Po roku 1990 sa v našom právnom poriadku objavuje nový pojem ,,verejnoprávna inštitúcia“. Tento pojem sa v našom právnom poriadku už používal, ale na dlhý čas bol odmlčaný a vlastne zrušený. Preto je s týmto pojmom dnes veľa problémov. Existuje mnoho teórií ktoré sa týkajú verejnej správy a verejnoprávnych korporácií. Od roku 1945 bol použitý v mnohých právnych
predpisoch. Jeho frekvencia v právnych predpisoch bola v rôznych obdobiach rozdielna. Najčastejšie sa používala v povojnovom
období a po roku 1948 jeho používanie začalo mať klesajúcu tendeciu. V neskoršom alebo nasledujúcom období sa tento pojem vyskytoval už len ojedinele a to najmä v medzinárodných zmluvách. V období po roku 1991 sa mohol tento pojem aj vyskytovať ale pod inými názvami. Uvedený proces súvisel s vývojom po roku 1948, ktorý odmietal pojem verejnej správy v štáte socialistického typu. Vychádzalo sa z toho, že v takomto štáte sú ústredné i miestne orgány štátnej správy článkami jednotnej
sústavy štátnych orgánov a ich výkonná a nariaďovacia činnosť je štátnou správou. Funkcie samosprávnych orgánov v tomto chápaní preberali orgány štátu alebo niektorých dobrovoľných spoločenských organizácií. Proces transformácie našej spoločnosti je v oblasti správneho práva spojený s návratom k pojmu verejná správa, ktorá predstavuje správu verejných záležitostí ako prejav výkonnej moci v štáte. V pôvodnom centralistickom poňatí sa štát chápal ako jediná mocenská štruktúra zahŕňujúca v sebe útvary, ktoré v mene štátu vykonávajú verejnú moc. S narastaním počtu funkcií, ktoré musí moderný štát plniť dochádza k situácii, keď centralistická byrokratická organizácia nie je schopná tieto nové úlohy už plniť. Zákonite tu dochádza k procesu umožňujúcemu deetatizáciu a decentralizáciu verejnej moci tým, že štát ako originárny nositeľ prenesie časť verejných úloh na iné – neštátne subjekty. Vzniká tak pluralita nositeľov verejnej moci a pluralita nositeľov verejnej správy. 

V právnej teórii prevláda jednotný názor, že verejná správa zahŕňa tri štruktúrne časti:

• štátnu správu
• samosprávu a
• verejnoprávne korporácie.

Verejnoprávna inštitúcia a verejnoprávna korporácia sú synonymá. Pojem verejnoprávna korporácia patrí k zložitým právnym pojmom teórie správneho práva, na ktorý tak v minulosti, ako aj v súčasnosti neexistuje jednotný názor. Historicky skôr ako verejnoprávna korporácia vznikli iné formy – štátna správa a samospráva. mimo rámca Verejná korporácia je „treťou a najnovšou formou vládneho pôsobenia“.

Verejná správa vo svojej podstate predstavuje správu verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci v štáte. Pre túto výkonnú moc je charakteristické, že ide predovšetkým o verejnú moc, ktorou nedisponuje len štát, ale aj ďalšie neštátne subjekty, vykonávajúce správu verejných záležitostí. V tomto zmysle má aj táto verejná moc svoj základ v štátnej moci a prejavuje sa ako „decentralizovaná štátna moc“, jej subjekty spoločne so štátom zabezpečujú správu štátu ako verejnú správu. 

Verejnú správu treba odlišovať od súkromnej správy. Verejná správa – ako správa verejných záležitostí – je správou vo verejnom záujme a subjekty, ktoré ju vykovávajú, realizujú ju ako právom uloženú povinnosť, a to zo svojho právneho postavenia ako verejno-právnych subjektov. Naproti tomu súkromná správa spravuje len súkromné záležitosti, vykonávajú ju súkromné osoby, ktoré sledujú vlastné ciele. Pojem verejná správa sa vymedzuje v tzv. organizačnom a funkčnom poňatí. V organizačnom poňatí verejnú správu predstvuje najmä štát reprezentovaný vlastnými orgánmi a verejno-právnymi subjektami ako predstaviteľmi a nositeľmi verejnej moci.

Vo funkčnom poňatí verejnou správou rozumieme výkonnú činnosť štátu ako základného verejno-právneho subjektu, zabezpečovanú prostredníctvom jeho orgánov, ako aj výkonnú činnosť ďalších verejno-právnych subjektov (ich orgánov) pri spravovaní verejných záležitostí a realizovanú ako prejav výkonnej moci v štáte.

