Ústavný súd v 1.ČSR

2. Ústavný súd 1. ČSR

2.1 Základné fakty o Ústavnom súde 1. ČSR

Zakotvenie Ústavného súdu sa nachádzalo v Ústavnej listine ČSR z roku 1920 ( čl. II. a III. ) a v zákone č. 162/1920 Zb. z. a n. o Ústavnom súde. V zmysle ustanovení oboch právnych noriem sa Ústavný súd skladal zo 7 členov, z ktorých troch menoval prezident republiky ( jeden z nich bol zároveň menovaný predsedom Ústavného súdu ), po dvoch členoch vysielal zo svojich členov Najvyšší súd a Najvyšší správny súd. Rovnakým spôsobom boli určení aj náhradníci Ústavného súdu. Funkčné obdobie sudcov Ústavného súdu bolo 10 rokov. Členom alebo náhradníkom sa nemohli stať členovia poslaneckej snemovne a senátu Národného zhromaždenia.

Ústavný súd 1. ČSR bol zriadený podľa vzoru amerického federálneho Najvyššieho súdu a zapadal do systému vzájomných bŕzd a protiváh. Aj keď vystupoval ako demokratická inštitúcia s funkciou ochrany občianskych práv, reprezentoval aj možnosť zásahu v prospech ústavy, alebo podľa okolností a potrieb tzv. štátnych nutností.

Ústavný súd bol príslušným rozhodovať výlučne o tom, či zákony Československej republiky a snemu Podkarpatskej Rusi neodporujú Ústavnej listine ČSR z roku 1920.

Rozhodovať o súlade zákonov s ústavou však Ústavný súd mohol len na základe návrhu podaného Najvyšším súdom, Najvyšším správnym súdom, Volebným súdom, poslaneckou snemovňou a senátom Národného zhromaždenia. Návrh musel byť podaný do troch rokov od vyhlásenia zákona, o protiústavnosti ustanovení, ktorého sa pochybovalo. V prípade, že Ústavný súd rozhodoval o odôvodnenosti návrhu, vyslovil nálezom ústavného súdu odporujúce ustanovenie určitého zákona za neplatné.

V roku 1938 bola kompetencia Ústavného súdu rozšírená zákonom č. 229/1938 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny aj na sledovanie ústavnosti zákonov vydaných Slovenským snemom.

Sídlom Ústavného súdu bola Praha. Za člena Ústavného súdu mohli byť menované iba osoby s vysokoškolským vzdelaním, ktoré dosiahli titul doktora práv. Požadovala sa hranica 45 rokov, pričom člen Ústavného súdu nemohol byť členom poslaneckej snemovne ani senátu Národného zhromaždenia. Ústavný súd mohol teoreticky vplývať na výsledky zákonodarnej činnosti Národného zhromaždenia, avšak činnosť Ústavného súdu sa počas celého trvania predmníchovskej ČSR nerozvinula. Jediné dva návrhy na preskúmanie ústavnosti zmocňovacích zákonov č. 147/1933 a 109/1934 Zb. zostali nedoriešené.


2.2 Zákon č. 162/1920 Zb. z. a n.

Celý názov tohto zákona znie: Zákon č. 162/1920 Zb. z. a n. zo dňa 9. marca 1920 o ústavnom súde.
Ústavný súd zahájil svoju činnosť 17. novembra 1921, ale svojou aktivitou sa nijak výrazne nezapísal do československej ústavnej histórie. Všetky politické strany mali k tomuto súdu svoje výhrady - často motivované tým, že republika vraj iba opakuje po Rakúsku. Naviac, ústavní sudcovia nemohli funkciu vykonávať ako svoje povolanie.

