1, Prvou zo štyroch nových právomocí Ústavného súdu je právomoc rozhodovať o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky s Ústavou a ústavnými zákonmi (čl. 125a). Návrh na rozhodnutie o tejto otázke môže podať Ústavnému súdu prezident SR alebo vláda SR pred tým, ako predloží dojednanú medzinárodnú zmluvu na rokovanie Národnej rade SR. V prípade, že Ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzinárodná zmluva nie je v súlade s Ústavou alebo ústavným zákonom, takú medzinárodnú zmluvu nemožno ratifikovať.

Cieľom tejto preventívnej kontroly ústavnosti dojednaných medzinárodných zmlúv je predísť tomu, aby sa medzinárodná zmluva, ktorou Slovenská republika preberá určité záväzky, dostala do rozporu s Ústavou alebo s ústavnými zákonmi. Potreba takejto ústavnej úpravy vyplýva aj z čl. 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, v zmysle ktorého sa zmluvná strana nemôže dovolávať svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy.

2, Nový článok 125b zaviedol pre Ústavný súd druhú novú právomoc, ktorou je právomoc rozhodovať o súlade obsahu petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky smerujúcich k vyhláseniu referenda s Ústavou alebo s ústavným zákonom. Takýto návrh na rozhodnutie môže pred vyhlásením referenda podať Ústavnému súdu iba prezident Slovenskej republiky, ak má pochybnosti, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady SR podľa čl. 95 ods. 1, je v súlade s Ústavou alebo s ústavným zákonom. Na rozdiel od predchádzajúcej právomoci, v tomto prípade je Ústavný súd pri rozhodovaní viazaný lehotou 60 dní odo dňa doručenia návrhu. Ak Ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že predmet referenda nie je v súlade s Ústavou alebo ústavným zákonom, referendum nemožno vyhlásiť.

3, Právomoc rozhodovať o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému zásahu štátu do ich práva na samosprávu je v poradí treťou novou právomocou Ústavného súdu, ktorá je upravená v čl. 127a. Aktívne legitimovaným subjektom na predloženie sťažnosti sú orgány územnej samosprávy, t.j. starosta obce, resp. obecné zastupiteľstvo, a predseda samosprávy vyššieho územného celku, resp. zastupiteľstvo vyššieho územného celku.

Predmetom sťažnosti môže byť neústavné alebo nezákonné rozhodnutie alebo iný neústavný alebo nezákonný zásah do vecí územnej samosprávy, pričom termín iný zásah predstavuje tak činnosť alebo nečinnosť v tom prípade, keď orgán verejnej moci mal určenú povinnosť konať ustanoveným spôsobom, avšak svoju povinnosť smerom k územnej samospráve nesplnil.

4, Poslednou novou právomocou Ústavného súdu je právomoc rozhodovať o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia, boli vydané v súlade s Ústavou a s príslušným ústavným zákonom (čl. 129 ods. 6). Potreba ustanoviť túto právomoc Ústavného súdu vyplýva z mimoriadnej spoločensko-politickej závažnosti rozhodnutí vydávaných pri vyhlásení a počas výnimočného stavu, ktoré predstavujú priamy zásah do právneho postavenia fyzických a právnických osôb.

V článku 127 sa výrazne rozširuje právomoc Ústavného súdu SR rozhodovať o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z platnej medzinárodnej zmluvy. Rozhodovacia právomoc Ústavného súdu je v týchto prípadoch, rovnako, ako tomu bolo do prijatia Ústavného zákona, založená iba subsidiárne. Ústavný súd SR bude teda rozhodovať len vtedy, ak o ochrane práv a slobôd už nemôže rozhodovať iný všeobecný súd.


4. Zhrnutie spoločných a rozdielnych znakov dnešného a prvého Ústavného súdu ČSR

SPOLOČNÉ ZNAKY:
-oba ústavné súdy boli zriadené na to, aby zisťovali ústavnosť zákonov ( resp. aby zhodnotili, ktoré časti zákonov sú v rozpore s ústavou a v takom prípade aj vyhlásili konkrétne ustanovenia zákonov za neplatné )
-zákony odporujúce Ústavnej listine z roku 1920, ale aj zákony odporujúce dnešnej Ústave SR, ich časti a zákony, ktoré ich menia a dopĺňajú sa prehlasujú za neplatné – nie však samy o sebe, ale neplatnými sa stávajú výslovným prehlásením ústavného súdu
-za ich spoločný znak by sme mohli považovať aj to, že ich činnosť bola vlastne zrejmá iba v období 1.ČSR a v dnešnej SR ( hoci aj po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 sa zriadil podobný orgán – Ústavný senát, tento však počas svojej existencie nevydal žiadne rozhodnutia ). Dnešný Ústavný súd SR nadviazal na kompetencie ústavného súdu ČSFR zriadeného v roku 1992.
-ďalším spoločným znakom je to, že za sudcov týchto ústavných súdov mohli byť vymenované iba „osoby znalé práva“, čiže nie akýkoľvek ústavní činitelia či dokonca bežní ľudia