Štátna správa predstavuje jeden zo základných zložiek verejnej správy. Pojem štátna správa je jedným zo základných pojmov vedy správneho práva, ktorý vychádza z podstaty štátnej správy ako súčasti riadenia spoločnosti, ale skúma ju ako osobitný druh štátnej činnosti. Štátna správa je najrozsiahlejším druhom štátnej činnosti. Výkonom štátnej správy sa zabezpečuje realizácia všetkých funkcií štátu – vnútorných i vonkajších, a orgány štátnej správy plnia prevažnú časť úloh zabezpečovanú štátnymi orgánmi. Štátnu správu ako jednu z foriem uskutočňovania štátnej moci, charakterizujú určité črty, ktorými sa odlišuje od iných foriem uskutočňovania štátnej moci. Štátna správa je predovšetkým činnosťou výkonnou a nariaďovacou. Termín výkonná činnosť vyjadruje vzťah štátnej správy k zastupiteľskej sústave, ktorá je prezentovaná Národnou radou Slovenskej
republiky. Spočíva v bezprostrednom vykonávaní zákonov a ostatných právnych aktov štátnej moci, prostredníctvom ktorých sa realizujú základné otázky štátnej správy, predovšetkým zabezpečovanie hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho rozvoja.

Nariaďovacia činnosť vyjadruje vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám určitú metódu. Správne orgány, aby mohli plniť úlohy stanovené zákonmi a inými právnymi aktmi zastupiteľského orgánu, sú oprávnené vydávať normatívne a individuálne správne akty a uskutočňovať aj iné opatrenia, používať štátne donútenie, ak sú na to splnomocnené zákonom. Táto metóda nie je jedinou a často ani hlavnou metódou zabezpečovania úloh štátnej správy. Do popredia vystupuje organizačný charakter štátnej správy, ktorý zahŕňa každodennú riadiacu, koordinujúcu a kontrolnú činnosť, vytvárajúcu potrebné podmienky pre uspokojenie
potrieb občanov a pod. Štátna správa ako činnosť výkonná a nariaďovacia je činnosťou podzákonnou, je vykonávaná na základe zákona. Zákon určuje jej zamerania a stanovuje aj hlavné prostriedky, najmä právne – na dosiahnutie cieľov správy. Z ústavných a iných zákonov vyplýva, že štátnu správu vykonáva osobitná skupina orgánov štátu, ktoré nazývame orgány štátnej správy. Z toho tiež vyplýva, že jednotlivé orgány štátnej správy vykonávajú svoju činnosť nie vo vlastnom mene, ale v mene štátu. Právnym dôsledkom tejto skutočnosti okrem iného je aj to, že za prípadnú škodu spôsobenú občanom alebo
organizáciám nezákonným rozhodnutím štátnej správy nezodpovedá priamo orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ale štát, ktorý je povinný škodu aj nahradiť. So skutočnosťou, že štátna správa je vykonávaná v mene štátu, veľmi úzko súvisí ďalší znak štátnej správy, a síce, že štátna správa je činnosť, za ktorou stojí donucovacia moc štátu.

Uplatnenie donucovacou mocou štátu prichádza do úvahy len v prípadoch, keď nedochádza k dobrovoľnému plneniu právnych
povinností vyplývajúcich predovšetkým z administratívnych noriem. Uplatnenie donucovacej moci štátu je presne upravené právnymi normami, z ktorých vyplývajú tieto najzákladnejšie podmienky:

• donútenie môže uplatniť len kompetentný orgán štátnej správy,
• donútenie musí byť primerané vymáhanej povinnosti,
• donútenie nemožno realizovať ľubovoľným formami a prostriedkami, ale len tými, ktoré ustanovujú platné právne predpisy.

Štátna správa je zároveň činnosť, ktorú možno determinovať inštrukciami nadriadených orgánov štátnej správy. Daná možnosť vyplýva z toho, že štátnu správu uskutočňujú orgány, ktoré sú v takom hierarchickom usporiadaní, v rámci ktorého nadriadený orgán má priamo právo ovplyvňovať podriadené správne orgány. Toto ovplyvňovanie sa však musí uskutočňovať v súlade s platným právnym stavom. V praxi sa prevažne uskutočňuje vydávaním interných normatínvych inštrukcií a iných aktov. V rámci štátnej správy sa realizujú spoločenské záujmy. Rozmanitosť a mnohostrannosť úloh štátnej správy znamená rozmanitosť spoločenských záujmov. Pod spoločenskými záujmami treba rozumieť nielen celospoločenské záujmy vyjadrené v platnom práve, ale aj právom chránené záujmy fyzických a právnických osôb v oblasti štátnej správy. Z hľadiska
teoretického pohľadu možno uviesť názor, ktorý pod štátnou správou rozumie sústavu štátno-politického riadenia zameranú na bezprostrednú a praktickú realizáciu funkcií štátu. Samostatnosť štátnej správy chápeme ako relatívnu samostatnosť,
ako jednu zo súčasti a komponentov verejnej správy ako celku. Štátna správa je teda verejnou správou uskutočňovanou štátom, pričom v každej spoločnosti je štátna správa súčasťou verejnej správy a má v nej nezastupiteľnú úlohu.  V tomto slova
zmysle je štátna správa jadrom verejnej správy. Je odvodená z jej samej podstaty, postavenia a poslania štátu, z podstaty a spôsobu realizácie štátnej moci. Svojim charakterom je štátna správa osobitným druhom spoločenského riadenia  uskutočňovaného štátom.