Po uplynutí prvého funkčného obdobia v roku 1931 už nebol tento súd po takmer celú zostávajúcu dobu existencie prvej republiky obnovený. Ustanovenie nového Ústavného súdu z mája 1938 a jeho krátke a nefunkčné pôsobenie v roku 1939 malo v podstate charakter frašky. Ústavný súd vydal v tomto období jediný nález ( schválený 28.6.1939 ), ktorý bol zverejnený vyhláškou predsedu protektorátnej vlády č. 187/1939 Zb. z. a n. Protektorátu Čechy a Morava zo dňa 16.8.1939. Týkal sa pre tú dobu príznačnej záležitosti: stíhania protištátnej činnosti štátnych zamestnancov a niektorých iných osôb a prekladania sudcov na iné služobné miesto proti ich vôli.

Celé znenie zákona o ústavnom súde:

Národné zhromaždenie republiky Československej sa uznieslo na tomto zákone:
I.
Zloženie ústavného súdu
§1
Ústavný súd sa skladá zo 7 členov, z ktorých 3 menuje prezident republiky a po dvoch vysielajú Najvyšší súd a Najvyšší správny súd zo seba.
Poslanecká snemovňa, senát a snem Podkarpatskej Rusi navrhnú kandidátov, z ktorých prezident republiky vyberie po jednom členovi.
Ak sa snem Podkarpatskej Rusi na prvýkrát neustanoví, menuje prezident republiky k návrhu vlády člena, ktorého prislúcha navrhovať snemu Podkarpatskej Rusi.
Členovia vysielaní Najvyšším súdom a Najvyšším správnym súdom sú volení na plenárnych schôdzach každého z týchto súdov podľa príslušných rokovacích poriadkov.
Za každého člena sa ustanovuje náhradník a to tým spôsobom ako dotyčný člen. Náhradník nastupuje na miesto člena, ak je tento trvalo alebo dočasne zaneprázdnený. Podrobnejšie ustanovenia obsahuje rokovací poriadok Ústavného súdu.
Členmi Ústavného súdu, tak ako aj náhradníkmi, môžu byť iba osoby znalé práva, voliteľné do senátu, ktoré nie sú členmi žiadneho z menovaných zákonodarných zborov.
Jedného z troch členov menovaných v odseku 2. menuje prezident republiky zároveň za predsedu Ústavného súdu.

§2
Predseda Ústavného súdu zloží na vládnej schôdzi do rúk prezidenta republiky sľub, že bude presne a nestranne zachovávať všetky ústavné zákony.
Po vykonaní sľubu zvolá predseda do ôsmich dní Ústavný súd k ustanovujúcej schôdzi, na ktorej členovia a náhradníci zložia sľub rovnakého obsahu do predsedových rúk, na čo zvolia zo seba väčšinou hlasov miestopredsedu, ktorý zastupuje predsedu, ak je zaneprázdnený alebo ak sa uvoľní jeho miesto. Pri rovnosti hlasov rozhoduje predseda.

§3
Funkčné obdobie členov Ústavného súdu je 10 rokov a počíta sa odo dňa ustanovujúcej schôdze. Funkcia člena menovaného prezidentom republiky na návrh vlády ( §1 ods. 3 ) trvá až do tej doby, kedy bude za neho menovaný iný člen na návrh snemu Podkarpatskej Rusi.

§4
Ak sa uvoľní miesto niektorého z členov Ústavného súdu, teda ak sa stane niektorý člen členom zákonodarného zboru, obsadí sa uvoľnené miesto na zostávajúci čas rovnakým spôsobom, ako bolo obsadené pôvodne. Každé uvoľnenie oznámi predseda bezodkladne predsedníctvu zákonodarného zboru, od ktorého vyšiel návrh na obsadenie uvoľneného miesta, prípadne súdu, ktorý vyslal člena, ktorého miesto sa uvoľnilo.

§5
Členovia Ústavného súdu majú právo na náhradu, ktorého výšku stanoví vládne nariadenie.

§6
Sídlom Ústavného súdu je Praha. Potrebný pomocný personál, miestnosti a vecné potreby zaobstará vláda.


