V každom kolektíve, vyvýjajúcom určitú spoločnú činnosť, existuje systém riadenia, systém pôsobenia na jednotlivcov za účelom zabezpečenia určitého stavu, za účelom zabezpečenia reprodukcie skupiny, ktorý nazývame moc.

Riadiacim systémom skupiny ľudí obývajúcich určité územie, ktorá má svoj vlastný systém riadenia, relatívne nezávislý od riadiacich systémov iných skupín obývajúcich iné územia, je verejná moc.

Verejná moc existovala a bude existovať v každej spoločnosti. V predštátnej organizácii splývala so spoločnosťou ako celkom, nebol potrebný osobitný mocenský aparát – vykonávateľ tejto moci.

Až nutnosťou spojiť, zosúladiť deľbami práce rozčlenenú spoločnosť a zabezpečiť jej reprodukciu, vznikla skupina ľudí, zaoberajúca sa len riadením – mocou. Moc sa teda vyčlenila zo spoločnosti ako samostatná spoločenská funkcia, ktorú vykonáva osobitná skupina ľudí. Vznikla štátna moc.

Funkcie štátnej moci:

funkcia zabezpečenia reprodukcie mocenských štruktúr, ktoré štátna moc reprezentuje
funkcia zabezpečenia reprodukcie celej spoločnosti – organizácia života celej spoločnosti (funkcia verejnej moci)

Reprodukcia štátnomocenských štruktúr sa uskutočňuje rôznymi formami:

mocenskou (prostredíctvom zásahu ozbrojených zložiek, agresiou)
ideologickou (prostredníctvom náboženstva, školstva, masovokomunikačných prostriedkov)
ekonomickou (menovanou politikou, colnou politikou, daňovou politikou, úverovou politikou, dotáciami)

Funkcia verejenj moci, teda zabezpečenie reprodukcie celej spoločnosti sa taktiež uskutočňuje mnohými
formami:

mocenskou (štátnou správou)
ekonomickou
sociálnou
ekologickou činnosťou
vzdelávaciou činnosťou
kultúrnou činnosťou
informačnou činnosťou

Funkcie i formy štátnej moci sa vzájomne ovplyvňujú a úzko súvisía s politickým systémom

V nedemokratickom štáte dochádza k preferovaniu funkcie zabezpečenia reprodukcie štátnomocenských štruktúr a opomínaniu, či zanedbávaniu funkcie verejnej moci.

Štátna moc sa vzťahuje na celé územie štátu a všetkých jeho obyvateľov. Jej charakteristickými znakmi sú:

suverenita
legitimita a legalita
efektívnosť

Suverenita štátnej moci

Pod suverenitou štátnej moci sa rozumie nezávislosť štátnej moci na akejkoľvek inej moci a to ako v oblasti medzinárodných vzťahov tak aj vo veciach vnútorných.

Vo svojej nezávislosti navonok a samostatnosti vnútornej nie je štát obmedzený ničím, len suverénnymi právami iných štátov, všeobecným medzinárodným právom a dobrovoľne prijatými medzinárodnými záväzkami.

Vonkajšia suverenita

Vonkajšia suverenita štátu sa prejavuje v tom, že štát je plnoprávnym subjektom medzinárodného práva, t. j. má plnú spôsobilosť k právam a právnym úkonom podľa medzinárodného práva. Štát, ktorého spôsobilosť k právnym úkonom je právne
obmedzená, stráca suverenitu a stáva sa štátom polosuverénnym, závislým alebo stráca povahu štátu.

Nepovažuje sa za nedovolené obmedzenie štátnej suverenity, ak štát dobrovoľne a so súhlasom obyvateľstva prijíma právne záväzky voči iným štátom tým, že uzavrie medzinárodné zmluvy.

Prijatím povinností na základe medzinárodného práva štát prejavuje svoju suverenitu, pretože tým uplatňuje svoju spôsobilosť k právnym úkonom.

Nedostatok suverenity sa prejavuje v nespôsobilosti závislého štátu prijímať samostatne medzinárodno - právne záväzky vôbec alebo záväzky určitého druhu.

