Cestovný pas – úradný preukaz oprávňujúci osobu prekročiť štátnu hranicu za účelom dočasného pobytu
Pôvod cestovných pasov
Pôvod cestovných pasov možno hľadať už v otrokárskej spoločnosti, kedy existovali tzv. zmocňujúce listy, ktorými zásupcovia štátu preukazovali svoju totožnosť a dokazovali svoje poverenie. Boli overené pečaťou panovníka a svojou formou zodpovedali dokumentom, ktorými sa v neskoršom období overovala totožnosť a štátna príslušnosť.
Pasová inštitúcia bola prvýkrát budovaná vo Francúzsku za buržoáznej revolúcie a rozšírila sa odtiaľ do susedných štátov. Pasy identifikovali osobu a udeľovali povolenie k vycestovaniu. Hlavným prameňom pasovej polície sa stala vyhláška ministerstva zahraničných vecí, vnútra, obchodu, polície a vojny č. 80/1867 z. z.
V Uhorsku bol o pasoch vydaný zák. čl. VI./1903. Za vojny bolo z dôvodov vojensko-bezpečnostných cestovanie do cudziny a z cudziny do Rakúska a Uhorska mnohými predpismi podstatne sťažené a tieto predpisy boli v ČSR ešte zostrené z dôvodov
finančných, aby občania neutekali do cudziny z obavy pred veľkými daňami, najmä dávkou z majetku. Neskôr boli policajné právne ustanovenia o cestovných pasoch nahradené vládnym nariadením 215/1921, čo bolo niekoľkokrát zmenené, ale finančné právne obmedzenia zostali v platnosti. Prejavom všetkých týchto snáh o oživenie medzinárodného styku a zmiernenie pasových
predpisov bol platný zákon č. 55/1928 Zb. O cestovných pasoch.
Pri vykonávaní pasovej povinnosti sa odlišovalo:
- cestovanie z nášho štátu do cudziny
- cestovanie z cudziny do nášho štátu.
I. Československí štátni občania - mohli prekročiť hranice nášho štátu a cestovať v cudzine, ak mali riadne cestovné pasy vydané do príslušného cudzieho štátu. K vydávaniu a predlžovaniu cestovných pasov boli príslušné:
- a) politické úrady I. stolice a štátne policajné úrady ak išlo o československých štátnych občanov bývajúcich
v tuzemsku, a to tie úrady, v ktorých občan mal riadne bydlisko, výnimkou bol dočasný pobyt - b) zastupiteľské úrady našej republiky, ak išlo o štátnych občanov bývajúcich v cudzine
- c) ministerstvo zahraničných vecí vydávalo pasy, a to pasy obyčajné (zamestnancom zahraničnej služby československého štátu, príslušníkom ich rodín a v neodkladných prípadoch i členom doprovodu diplomatických osôb), pasy diplomatické (osobám, ktoré podľa diplomatických zvyklostí mali na ne nárok) a pasy zvláštne (osobám, ktoré boli československou vládou poverené úradným poslaním u cudzích vlád alebo u iných medzinárodných orgánov a osobám, keď išli do cudziny s iným úradným poslaním).
Československí štátni občania mali právny nárok na vydanie pasu, ak im nevadila žiadna prekážka taxatívne uvedená.
Odmietnutie pasu musí byť preto odôvodnené. Pas nesmel byť vydaný osobám:
- ak neboli svojprávne, nevykazovali sa voľbou zákonného zástupcu
- proti ktorým bolo začaté vyšetrovanie (nie vyhľadávanie) pre trestné činy stíhané z úradnej povinnosti, na ktoré zákon stanovil trest väzenia dlhší než 14 dní, alebo peňažný trest vyšší než 5000,- Kč
- ak boli obmedzení výrokom súdu alebo politického úradu vo voľnosti cestovať
- ak ich cesta do cudziny mohla ohrozovať dôležité záujmy republiky
- ak dlhoval dane, alebo ktorékoľvek iné verejné dávky v pomerne dostatočnej výške, to však neplatilo, ak sa za tieto dane a dávky dala dostatočná istota
- ktoré sa chceli vysťahovať
- v tých prípadoch, v ktorých vysťahovanie bolo neprípustné podľa zákona č. 71/1922 O vysťahovalectve.
Ak sa chceli osoby trvale vysťahovať do cudziny museli preukázať, že svojím povinnostiam ohľadom daní a verejných dávok plne vyhoveli.
- v prípade §37 branného zákona č. 193/1920, §263 a nasl. branných predpisov č. 141/1927 Zb.
Cestovný pas mal byť vydaný osobitne pre každú osobu, ale manželka mohla byť zapísaná do cestovného pasu manžela
a deti do 15 rokov mohli byť zapísané do cestovného pasu tej osoby, s ktorou cestujú. Pas sa vydával na úradných formulároch najdlhšie na 5 rokov, ale mohol byť predĺžený.