II. Príslušnosť Ústavného súdu

§7
Ústavný súd je príslušný rozhodovať výlučne o tom, či vyhovujú
a)zákony Československej republiky a zákony snemu Podkarpatskej Rusi zásade článku I. zákona, ktorým sa uvádza Ústavná listina Československej republiky,
b)dočasné opatrenia podľa §54 Ústavnej listiny, ustanovenie ods.8 b) tohto paragrafu


III. Konanie pred Ústavným súdom
§8
Schôdze Ústavného súdu sa konajú podľa potreby.
Schôdze zvoláva predseda alebo miestopredseda, ktorý ho zastupuje a hlasuje.
K nálezu, ktorým sa zákona vyhlasuje za neplatný, je potrebných najmenej 5 hlasov.
Na platnosť iných ustanovení je potrebná prítomnosť predsedu alebo miestopredsedu a okrem nich ešte aspoň 4 členov. Pri rovnosti hlasov platí názor, ku ktorému sa pridal predseda.
Podrobnosti konania budú upravené rokovacím poriadkom, na ktorom sa uznesie Ústavný súd a ktorý schváli prezident republiky.
§9
V prípade §7 a) rozhoduje Ústavný súd výlučne na základe návrhu, ktorý môže podať Najvyšší súd, Najvyšší správny súd, Volebný súd, poslanecká snemovňa, senát alebo snem Podkarpatskej Rusi.

§10
O vznesení návrhu zmieneného v §9 sa môžu príslušní činitelia uzniesť nadpolovičnou väčšinou hlasov. Najvyšší súd, Najvyšší správny súd a Volebný súd tak môžu učiniť iba na plenárnej schôdzi.

§11
V návrhu musí byť presne označené, ktoré ustanovenia určitého zákona odporujú ktorému ustanoveniu určitého ústavného zákona, alebo ktoré ustanovenia určitého zákona uzneseného Národným zhromaždením alebo snemom Podkarpatskej Rusi prekračujú ústavne vymedzenú pôsobnosť týchto zákonodarných zborov.

§12
Návrh môže byť vznesený ( §13 ) výlučne do troch rokov odo dňa, kedy bol zákon, o ktorý sa jedná, vyhlásený.

§13
Predseda zákonodarného zboru alebo súdu, od ktorého návrh vychádza, zašle tento návrh v dvoch kópiách predsedovi Ústavného súdu.

§14
Predseda Ústavného súdu prikáže návrh niektorému členovi ako referentovi, na čo najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, kedy bol návrh doručený, zvolá schôdzu Ústavného súdu, na ktorej sa rozhodne, či bol návrh podaný včas ( §12 ) a či patrí do príslušnosti Ústavného súdu.

§15
Ak tieto predpoklady nie sú splnené, Ústavný súd návrh zamietne.
V ostatných prípadoch vyrozumie dotknuté zákonodarné zbory a predsedu vlády a zároveň ich vyzve, aby sa o návrhu vyjadrili v lehote najmenej 1 a najviac 3 mesiace. Táto lehota môže byť predĺžená zo zvlášť závažných dôvodov najviac o ďalšie tri mesiace.

§16
Predseda Ústavného súdu zvolá najneskôr do ďalších 3 mesiacov Ústavný súd k verejnému zasadnutiu o predloženom návrhu. O zasadnutí bude taktiež informovaný navrhovateľ, vláda a zúčastnené zákonodarné zbory. Títo majú právo vyslať k zasadnutiu svojho zástupcu.

§17
Ak niektorý zo zúčastnených činiteľov nevyšle na zasadanie svojho zástupcu, nebráni to prejednaniu návrhu.

§18
Ak Ústavný súd uzná po verejnom ústnom zasadaní návrh za odôvodnený, nálezom vysloví, ktoré ustanovenia určitého zákona sú v rozpore s ktorými ustanoveniami určitého ústavného zákona, alebo ktoré ustanovenia zákona Národného zhromaždenia alebo snemu Podkarpatskej Rusi prekračujú ústavne vymedzenú pôsobnosť týchto zákonodarných zborov a sú teda neplatné.

