatúre zahrňujú pod pojem „správne orgány“.

Správnym orgánom sa teda rozumie jednak orgán štátnej správy pri štátno-právnej rozhodovacej činnosti a jednak iný orgán v rámci výkonu na neho prenesenej štátno-správnej rozhodovacej činnosti. Pojem správny orgán by mal byť každý orgán vykonávajúci správu, t.j. nielen orgán vykonávajúci štátnu správu.

Štátnu správu možno chápať ako samostatný druh organizujúcej činnosti štátu, ktorá má výkonný a nariaďovací charakter,
uskutočňuje sa v mene štátu a aj za pomoci jeho donucovacej moci, pričom ciele i metódy, formy a spôsoby uskutočňovania tejto jej činnosti reguluje právo, v jeho medziach sa realizuje jej iniciatívny prvok, determinovaný tiež internými normatívnymi aktmi nadriadených orgánov. Túto činnosť uskutočňuje predovšetkým sústava orgánov štátnej správy a v rámci zákonného splnomocnenia i štátna a iné orgány a organizácie. V užšom vymedzení patria medzi orgány štátnej správy tie štátne orgány, ktoré právne predpisy výslovne označujú ako orgány štátnej správy. V širšom poňatí do tohto pojmu zaraďujeme nielen orgány štátnej správy, ale aj ostatné orgány, ktoré disponujú správno-právnou aktivitou. Pojem orgán štátnej správy je potrebné posudzovať z hľadiska jeho postavenia v spoločnosti, ako aj z pohľadu druhu činnosti štátu, a napokon aj ako organizačno-právna jednotka. Z hľadiska týchto kritérií môžeme rozoznávať tieto základné črty orgánov štátnej správy:

z pohľadu svojho postavenia v spoločnosti je orgán štátnej správy štátnym orgánom, má všetky základné znaky štátneho orgánu, je vybavený pôsobnosťou a právomocou a má možnosť použiť prostriedky štátneho donútenia,
ide o zvláštny druh štátneho orgánu. Od iných štátnych orgánov sa odlišuje v druhu činnosti, ktorú vykonáva,
orgán štátnej sprváy tvorí ralatívne samostatnú organizačnú jednotku, ktorá je oddelená od iných organizačných jednotiek
v štátnom aparáte, napríklad od zastupiteľských orgánov, súdov, prokuratúry, ako aj od iných orgánov štátnej správy.

Orgánom štátnej správy teda rozumieme orgán štátu, ktorý vystupuje v jeho mene, uskutočňuje úlohy a funkcie štátu výkonnou
a nariaďovacou činnosťou štátu a je zriaďovaný zákonom alebo iným právnym aktom ako organizačno-právna jednotka so samostatnou pôsobnosťou a právomocou a jej zodpovedajúcou organizačnou štruktúrou.

Druhy orgánov štátnej správy rozlišujeme podľa toho, z akých hľadísk ich klasifikujeme. Rozhodujúci význam pre právne postavenie a charateristiku rôznorodých orgánov štátnej správy majú predovšetkým tieto kritériá:

právny základ vzniku orgánu,
vecný rozsah jeho pôsobnosti,
územný rozsah jeho pôsobnosti,
zloženie orgánov a – spôsob, akým rozhoduje vo veciach svojej pôsobnosti.

Vznik a existencia jednotlivých orgánov štátnej správy vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky a ústavných zákonov,
resp. zo zákonov Národnej rady Slovenskej republiky. Z pohľadu vecnej pôsobnosti orgánov štátnej správy rozlišujeme dva základné druhy orgánov, a to orgány so všeobecnou a s osobitnou pôsobnosťou, ktorá sa ďalej člení na orgány s funkčnou a odvetvovou pôsobnosťou.

Samospráva je jeden z ďalších komponentov, ktoré tvoria verejnú správu. Poznáme územnú a záujmovú samosprávu.
Samosprávu uskutočňujú iné vrejno-správne subjekty, než je to v štátnej správe. Ide predovšetkým o subjekty korporatívneho
charakteru. Súčasná moderná samospráva má svoje historické korene v stredoveku.Samospráva predstavuje vo verejnej správe výkonné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami neštátneho charakteru. Štátna správa sa však
so samosprávou podieľa na jej úlohách a má zodpovednosť za realizáciu verejných záležitostí.

Samospráva je založená na partnerskom vzťahu štátu a korporácií ako subjektov samosprávy. Pojmom samospráva treba rozumieť výkon určitých presne vymedzených úloh správy štátu samostatnými, štátom uznanými verejno-právnymi subjektami.
Samospráva zahŕňa takú oblasť verejnej správy, ktorá je zákonom zverená subjektom, ktorých sa bezprostredne dotýka. V tomto zmysle je samospráva časťou správy štátu decentralizovanou na subjekty neštátneho charakteru. Ďalej
sa samospráva odlišuje od štátnej správy odlišuje metódami a formami pôsobenia na spravované objekty. Základná odlišnosť spočíva predovšetkým v tom, že ide o prostriedky, ktoré nemajú povahu štátno-mocenského charakteru. Na druhej strane samospráva ako forma verejnej správy so štátnou správou má niektoré spoločné črty.

