Prijatím medzinárodných záväzkov sa  obmedzuje výkon suverenity v niektorých určených oblastiach. Namiesto pôvodnej voľnosti konania je potom štát právne zaviazaný zdržať sa, alebo konať určitým spôsobom. Má však právo tieto záväzky vypovedať.

V súčasnosti je každý štát viazaný množstvom medinárodno - právnych záväzkov, vyplývajúcich jednak z medzinárodného práva všeobecného ako aj zo zvláštnych dohôd, ktoré dobrovoľne a vo vlastnom záujme uzatvoril s inými štátmi.

Vzhľadom na geopolitické a medzištátne vzťahy je vonkajšia suverenita relatívna. Závisí preto na:

1. medzištátnych zárukách
2. mocenskom a ekonomickom postavení štátu
3. kultúrnosti a demokratickosti medzištátnych vzťahov
4. geopolitickej polohe štátu

Vnútorná suverenita

Pre vnútornú nezávislosť štátnej moci sú charakteristické iba jej vlastné osobitosti:

1. štát má na svojom území najvyššiu moc nad všetkými osobami, spoločenskými organízáciami a celým územím krajiny;
2. na území štátu sa štátna moc realizuje nezávisle od akýchkoľvek iných politických organizácii. Tieto ňou môžu byť obmedzené, regulované i zrušené alebo zakázané;
3. štátna moc disponuje prostriedkami vlastnej ralizácie, ktorými nedisponuje nijaká iná spoločenská sila či organizácia, ako je napríklad armáda, polícia, ...;
4. mocenské príkazy vydáva bezprostredne osobitnými, iba jej prislúchajúcimi a dostupnými formami (zákonodárstvo).

V demokratických štátoch  je subjekt štátnej moci určený výsledkom súperenia skupín. Štátna moc je suverénna v zmysle moci riadiacej spoločnosť, v zmysle zvrchovanej moci smerujúcej  voči všetkým. Je však závislá na spoločnosti, a to svojim vznikom i kontrolou fungovania.

V demokrartickom štáte sa preto vnútorná suverenita štátnej moci odvíja od suverenity ľudu, ktorá je v parlamentnom systéme reprezentovaná suverenitou parlamentu. 

Vnútorná suverenita tak nepredstavuje diktát štátu voči spoločnosti (totalitu štátu), ale predstavuje verejnú moc, celospoločenského dosahu, ktorá vyšla zo spoločnosti a ktorá funguje pod kontrolou spoločnosti .

Vnútorná stránka suverenity sa prejavuje v tom, že orgány štátu určujú pravidlá, vzory správania, teda vytvárajú právny systém štátu.

Štátny mechanizmus

Suverénnu štátnu moc nemožno uplatniť bez osobitného aparátu, ktorý štátnu moc a štáne donútenie vykonáva. Týmto aparátom je mechanizmus štátu – systém štátnych orgánov a inštitúcii.

Štát ako hierarchicky usporiadaný, suverénny, mocensko – riadiaci systém je vlastne subsystémom politického systému spoločnosti.

Významnými a špecifickými zložkami systému štátnych orgánov sú tzv, orgány presadzovania práva, čiže polícia, prokuratúra a justícia, ako aj spravodajská služba a armáda.

Štátne orgány sú nositeľmi zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Štátnu moc vykonávanjú v takom rozsahu a takým spôsobom, aký stanovuje ústava a zákony.

Je to elementárna súčasť systému orgánov štátu, ktorá uskutočňuje presne vymedzenú časť regulatívno – mocenskej činnosti štátu voči spoločnosti. 

Základným znakom štátneho orgánu je právomoc, t. j. schopnosť, resp. oprávnenie vydávať právne záväzné štátnomocenské akty, ktorými tento orgán reguluje spoločenské vzťahy.