referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Lukáš
Pondelok, 18. októbra 2021
Právna úprava pasovej agendy
Dátum pridania: 27.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jano84
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 646
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 4.8
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 8m 0s
Pomalé čítanie: 12m 0s
 

II. Cudzinci - mohli prekročiť hranice republiky, alebo sa v nej zdržovať, ak mali riadne cestovné pasy cudzinecké.

Pasy sa uznávali v Československej republike iba:
  • ak boli vydané cudzincom od úradu ich domovského štátu
  • ak obsahovali hlavné údaje o totožnosti
  • ak obsahovali povolenie domovského štátu k cesto do našeho štátu

Náhrady cestovných pasov

Preukazy namiesto cestovných pasov mohli Čs. úrady zásadne vydávať iba čs. príslušníkom, no niekedy ich mohli vydať aj cudzincom. Zemské úrady a z ich zmocnenia i politické úrady I. stolice mohli totiž vydávať:

  • preukazy na spôsob cestovných pasov osobám, ktoré nemali štátne príslušnosti, alebo ich štátnu príslušnosť nemohli zistiť. Po vojne to bolo veľmi praktické, keď útokom mnohých Rusov po revolúcii do cudziny a rozpadom Rakúsko-Uhorska sa objavilo mnoho osôb, ktoré nemali preukazy alebo ich štátne občianstvo bolo pochybné,
  • dočasné cestovné pasy cudzincom, ktorí nemali pas svojho štátu, alebo ho stratili a nebol čs. zastupiteľský úrad, ktorý by ich domovský štát v našom štáte zastupoval.

Cudzinci, ktorí mali cudzinecké pasy, mohli sa v našom štáte voľne pohybovať, kdekoľvek sa zdržovať, ale museli dodržiavať zvláštne predpisy o hlásení pobytu.

Vízová povinnosť

Vízum bolo písomné prehlásenie v pase cudzinca vydané úradom štátu, ak chcel do neho cudzinec cestovať a mohol prekročiť na dobu uvedenú vo víze hranice tohto štátu a zdržovať sa v ňom. Víza boli vstupné (v Československu neboli), prejazdné (k prejazdu štátom buď iba jedným smerom alebo aj späť), len na jedinú cestu, alebo niekoľko ciest. Zákon č. 55/1928 Zb. ponechával zatiaľ pre prechodnú dobu v platnosti predpisy o vízových povinnostiach, ale dovoľoval ich rušiť postupne vyhláškami ministerstva vnútra po dohode s ministerstvom zahraničných vecí v Zbierke zákonov a nariadení. Fakticky bola vízová
povinnosť z väčšej časti už odstránená. Ale zákon dovoľoval, aby minister vnútra po dohode s min. zahraničných vecí vyhláškou v Zbierke zákonov znova zaviedol vízovú povinnosť, a to z dôvodov, pre ktoré bolo možné znova zaviesť plnú pasovú povinnosť, a aby určil i úrady, ktoré víza udeľovali. Tieto úrady udeľovali vízum podľa voľného uváženia ak cudzinec nemal na ne nárok. Z odopretia víza nie je odvolanie. Porušenie pasových predpisov bolo zabezpečené trestne – spravidla správny priestupok. 

šeobecné občianské legitimácie

Podľa vládneho nariadenia č. 481/1919 Zb., ktoré nadobudlo účinnosť v českých zemiach dňom 1.5.1920 (vládne nariadenia č. 338/1920), na Slovensku a Podkarpatskej Rusi dňom 3.12.1921, mal každý občas Československej republiky právo žiadať, aby mu bola vydaná všeobecná občianska legitimácia za tým účelom, aby mu bola v štáte všeobecným preukazom totožnosti, preukazom, ktorý stačil vo všetkých prípadoch, pokiaľ neboli pre preukaz predpísané prísnejšie podmienky. Legitimácia bola úradná listina a vydávali ju na žiadosť politické úrady I. stolice (štátne policajné úrady), v ktorých žiadateľ mal riadne bydlisko a mohol ju tiež opravovať. Legitimácia nebola časovo obmedzená. Nová legitimácia mohla byť vydaná od úradov bydliska, ak bola stará legitimácia vrátená, alebo ak bola stratená. Stratu bolo treba úradom riadneho bydliska ihneď ohlásiť
a osvedčiť. 

Účelom hlásenia bolo umožniť úradu, aby mal prehľad o osobách, ktoré svoje bydlisko dočasne opúšťali alebo ho stále menili, a aby tak mohli venovať pozornosť osobám podozrivýma udeľovať na základe údajov úradné správy o pobyte osôb. 

Hlásenie bolo najskôr upravené rôzne, jednak v Rakúsku, jednak v Uhorsku. V miestach, kde neboli štátne policajné úrady, predpisy o hlásení vykonával obecný starosta pod dozorom a riadením okresného úradu, teda v prenesenej pôsobnosti. Na území neskôr uhorskom bolo hlásenie príchodu, odchodu, zmeny pobytu zavedené pre Budapešť čl. 38/1879, minister vnútra bol zmocnený, aby povinnosť k hláseniu v tomto zákone vyslovenú rozšíril nariadením od prípadu k prípadu a so zreteľom k miestnym pomerom, ak bolo treba, tiež na iné ľudnatejšie miesta a miesta municipiálne. 

Zvláštna ohlasovania povinnosť v celom Uhorsku sa zaviedla pre cudzincov v zák. čl. 5/1903. Dovtedajšia úprava nevyhovovala a preto bolo nanovo, a to jednotne pre celú republiku, hlásenie pobytu upravené jednak zákonom č. 51/1935 Zb. O hlásení pobytu, jednak zákonom č. 52/1935 O pobyte cudzincov. 

Zákon č. 51/1935 Zb.

Povinnosť hlásiť pobyt mali podľa tohto zákona:

  • Kto vykovával živnosť hostinskú a výčapnícku, musel hlásiť všetky osoby, ktoré v takej živnosti ubytoval
  • Iný ubytovateľ musel hlásiť len tie osoby, ktoré ubytoval buď v odbode štátneho policajného úradu, alebo v niektorom liečebnom alebo inom mieste (obvode), ak určil zemský úrad vyhláškou v Zemskom vestníku.

 

 
späť späť   1  |   2   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.