Cestovný pas – úradný preukaz oprávňujúci osobu prekročiť štátnu hranicu za účelom dočasného pobytu
Pôvod cestovných pasov
Pôvod cestovných pasov možno hľadať už v otrokárskej spoločnosti, kedy existovali tzv. zmocňujúce listy, ktorými zásupcovia štátu preukazovali svoju totožnosť a dokazovali svoje poverenie. Boli overené pečaťou panovníka a svojou formou zodpovedali dokumentom, ktorými sa v neskoršom období overovala totožnosť a štátna príslušnosť.
Pasová inštitúcia bola prvýkrát budovaná vo Francúzsku za buržoáznej revolúcie a rozšírila sa odtiaľ do susedných štátov. Pasy identifikovali osobu a udeľovali povolenie k vycestovaniu. Hlavným prameňom pasovej polície sa stala vyhláška ministerstva zahraničných vecí, vnútra, obchodu, polície a vojny č. 80/1867 z. z.
V Uhorsku bol o pasoch vydaný zák. čl. VI./1903. Za vojny bolo z dôvodov vojensko-bezpečnostných cestovanie do cudziny a z cudziny do Rakúska a Uhorska mnohými predpismi podstatne sťažené a tieto predpisy boli v ČSR ešte zostrené z dôvodov
finančných, aby občania neutekali do cudziny z obavy pred veľkými daňami, najmä dávkou z majetku. Neskôr boli policajné právne ustanovenia o cestovných pasoch nahradené vládnym nariadením 215/1921, čo bolo niekoľkokrát zmenené, ale finančné právne obmedzenia zostali v platnosti. Prejavom všetkých týchto snáh o oživenie medzinárodného styku a zmiernenie pasových
predpisov bol platný zákon č. 55/1928 Zb. O cestovných pasoch.
Pri vykonávaní pasovej povinnosti sa odlišovalo:
- cestovanie z nášho štátu do cudziny
- cestovanie z cudziny do nášho štátu.
I. Československí štátni občania - mohli prekročiť hranice nášho štátu a cestovať v cudzine, ak mali riadne cestovné pasy vydané do príslušného cudzieho štátu. K vydávaniu a predlžovaniu cestovných pasov boli príslušné:
- a) politické úrady I. stolice a štátne policajné úrady ak išlo o československých štátnych občanov bývajúcich
v tuzemsku, a to tie úrady, v ktorých občan mal riadne bydlisko, výnimkou bol dočasný pobyt - b) zastupiteľské úrady našej republiky, ak išlo o štátnych občanov bývajúcich v cudzine
- c) ministerstvo zahraničných vecí vydávalo pasy, a to pasy obyčajné (zamestnancom zahraničnej služby československého štátu, príslušníkom ich rodín a v neodkladných prípadoch i členom doprovodu diplomatických osôb), pasy diplomatické (osobám, ktoré podľa diplomatických zvyklostí mali na ne nárok) a pasy zvláštne (osobám, ktoré boli československou vládou poverené úradným poslaním u cudzích vlád alebo u iných medzinárodných orgánov a osobám, keď išli do cudziny s iným úradným poslaním).
Československí štátni občania mali právny nárok na vydanie pasu, ak im nevadila žiadna prekážka taxatívne uvedená.
Odmietnutie pasu musí byť preto odôvodnené. Pas nesmel byť vydaný osobám:
- ak neboli svojprávne, nevykazovali sa voľbou zákonného zástupcu
- proti ktorým bolo začaté vyšetrovanie (nie vyhľadávanie) pre trestné činy stíhané z úradnej povinnosti, na ktoré zákon stanovil trest väzenia dlhší než 14 dní, alebo peňažný trest vyšší než 5000,- Kč
- ak boli obmedzení výrokom súdu alebo politického úradu vo voľnosti cestovať
- ak ich cesta do cudziny mohla ohrozovať dôležité záujmy republiky
- ak dlhoval dane, alebo ktorékoľvek iné verejné dávky v pomerne dostatočnej výške, to však neplatilo, ak sa za tieto dane a dávky dala dostatočná istota
- ktoré sa chceli vysťahovať
- v tých prípadoch, v ktorých vysťahovanie bolo neprípustné podľa zákona č. 71/1922 O vysťahovalectve.
Ak sa chceli osoby trvale vysťahovať do cudziny museli preukázať, že svojím povinnostiam ohľadom daní a verejných dávok plne vyhoveli.
- v prípade §37 branného zákona č. 193/1920, §263 a nasl. branných predpisov č. 141/1927 Zb.
Cestovný pas mal byť vydaný osobitne pre každú osobu, ale manželka mohla byť zapísaná do cestovného pasu manžela
a deti do 15 rokov mohli byť zapísané do cestovného pasu tej osoby, s ktorou cestujú. Pas sa vydával na úradných formulároch najdlhšie na 5 rokov, ale mohol byť predĺžený.