Prijatím medzinárodných záväzkov sa obmedzuje výkon suverenity v niektorých určených oblastiach. Namiesto pôvodnej voľnosti konania je potom štát právne zaviazaný zdržať sa, alebo konať určitým spôsobom. Má však právo tieto záväzky vypovedať.

V súčasnosti je každý štát viazaný množstvom medinárodno - právnych záväzkov, vyplývajúcich jednak z medzinárodného práva všeobecného ako aj zo zvláštnych dohôd, ktoré dobrovoľne a vo vlastnom záujme uzatvoril s inými štátmi.

Vzhľadom na geopolitické a medzištátne vzťahy je vonkajšia suverenita relatívna. Závisí preto na:

medzištátnych zárukách
mocenskom a ekonomickom postavení štátu
kultúrnosti a demokratickosti medzištátnych vzťahov
geopolitickej polohe štátu

Vnútorná suverenita

Pre vnútornú nezávislosť štátnej moci sú charakteristické iba jej vlastné osobitosti:

štát má na svojom území najvyššiu moc nad všetkými osobami, spoločenskými organízáciami a celým územím krajiny;
na území štátu sa štátna moc realizuje nezávisle od akýchkoľvek iných politických organizácii. Tieto ňou môžu byť obmedzené, regulované i zrušené alebo zakázané;
štátna moc disponuje prostriedkami vlastnej ralizácie, ktorými nedisponuje nijaká iná spoločenská sila či organizácia, ako je napríklad armáda, polícia, ...;
mocenské príkazy vydáva bezprostredne osobitnými, iba jej prislúchajúcimi a dostupnými formami (zákonodárstvo).

V demokratických štátoch je subjekt štátnej moci určený výsledkom súperenia skupín. Štátna moc je suverénna v zmysle moci riadiacej spoločnosť, v zmysle zvrchovanej moci smerujúcej voči všetkým. Je však závislá na spoločnosti, a to svojim vznikom i kontrolou fungovania.

V demokrartickom štáte sa preto vnútorná suverenita štátnej moci odvíja od suverenity ľudu, ktorá je v parlamentnom systéme reprezentovaná suverenitou parlamentu.

Vnútorná suverenita tak nepredstavuje diktát štátu voči spoločnosti (totalitu štátu), ale predstavuje verejnú moc, celospoločenského dosahu, ktorá vyšla zo spoločnosti a ktorá funguje pod kontrolou spoločnosti .

Vnútorná stránka suverenity sa prejavuje v tom, že orgány štátu určujú pravidlá, vzory správania, teda vytvárajú právny systém štátu.

Štátny mechanizmus

Suverénnu štátnu moc nemožno uplatniť bez osobitného aparátu, ktorý štátnu moc a štáne donútenie vykonáva. Týmto aparátom je mechanizmus štátu – systém štátnych orgánov a inštitúcii.

Štát ako hierarchicky usporiadaný, suverénny, mocensko – riadiaci systém je vlastne subsystémom politického systému spoločnosti.

Významnými a špecifickými zložkami systému štátnych orgánov sú tzv, orgány presadzovania práva, čiže polícia, prokuratúra a justícia, ako aj spravodajská služba a armáda.

Štátne orgány sú nositeľmi zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Štátnu moc vykonávanjú v takom rozsahu a takým spôsobom, aký stanovuje ústava a zákony.

Je to elementárna súčasť systému orgánov štátu, ktorá uskutočňuje presne vymedzenú časť regulatívno – mocenskej činnosti štátu voči spoločnosti.

Základným znakom štátneho orgánu je právomoc, t. j. schopnosť, resp. oprávnenie vydávať právne záväzné štátnomocenské akty, ktorými tento orgán reguluje spoločenské vzťahy.

Štátne orgány môžme rozdeliť podľa rôznych kritérií:

úrávomoc- základné kritérium klasifikácie
kompetencia (pôsobnosť)
zloženie
spôsob ustanovovania osôb do funkcii
vzájomné vzťahy

Z hľadiska právomoci sa štátne orgány delia na:

ústavodarný a zákonodarný orgán
orgány výkonnej štátnej moci
súdy

Právomoc majú len štátne orgány, t. j. orgány zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci.

Štátny orgán má právo vydať právny akt, ale je povinný vydať ho takým spôsobom, ktorý stanovuje ústava a zákon.

Niektoré štátne orgány majú právomoc vydávať normatívne právne akty, t. j. všeobecne záväzné právne predpisy (zákony, vládne nariadenia, vyhlášky a pod.), iné majú právomoc vydávať individuálne právne akty, t. j. rozhodnutia v konkrétnych veciach (rozhodnutie o vzatí do väzby, rozsudok o rozvode manželstva a pod.).

Z hľadiska kompetencii (vymedzenia okruhu subjektov, územia, času, vecí, na ktoré sa právomoc tohto orgánu vzťahuje) sa štátne orgány delia na:

územné (priestorové) –určuje územie, na ktorom príslušný orgán realizuje svoju právomoc;
ústredné
miestne
časové (temporálne) – vymedzuje obdobie výkonu právomoci príslušného orgánu;
orgány s časovo neobmedzenou kompetenciou
orgány s časovo obmedzenou kompetenciou
osobné (personálne) – vyjadruje okruh subjektov, na ktoré sa vzťahuje právomoc príslušného štátneho orgánu;
so všeobecnou osobnou kompetenciou
s osobitnou osobnou kompetenciou
vecné – vymedzuje druhy činností štátneho orgánu, v ktorých sa uplatňuje jeho právomoc;
orgány so všeobecnou vecnou kompetenciou
orgány s osobitnou vecnou kompetenciou
unkčné – vymedzuje rozsah pôsobnosti medzi štátnymi orgánmi pri vybavovaní tej istej veci po sebe;
orgány vyššej inštancie
orgány nižšej inštancie

Z hľadiska zloženia (početnosti) sa štátne orgány delia na:

monokratické
kolegiátne

Z hľadiska ustanovovania osôb do funkcii sa štátne orgány delia na :

volené
vymenované
dedičné

Z hľadiska vzájomných vzťahov sa štátne orgány delia na :

navzájom si zodpovedné a nezodpovedné
ústavno – politická zodpovednosť (vzťahuje sa na celkovú činnosť tátneho orgánu. Je pre ňu charakteristický princíp odvolateľnosti príslušného tátneho funkcionára);
právna zodpovednosť (zodpovednosť za porušnie práva)
nadriadené a podriadené
nadriadenosť jedného štátneho orgánu nad druhým oprávňuje nadriadený
orgán vydávať podriadeným orgánom záväzné pokyny, čomu korešponduje povinnosť podriadeného orgánu tieto pokyny rešpektovať. Záväzné pokyny sú obsiahnuté v normatívnych právnych aktoch, v organizačných pokynoch nadriadeného
orgánu i v individuálnych príkazoch
kontrolné a kontrolované
vzťahy kontrolných a kontrolovaných štátnych orgánov úzko súvisia s delením štátnych orgánov na nadriadené podriadené, pretože aj kontrolné orgány môžu vydávať kontrolovaným orgánom záväzné pokyny;
rozdiel medzi kontrolnými orgánmi a orgánmi nadriadenými je v tom, že záväzné pokyny kontrolujúceho štátneho orgánu smerujú len na odstránenie kontrolou zistených nedostatkov
vyššej a nižšej inštancie
vzťahy orgánov vyššej a nižšej inštancie bezprostredne súvisia s delením orgánov podľa ich funkčnej kompetencie

Štátna moc je najvýznamnejšia forma verejnej moci. Nevyhnutným prostriedkom štátnej moci je donucovací štátny aparát, ktorý zaisťuje všeobecnú záväznosť ústavy, zákonov a ostatných aktov, ktoré obsahujú právne normy a sankcionuje ich plnenie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Teória štátu a práva