Súkromná správa sa samosprávne približuje tým, že tu ide o správu vlastných záležitostí, so štátnou správou samospráva súvisí s tým, že tieto záležitosti sú verejnoprávneho charakteru. Samospráva je teda verejná správa so zameraním samosprávneho subjektu na vlastné záležitosti, čo je výrazom súkromnej správy. V súvislosti s pojmovým vymedzením sa v samospráve obvykle rozlišuje tzv. politický pojem samosprávy (podstata samosprávy ako formy realizácie verejnej správy občanmi) a tzv. právny pojem samosprávy, ktorým sa vyjadruje to, že samospráva ako verejnoprávny subjekt disponuje príslušným rozsahom verejnej moci. Územná samospráva bola budovaná ako organizačná zložka verejnej správy, ktorá slúži na zabezpečenie určitých úloh spoločenstva občanov, ktoré sú vytvárané na územnom základe.

Základom spoločenského usporiadania samosprávy sú obce.

Základnou prioritou v súčasnosti by malo byť výraznejšie posilnenie právomoci samosprávy, ktorá v porovnaní s inými európskymi demokratickými štátmi disponuje minimálne právomocami. V našich podmienkach takmer 2000 obcí má menej ako 1000 obyvateľov. z. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov obec má právo združovať sa s inými obcami v záujme dosiahnutia spoločenského prospechu. Taktiež podľa § 21 ods. 1 tohto zákona obce sa môžu v záujme
plnenia spoločných úloh, na zastupovanie svojich záujmov a potrieb alebo z iných dôvodov združovať do stálych alebo dočasných republikových, regionálnych a záujmových združení. V Európe môžeme rozlišovať tieto základné typy štátoprávneho usporiadania:

- unitárne štáty –

model samosprávy možno vyjadriť nasledovne: (vláda, ústredné orgány štátnej správy) – jedna až tri úrovne miestnej samosprávy. Je to tak napríklad vo Švédsku, Nórsku alebo Dánsku. Vo Francúzsku je napríklad región, department, obce, v Taliansku región, provincie, obce.

- federálne štáty –

väzba miestnych samosprávnych spoločenstiev smeruje k jednotlivým krajinám. V ich rukách je taktiež z väčšej časti ich právna úprava. Model možno vyjadriť takto: federatívne orgány, orgány krajiny, jedna až dve úrovne miestnej samosprávy. Napríklad v Rakúsku – krajina – obec alebo vo Švajčiarsku – kantón, obec.

V našich podmienkach je potrebné odmietnuť názory, že vyšší samosprávny celok v zmysle príslušného článku Ústavy SR znamená druhý stupeň samosprávy. Preto je nesprávne, ak na označenie samosprávnych orgánov používame jednotlivé stupne. Vyvoláva to predstavu o určitej subordinácii (nadriadenosti a podriadenosti). Princíp hierarchickej výstavby samosprávy je nezlučiteľný so základnými teoretickými postulátmi samosprávy. Z toho dôvodu vyšší samosprávy celok by sa mal sústrediť najmä na zabezpečovanie proporčného hospodárskeho a sociálneho rozvoja regiónov a spolupracovať s obcami na abezpečovaní ich rozvoja. Na základe prieskumov verejnej mienky treba konštatovať, že veľká časť obyvateľstva si od roku 1990 dostatočne neosvojila existenciu spravovania verejných vecí, najmä ich samosprávny charakter. Náročnosť riadenia jednotlivých úsekov verejnej správy pre rešpektovaní širokého interdisciplinovaného charakteru procesu rozhodovania kladie vysoké požiadavky na manažérske schopnosti riadiacich pracovníkov na všetkých úrovniach. Zvyšujú sa nároky na etiku a kultúru spravovania verejných záležitostí.

Verejnoprávne inštitúcie (korporácie) predstavujú jeden zo základných pojmov verejnej správy. Pojem verejnoprávna korporácia je v európskom práve pojmom pozitívno-právnym. V tom najvšeobecnejšom zmysle slova pod pojmom korporácia rozumieme združenie osôb za účelom sledovania určitého účelu v tej forme, ako sa takého združenie konštituuje na základe právneho predpisu. Korporácie, na rozdiel od iných foriem združení (spoločenstva), majú právnu subjektivitu odlišnú od právnej subjektivity tých, ktorí ju svojim združením vytvorili. Korporácia ako právny subjekt vzniká teda právnym osamostatnením smerom do vnútra vo vzťahu k svojim členom, ale aj navonok – vo vzťahu iným právnym subjektom. Pojem verejnoprávna korporácia je spätý s jej podielom na verejnej moci. V našej odbornej literatúre k osvetľovaniu danej problematiky prispeli najmä Matějka a Hoetzel za prvej československej republiky. Súčastní predstavitelia správneho práva požadujú na konštituovanie verejnoprávnej korporácie splnenie nasledujúcich kritérií:

- vôľa zákonodarcu,
- dôvod vzniku – zo zákona alebo z iniciatívy verejnej správy (nie zo súkromnej iniciatívy),
- povaha činnosti – poskytovanie verejných služieb (nestačí sledovať len verejnoprospešné ciele),
- niektoré výsady verejnej moci.

Z toho pohľadu na verejnoprávnu korporáciu vyplýva, že organizačný systém verejnej správy môžu tvoriť okrem inštitúcií štátnych i neštátne, také, ktoré nemajú povahu samosprávnych korporácií, v zahraničnej literatúre sa označujú ako „nevládne organizácie“ (non goverment). Tieto organizácie sa vyznačujú osobitným okruhom činnosti a podporujú plnenie štátnych, resp. iných verejných úloh. Spravidla sú to verejnoprávne korporácie zriaďované zákonom a financované čiastočne zo štátnych prostriedkov a vo svojej činnosti podliehajúcie štátnemu rezortu. Typickým príkladom verejnoprávnej korporácie v podmienkach verejnej správy SR sú najmä Slovenská televízia a Slovenský rozhlas.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk