Ú V O D :
Keby som vedel o niečom, čo by mi pomohlo, ale uškodilo rodine, pustil by som to z hlavy.
Keby som vedel o niečom, čo by pomohlo rodine, ale nie vlasti, radšej by som na to zabudol.
Keby som vedel o veci, ktorá by pomohla vlasti, ale bola na škodu Európe, alebo pomohla Európe a bola na škodu ľudskému
rodu, videl by som v nej zločin.
Montesquieu (Myšlienky)
MEDZINÁRODNÁ OCHRANA ĽUDSKÝCH PRÁV A SLOBOD
Ochrana ľudských práv a slobôd v rámci OSN:
Boj ľudu proti tisícročnému útaku viedol k tomu, že vo všetkých dobách sa našli vedci, ktorí sa zaoberali koncepciou ľudských práv a to v najrozmanitejších situáciách, v rôznych historických podmienkach a z hľadiska rôznych vedných odborou. Ide o prvoradú problematiku v oblasti vnútornej politiky každého štátu, ale i o závažný problém medzinárodného významu.
Ľudské práva a základné sloboby určujú postavenie človeka v spoločnosti, sprevádzajú hood narodenia, dotýkajú sa jeho súkromného, rodinného života, postavenia v práci atď. Bez zabezpečenia určitých minimálnych práv a slobôd môže človek fyzicky existovať, ale nemôže žiť skutočným dôstojným životom. Historické skúsenosti nám dokazujú, že je mimoriadne zložité pre rozličných ľudí vypracovať jednotný systém príkazov, pravidiel, ktoré by štát presadzoval v rámci zákonného poriadku. Všeobecne prijateľné „ pravidlá“ vznikajú v procese zložitého historického vývoja, ktorý je poznamenaný omylmi, blúdením a spravidla si vyžaduje i krvavé obete. Ale práve takéto bolestivé skúsenosti robia národ citlivejším a vyzdvihujú požiadavku záruky pred možnými novými katastrofami v budúcnosti.
Do oblasti medzinárodných vzťahov prenikla ochrana ľudských práv len veľmi pomaly – či už vo forme zmluvných ustanovení o ochrane určitých osôb (napr. cudzích kupcov), náboženských i etnických skupín alebo vo forme humanitných predpisov o ochrane ranených a vojnových zajatcov. V mierových zmluvách po prvej svetovej vojne bola zakotvená ochrana menšín. Fašizmus a nacizmus znamenali úplné popretie ľudských práv a slobôd a preto počas druhej svetovej vojny štáty antifašistickej koalície sa rozhodli zaviesť medzinárodnú ochranu ľudských práv. Atlantická charta zo 14. 9. 1941, zakladajúca vojenský zväzok
USA a Veľkej Británie (neskôr sa pripojili aj ZSSR), vyhlasuje za cieľ vojnového úsilia zabezpečiť svet, v ktorom budú môcť všetci ľudia prežívať svoj život bez strachu a núdze. Prehlásenie celej protifašistickej aliancie ako „Spojených národov“ z 1.1.1942 vyslovuje presvedčenie, že úplné výťazstvo nad nepriateľom je nevyhnutne potrebné k ochrane života, ľudských práv
a spravodlivosti.
Charta OSN (podpísaná v San Franciscu 24.6.1945) v úvode vyhlasuje, že jej cieľom je obnoviť vieru v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovnaké práva mužov a žien, národov veľkých i malých. Vyžaduje kolektívne úsilie v podporovaní a posilňovaní úcty k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých ľudí bez rozdielu rasy, pohklavia, jazyka alebo náboženstva. Dohľadom nad uskutočňovaním tohto cieľa bolo poverené Valné zhromaždenie OSN Hospodárska a sociálna rada, ktorá zriadila zvláštnu Komisiu pre ľudské práva. Na základe návrhou vypracovaných touto komisiou prijalo Valné zhromaždenie OSN dňa 10.12.1948 historicky najdôležitejší medzinárodný dokument „Všeobecnú deklaráciu ľudských práv“.
Deladácia obsahuje: rovnosť práv pre všetkých ľudí, právo na život, slobodu, osobnú bezpečnosť, právo na ochranu proti diskriminácii, právo na súdnu ochranu, právo byť spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, právo prezumpcie neviny, právo voľne sa pohybovať a slobodne si voliť bydlisko, právo politického azylu, právo na štátnu príslušnosť, právo rodiny na ochranu zo strany spoločnosti a štátu, právo vlastniť majetok, právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, právo na slobodu presvedčenia a prejavu, právo vyhľadať, príjmať a šíriť informácie, slobodu pokojného zhromažďovania, právo podieľať sa na organizovaní verejných záležitostí priamo alebo prostredníctvom slobodne zvolených zástupcov, právo na sociálne zabezpečenie, právo na prácu, slobodnú voľbu podnikania, právo na uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti, právo za spravodlivú odmenu za prácu, právo zakladať odborové organizácie, právo na odpočiniok a na zotavenie, právo na pravidelnú platenú dovolenku, právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, právo na špeciálnu ochranu matiek i detí, právo na vzdelanie, právo slobodne sa zúčastňovať kultúrneho života spoločnosti, právo
na ochranu morálnych materiálnych záujmov, ktoré vyplývajú z vedeckej, literárnej alebo umeleckej činnosti.
Deklarácia sa stala východiskom pre prijatie ďaľších dekarácií a záväzných medzinárodných paktov.
V medzinárodnom systéme OSN na ochranu ľudských práv pôsobí množstvo orgánov. V zmysle Charty OSN sú to: generálny tajomník OSN, Medzinárodný súdny dvor, Bezpečnostná rada, Valné zhromaždenie, Hospodárska a sociálna rada a v rámci nej Komisia pre ľudské práva, Komisia pre postavenie žien, Subkomisia pre predchádzanie diskriminácii a ochranu menšín.
Na ochranu ľudských práv a slobôd v súlade s medzinárodnými dohovormi boli vytvorené výbory (napr. Výbor pre odstránenie rasovej diskriminácie). Medzi najvýznamnejšie orgány, zabezpečujúce ochranu ľudských práv v rámci systému OSN, jednoznačne patrí Komisia pre ľudské práva. Medzi jej základné funkcie patrí: vypracovávať návrhy medzinárodných dohovorov,
podporovať rôzne aktivity v oblasti ľudských práv, zabezpečovať ochranu ľudských práv.
Medzinárodný systém ochrany ľudských práv v rámci OSN obsahuje okrem Všeobecnej deklarácie ľudských práv, Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach ešte množstvo ďaľšícj dohovorov, ktoré podrobnejšie
rozpracovávajú špecifické otázky ľudských práv a slobôd. Napriek tomu, že Medzinárodný systém ochrany ľudských práv v rámci OSN tvorý veľké množstvo inštitúcií a orgánov, prevláda názor, že je málo efektývny a jednotlivé orgány navzájom prakticky nekooperujú.
Európsky systém ochrany ľudských práv.
Na zabezpečenie ochrany demokracie a ľudských práv v Európe vznikla Rada Európy. Štatút Rady Európy nadobudol platnosť 3. 8. 1949. Podmienkou prijatia do Rady Európy je preukázať najmä zabezpečenie dodržiavania ľudských práv pre všetky osoby
podliehajúce jurisdikcii štátu jeho štátnymi orgánmi a spoločenskými inštitúciami. Základným dokumentom Rady Európy je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných ľudských slobôd. Katalóg práv a slobôd zakotvených v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v jeho dodatkových protokoloch dokazuje kontinuitu procesu medzinárodnej úpravy základných ľudských práv.
Na prešetrenie priestupkov proti ľudským právam a zjednanie nápravy alebo odškodnenie boli v súlade s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zriadené nasledovné orgány:
- Európska komisia pre ľudské práva
- Európsky súd pre ľudské práva
- Výbor ministrov Rady Európy
Ochranný mechanizmus Rady Európy môže byť použitý proti ktorémukoľvek signatárskemu štátu. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd neobsahuje hospodárske a sociálne práva, tie sú predmetom úpravy v Európskej sociálnej charte.
Každý zmluvný štát musí vyjadriť súhlas so záväznosťou namenej 10 článkov Charty. Vzhľadom na rozdielnu ekonomickú úroveň jednotlivých európskych štátov, Charta obsahuje len minimálne záväzný štandard hospodárskych a sociálnych práv.
Záverom možno konštatovať, že európsky systém ochrany ľudských práv zahŕňa okrem všeobecných dohovorov o ochrane ľudských práv a slobôd i dohovory, ktoré detailnejšie rozpracovávajú niektoré špecifické otázky súvisiace s ochranou ľudských práv a slobôd ako sú napr. ochrana práv menšín, ochrana sociálnych práv a mnohé ďaľšie. Európsky systém ochrany
ľudských práv predstavuje v súčasnej dobe jeden z najefektývnejších a najdokonalejšie prepracovaných medzinárodných systémov na ochranu ľudských práv ňa slobôd.
Medzinárodný systém práv ochrany menšín:
Dôležitú súčasť problematiky ľudských práv tvorí otázka postavenia a ochrany menšín. V súčasnosti patrí táto problematika k najcitlivejším otázkam medzinárodných aj vnútroštátnych vzťahov. Postavenie menšín bolo predmetom medzinárodnej úpravy až po prvej svetovej vojne v súvislosti s povojnovým usporiadaním sveta. Problém medzinárodnej ochrany menšín sa však nepodarilo vyriešiť ani po druhej svetovej vojne. Pri formulovaní Všeobecnej deklarácie ľudských práv sa nepodarilo dosiahnuť konsenzus a presadiť návrch, týkajúci sa medzinárodnej ochrany práv menšín. Práva osôb patriacich k menšinám boli ponímané ako súčasť základných ľudských práv a slobôd, čo vyvolávalo množstvo odmietavých postojov.
Mezinárodný štandard ľudských práv a slobôd obsiahnutý v mnohých dokumentoch OSN možno uplatniť i vo vzťahu k menšinám. Hlavný akcent sa v nich kladie najmä na odmietnutie akejkoľvek diskriminácie. Avšak takéto zužovanie rozsahu ochrany práv menšín na zákaz diskriminácie sa vo všeobecnosti nepovažuje za prijateľné. Na kontrolu dodržiavania menšinových práv bola
v rámci OSN zriadená Subkomisia na predchádzanie diskriminácií a ochranu menšín. Vznikla v roku 1947 ako pomocný orgán Komisie OSN pre ľudské práva. Z doterajšej analýzy medzinárodnej úpravy práv menšín v rámci OSN možno urobiť záver, že sa ani do dnešnej doby nepodarilo dosiahnuť konsenzus v medzinárodnej ochrane opráv menšín, postoj štátov k stanoveniu záväzného minimálneho štandardu menšinových práv je príliš opatrný a tak práva menšín zostali i naďalej nedoriešenou otázkou.
Podobne je to i v európskom systéme ochrany ľudských práv. Európske štáty sa intenzívnejšie venovali otázke práv menšín až začiatkom 60-tych rokov, keď Rada Európy navrhla rozšíriť Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd o protokol obsahujúci práva menšín. Tento návrch bol však zamietnutý. Pozitívnym krokom Rady Európy vo vzťahu k ochrane
menšinových práv bolo i založenie Výboru Rady Európy na ochranu národnostných menšín (1993). Výbor v roku 1994 vypracoval Rámcový dohovor Rady Európy na ochranu národnostných menšín. Hlavným cieľom tohoto dohovoru je trnsformovať záväzky z oblasti zabezpečenia menšinových práv, prijaté členskými štátmi v predchádzajúcich dokumentoch, do zákonných noriem
jednotlivých štátov.
Napriek všetkým krokom ktoré sa urobili v oblasti medzinárodnej ochrany práv menšín či už na pôde OSN alebo Rady Európy, treba zdôrazniť, že práva menšín i v súčasnosti predstavujú nedoriešenú otázku medzinárodnej regulácie ľudských práv a základných slobôd.