§19
Nález Ústavného súdu dá predseda doručiť vláde.
Minister vnútra je povinný bez odôvodnenia uverejniť nález do ôsmich dní v Zbierke zákonov a nariadení.
Súčasne je nález s podrobným odôvodnením uverejnený v úradných listinách.

§20
Uverejnenie nálezu v Zbierke zákonov a nariadení má ten účinok, že odo dňa uverejnenia sú zákonodarné zbory, vláda, všetky úrady a súdy týmto nálezom viazané.

§21
O platnosti dočasného opatrenia podľa §54 Ústavnej listiny rozhoduje Ústavný súd z úradnej povinnosti okamžite ako mu bude predložené vládou. O konaní platí obdobne ustanovenie predchádzajúcich paragrafov.
§22
Tento zákon nadobúda účinnosť zároveň s Ústavnou listinou.
Jeho prevedenie sa ukladá vláde.


3. Ústavný súd v dnešnej Slovenskej republike

3.1 Základné informácie

Ústavný súd Slovenskej republiky bol zriadený Ústavným zákonom č. 460/1992 Z. z. ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti. Jeho právomoci a kompetencie upravuje čl. 124 až 140 Ústavy Slovenskej republiky, podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanovuje zákon č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Úlohy spojené s organizačným, personálnym, ekonomickým, administratívnym a technickým zabezpečením činnosti ústavného súdu vykonáva Kancelária ústavného súdu. Podrobnosti o organizácii a činnosti Kancelárie a postavenie štátnych zamestnancov v Kancelárii a zamestnancov Kancelárie určuje jej organizačný poriadok, ktorý vydáva vedúci Kancelárie.

Ústavný súd hospodári s prostriedkami štátneho rozpočtu ako samostatná rozpočtová kapitola v súlade so zákonom č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy v znení neskorších predpisov.

Základné postavenie Ústavného súdu a sudcov Ústavného súdu upravuje Ústava SR. Okrem toho, že rozhoduje o súlade noriem nižšej právnej sily s normami vyššej právnej sily, Ústavný súd rozhoduje i kompetenčné konflikty medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ak zákon neustanovuje, že tieto spory rozhoduje iný štátny orgán. Ústavný súd rozhoduje i o rôznych sťažnostiach, podáva výklad ústavy alebo ústavných zákonov, ak je vec sporná. Podrobnosti o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky špecifikuje osobitná právna norma (zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Iba Ústavný súd je kompetentný súdiť úradujúceho prezidenta Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky sídli v Košiciach.


3.1 Pôsobnosť a zloženie Ústavného súdu SR

Ústavný súd Slovenskej republiky existuje od roku 1993. Pôvodne sa skladal z desiatich sudcov menovaných na obdobie 7 rokov. Na základe novely Ústavy SR (ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.) sa od roku 2002 Ústavný súd Slovenskej republiky skladá z 13 sudcov menovaných na obdobie 12 rokov.

Ústavný súd sa teda skladá z 13 sudcov, ktorých vymenúva prezident SR na základe návrhu Národnej rady SR na 12 rokov.
Za sudcu Ústavného súdu môže byť vymenovaný občan SR, ktorý je voliteľný do NR SR, dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní. Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu ústavného súdu. Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh:

a, najmenej pätina poslancov NR SR
b, prezident SR
c, vláda SR
d, súd
e, generálny prokurátor
f, verejný ochranca práv
g, Najvyšší kontrolný úrad SR
h, každý, o ktorého práve sa má konať
i, každý, kto namieta kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu SR

Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, posilňuje aj postavenie Ústavného súdu Slovenskej republiky v súlade s požiadavkou posilňovania právneho štátu a prehlbovania ústavných záruk ochrany základných práv a slobôd. Ústavný zákon jednak zveruje Ústavnému súdu štyri nové právomoci, a jednak precizuje doterajšie ustanovenia:
1, Prvou zo štyroch nových právomocí Ústavného súdu je právomoc rozhodovať o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky s Ústavou a ústavnými zákonmi (čl. 125a). Návrh na rozhodnutie o tejto otázke môže podať Ústavnému súdu prezident SR alebo vláda SR pred tým, ako predloží dojednanú medzinárodnú zmluvu na rokovanie Národnej rade SR. V prípade, že Ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzinárodná zmluva nie je v súlade s Ústavou alebo ústavným zákonom, takú medzinárodnú zmluvu nemožno ratifikovať.

Cieľom tejto preventívnej kontroly ústavnosti dojednaných medzinárodných zmlúv je predísť tomu, aby sa medzinárodná zmluva, ktorou Slovenská republika preberá určité záväzky, dostala do rozporu s Ústavou alebo s ústavnými zákonmi. Potreba takejto ústavnej úpravy vyplýva aj z čl. 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, v zmysle ktorého sa zmluvná strana nemôže dovolávať svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy.

2, Nový článok 125b zaviedol pre Ústavný súd druhú novú právomoc, ktorou je právomoc rozhodovať o súlade obsahu petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky smerujúcich k vyhláseniu referenda s Ústavou alebo s ústavným zákonom. Takýto návrh na rozhodnutie môže pred vyhlásením referenda podať Ústavnému súdu iba prezident Slovenskej republiky, ak má pochybnosti, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady SR podľa čl. 95 ods. 1, je v súlade s Ústavou alebo s ústavným zákonom. Na rozdiel od predchádzajúcej právomoci, v tomto prípade je Ústavný súd pri rozhodovaní viazaný lehotou 60 dní odo dňa doručenia návrhu. Ak Ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že predmet referenda nie je v súlade s Ústavou alebo ústavným zákonom, referendum nemožno vyhlásiť.

3, Právomoc rozhodovať o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému zásahu štátu do ich práva na samosprávu je v poradí treťou novou právomocou Ústavného súdu, ktorá je upravená v čl. 127a. Aktívne legitimovaným subjektom na predloženie sťažnosti sú orgány územnej samosprávy, t.j. starosta obce, resp. obecné zastupiteľstvo, a predseda samosprávy vyššieho územného celku, resp. zastupiteľstvo vyššieho územného celku.

Predmetom sťažnosti môže byť neústavné alebo nezákonné rozhodnutie alebo iný neústavný alebo nezákonný zásah do vecí územnej samosprávy, pričom termín iný zásah predstavuje tak činnosť alebo nečinnosť v tom prípade, keď orgán verejnej moci mal určenú povinnosť konať ustanoveným spôsobom, avšak svoju povinnosť smerom k územnej samospráve nesplnil.

4, Poslednou novou právomocou Ústavného súdu je právomoc rozhodovať o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia, boli vydané v súlade s Ústavou a s príslušným ústavným zákonom (čl. 129 ods. 6). Potreba ustanoviť túto právomoc Ústavného súdu vyplýva z mimoriadnej spoločensko-politickej závažnosti rozhodnutí vydávaných pri vyhlásení a počas výnimočného stavu, ktoré predstavujú priamy zásah do právneho postavenia fyzických a právnických osôb.

V článku 127 sa výrazne rozširuje právomoc Ústavného súdu SR rozhodovať o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z platnej medzinárodnej zmluvy. Rozhodovacia právomoc Ústavného súdu je v týchto prípadoch, rovnako, ako tomu bolo do prijatia Ústavného zákona, založená iba subsidiárne. Ústavný súd SR bude teda rozhodovať len vtedy, ak o ochrane práv a slobôd už nemôže rozhodovať iný všeobecný súd.