II. Cudzinci - mohli prekročiť hranice republiky, alebo sa v nej zdržovať, ak mali riadne cestovné pasy cudzinecké.
Pasy sa uznávali v Československej republike iba: - ak boli vydané cudzincom od úradu ich domovského štátu
- ak obsahovali hlavné údaje o totožnosti
- ak obsahovali povolenie domovského štátu k cesto do našeho štátu
Náhrady cestovných pasov
Preukazy namiesto cestovných pasov mohli Čs. úrady zásadne vydávať iba čs. príslušníkom, no niekedy ich mohli vydať aj cudzincom. Zemské úrady a z ich zmocnenia i politické úrady I. stolice mohli totiž vydávať:
- preukazy na spôsob cestovných pasov osobám, ktoré nemali štátne príslušnosti, alebo ich štátnu príslušnosť nemohli zistiť. Po vojne to bolo veľmi praktické, keď útokom mnohých Rusov po revolúcii do cudziny a rozpadom Rakúsko-Uhorska sa objavilo mnoho osôb, ktoré nemali preukazy alebo ich štátne občianstvo bolo pochybné,
- dočasné cestovné pasy cudzincom, ktorí nemali pas svojho štátu, alebo ho stratili a nebol čs. zastupiteľský úrad, ktorý by ich domovský štát v našom štáte zastupoval.
Cudzinci, ktorí mali cudzinecké pasy, mohli sa v našom štáte voľne pohybovať, kdekoľvek sa zdržovať, ale museli dodržiavať zvláštne predpisy o hlásení pobytu.
Vízová povinnosť
Vízum bolo písomné prehlásenie v pase cudzinca vydané úradom štátu, ak chcel do neho cudzinec cestovať a mohol prekročiť na dobu uvedenú vo víze hranice tohto štátu a zdržovať sa v ňom. Víza boli vstupné (v Československu neboli), prejazdné (k prejazdu štátom buď iba jedným smerom alebo aj späť), len na jedinú cestu, alebo niekoľko ciest. Zákon č. 55/1928 Zb. ponechával zatiaľ pre prechodnú dobu v platnosti predpisy o vízových povinnostiach, ale dovoľoval ich rušiť postupne vyhláškami ministerstva vnútra po dohode s ministerstvom zahraničných vecí v Zbierke zákonov a nariadení. Fakticky bola vízová
povinnosť z väčšej časti už odstránená. Ale zákon dovoľoval, aby minister vnútra po dohode s min. zahraničných vecí vyhláškou v Zbierke zákonov znova zaviedol vízovú povinnosť, a to z dôvodov, pre ktoré bolo možné znova zaviesť plnú pasovú povinnosť, a aby určil i úrady, ktoré víza udeľovali. Tieto úrady udeľovali vízum podľa voľného uváženia ak cudzinec nemal na ne nárok. Z odopretia víza nie je odvolanie. Porušenie pasových predpisov bolo zabezpečené trestne – spravidla správny priestupok.
šeobecné občianské legitimácie
Podľa vládneho nariadenia č. 481/1919 Zb., ktoré nadobudlo účinnosť v českých zemiach dňom 1.5.1920 (vládne nariadenia č. 338/1920), na Slovensku a Podkarpatskej Rusi dňom 3.12.1921, mal každý občas Československej republiky právo žiadať, aby mu bola vydaná všeobecná občianska legitimácia za tým účelom, aby mu bola v štáte všeobecným preukazom totožnosti, preukazom, ktorý stačil vo všetkých prípadoch, pokiaľ neboli pre preukaz predpísané prísnejšie podmienky. Legitimácia bola úradná listina a vydávali ju na žiadosť politické úrady I. stolice (štátne policajné úrady), v ktorých žiadateľ mal riadne bydlisko a mohol ju tiež opravovať. Legitimácia nebola časovo obmedzená. Nová legitimácia mohla byť vydaná od úradov bydliska, ak bola stará legitimácia vrátená, alebo ak bola stratená. Stratu bolo treba úradom riadneho bydliska ihneď ohlásiť
a osvedčiť.
Účelom hlásenia bolo umožniť úradu, aby mal prehľad o osobách, ktoré svoje bydlisko dočasne opúšťali alebo ho stále menili, a aby tak mohli venovať pozornosť osobám podozrivýma udeľovať na základe údajov úradné správy o pobyte osôb.
Hlásenie bolo najskôr upravené rôzne, jednak v Rakúsku, jednak v Uhorsku. V miestach, kde neboli štátne policajné úrady, predpisy o hlásení vykonával obecný starosta pod dozorom a riadením okresného úradu, teda v prenesenej pôsobnosti. Na území neskôr uhorskom bolo hlásenie príchodu, odchodu, zmeny pobytu zavedené pre Budapešť čl. 38/1879, minister vnútra bol zmocnený, aby povinnosť k hláseniu v tomto zákone vyslovenú rozšíril nariadením od prípadu k prípadu a so zreteľom k miestnym pomerom, ak bolo treba, tiež na iné ľudnatejšie miesta a miesta municipiálne.
Zvláštna ohlasovania povinnosť v celom Uhorsku sa zaviedla pre cudzincov v zák. čl. 5/1903. Dovtedajšia úprava nevyhovovala a preto bolo nanovo, a to jednotne pre celú republiku, hlásenie pobytu upravené jednak zákonom č. 51/1935 Zb. O hlásení pobytu, jednak zákonom č. 52/1935 O pobyte cudzincov.
Zákon č. 51/1935 Zb.
Povinnosť hlásiť pobyt mali podľa tohto zákona:
- Kto vykovával živnosť hostinskú a výčapnícku, musel hlásiť všetky osoby, ktoré v takej živnosti ubytoval
- Iný ubytovateľ musel hlásiť len tie osoby, ktoré ubytoval buď v odbode štátneho policajného úradu, alebo v niektorom liečebnom alebo inom mieste (obvode), ak určil zemský úrad vyhláškou v Zemskom vestníku.