4. Zhrnutie spoločných a rozdielnych znakov dnešného a prvého Ústavného súdu ČSR

SPOLOČNÉ ZNAKY:
-oba ústavné súdy boli zriadené na to, aby zisťovali ústavnosť zákonov ( resp. aby zhodnotili, ktoré časti zákonov sú v rozpore s ústavou a v takom prípade aj vyhlásili konkrétne ustanovenia zákonov za neplatné )
-zákony odporujúce Ústavnej listine z roku 1920, ale aj zákony odporujúce dnešnej Ústave SR, ich časti a zákony, ktoré ich menia a dopĺňajú sa prehlasujú za neplatné – nie však samy o sebe, ale neplatnými sa stávajú výslovným prehlásením ústavného súdu
-za ich spoločný znak by sme mohli považovať aj to, že ich činnosť bola vlastne zrejmá iba v období 1.ČSR a v dnešnej SR ( hoci aj po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 sa zriadil podobný orgán – Ústavný senát, tento však počas svojej existencie nevydal žiadne rozhodnutia ). Dnešný Ústavný súd SR nadviazal na kompetencie ústavného súdu ČSFR zriadeného v roku 1992.
-ďalším spoločným znakom je to, že za sudcov týchto ústavných súdov mohli byť vymenované iba „osoby znalé práva“, čiže nie akýkoľvek ústavní činitelia či dokonca bežní ľudia
ROZDIELNE ZNAKY:
-prvým a možno aj najdôležitejším rozdielnym znakom je fakt, že Ústavný súd koncipovaný v 1.ČSR bol takmer nečinný, zatiaľ čo dnešný ústavný súd môžeme pokojne prirovnať k podobným inštitúciám vzniknutých v ostatných demokratických krajinách, kde tento súd vykonáva účinnú ochranu ústavnosti v štáte
-ďalším rozdielom je to, že kompetencia ústavného súdu bola v ústavnej listine z roku 1920 vymedzená len v podobe „abstraktnej“ ochrany ústavnosti založenej na rozlišovaní ústavných zákonov od obyčajných zákonov a opatrení s dočasnou platnosťou zákona od ostatných zákonov. O ďalších veciach, ktoré v súčasnosti spravidla patria do kompetencie ústavných súdov, rozhodovali v čase platnosti ústavy z roku 1920 iné špecializované orgány súdneho charakteru – napr. o sťažnostiach občanov rozhodoval Najvyšší správny súd, kompetenčné spory riešil špeciálny kompetenčný senát, o veciach týkajúcich sa volieb rozhodoval osobitný Volebný súd a pod.
- funkčné obdobie sudcov ústavného súdu 1.ČSR bolo 10 rokov, a počet sudcov bol 7 (z ktorých teda po dvoch delegoval Najvyšší súd a Najvyšší správny súd a zostávajúcich dvoch sudcov a predsedu menoval prezident republiky ). Počet sudcov dnešného ústavného súdu je 13 a ich funkčné obdobie je 12 rokov. NR SR navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident SR vymenovať
- líši sa aj veková hranica, od ktorej môže byť občan s vysokoškolským právnickým vzdelaním vymenovaný za sudcu ústavného súdu – v 1.ČSR to bolo 45 rokov, dnes je to 40 rokov, pričom musí byť najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní
-dôležitý rozdiel je tiež v tom, kto je oprávnený podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Počas 1. ČSR na to bol oprávnený iba Najvyšší súd, Najvyšší správny súd, Volebný súd, poslanecká snemovňa a senát Národného zhromaždenia, na rozdiel od toho, dnes sú na to okrem najvyšších štátnych orgánov oprávnené mnohé ďalšie subjekty – generálny prokurátor, verejný ochranca práv, Najvyšší kontrolný úrad a dokonca i ktorákoľvek fyzická osoba


5. Záver

Keď to všetko zhrnieme, môžeme povedať, že ústavný súd, ktorý je zriadený v dnešnej SR na základe Ústavy z roku 1992, je omnoho liberálnejšou a demokratickejšou obmenou Ústavného súdu z obdobia 1.ČSR. Je to však prirodzené. Treba vziať na zreteľ, že dnešná spoločnosť je už oveľa vyspelejšia a demokratickejšia, má skúsenosti získané počas dvoch svetových vojen a preto aj orgány v nej fungujúce sa podľa týchto skúseností a znalostí riadia.

Nepochybne bol však Ústavný súd zriadený po 1. svetovej vojne v ČSR obrovským pokrokom, pretože obdobný orgán na ochranu ústavnosti sa v našich končinách nikdy predtým neobjavil.