2. Ústavný súd 1. ČSR

2.1 Základné fakty o Ústavnom súde 1. ČSR

Zakotvenie Ústavného súdu sa nachádzalo v Ústavnej listine ČSR z roku 1920 ( čl. II. a III. ) a v zákone č. 162/1920 Zb. z. a n. o Ústavnom súde. V zmysle ustanovení oboch právnych noriem sa Ústavný súd skladal zo 7 členov, z ktorých troch menoval prezident republiky ( jeden z nich bol zároveň menovaný predsedom Ústavného súdu ), po dvoch členoch vysielal zo svojich členov Najvyšší súd a Najvyšší správny súd. Rovnakým spôsobom boli určení aj náhradníci Ústavného súdu. Funkčné obdobie sudcov Ústavného súdu bolo 10 rokov. Členom alebo náhradníkom sa nemohli stať členovia poslaneckej snemovne a senátu Národného zhromaždenia.

Ústavný súd 1. ČSR bol zriadený podľa vzoru amerického federálneho Najvyššieho súdu a zapadal do systému vzájomných bŕzd a protiváh. Aj keď vystupoval ako demokratická inštitúcia s funkciou ochrany občianskych práv, reprezentoval aj možnosť zásahu v prospech ústavy, alebo podľa okolností a potrieb tzv. štátnych nutností.

Ústavný súd bol príslušným rozhodovať výlučne o tom, či zákony Československej republiky a snemu Podkarpatskej Rusi neodporujú Ústavnej listine ČSR z roku 1920.

Rozhodovať o súlade zákonov s ústavou však Ústavný súd mohol len na základe návrhu podaného Najvyšším súdom, Najvyšším správnym súdom, Volebným súdom, poslaneckou snemovňou a senátom Národného zhromaždenia. Návrh musel byť podaný do troch rokov od vyhlásenia zákona, o protiústavnosti ustanovení, ktorého sa pochybovalo. V prípade, že Ústavný súd rozhodoval o odôvodnenosti návrhu, vyslovil nálezom ústavného súdu odporujúce ustanovenie určitého zákona za neplatné.

V roku 1938 bola kompetencia Ústavného súdu rozšírená zákonom č. 229/1938 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny aj na sledovanie ústavnosti zákonov vydaných Slovenským snemom.

Sídlom Ústavného súdu bola Praha. Za člena Ústavného súdu mohli byť menované iba osoby s vysokoškolským vzdelaním, ktoré dosiahli titul doktora práv. Požadovala sa hranica 45 rokov, pričom člen Ústavného súdu nemohol byť členom poslaneckej snemovne ani senátu Národného zhromaždenia. Ústavný súd mohol teoreticky vplývať na výsledky zákonodarnej činnosti Národného zhromaždenia, avšak činnosť Ústavného súdu sa počas celého trvania predmníchovskej ČSR nerozvinula. Jediné dva návrhy na preskúmanie ústavnosti zmocňovacích zákonov č. 147/1933 a 109/1934 Zb. zostali nedoriešené.


2.2 Zákon č. 162/1920 Zb. z. a n.

Celý názov tohto zákona znie: Zákon č. 162/1920 Zb. z. a n. zo dňa 9. marca 1920 o ústavnom súde.
Ústavný súd zahájil svoju činnosť 17. novembra 1921, ale svojou aktivitou sa nijak výrazne nezapísal do československej ústavnej histórie. Všetky politické strany mali k tomuto súdu svoje výhrady - často motivované tým, že republika vraj iba opakuje po Rakúsku. Naviac, ústavní sudcovia nemohli funkciu vykonávať ako svoje povolanie.

Po uplynutí prvého funkčného obdobia v roku 1931 už nebol tento súd po takmer celú zostávajúcu dobu existencie prvej republiky obnovený. Ustanovenie nového Ústavného súdu z mája 1938 a jeho krátke a nefunkčné pôsobenie v roku 1939 malo v podstate charakter frašky. Ústavný súd vydal v tomto období jediný nález ( schválený 28.6.1939 ), ktorý bol zverejnený vyhláškou predsedu protektorátnej vlády č. 187/1939 Zb. z. a n. Protektorátu Čechy a Morava zo dňa 16.8.1939. Týkal sa pre tú dobu príznačnej záležitosti: stíhania protištátnej činnosti štátnych zamestnancov a niektorých iných osôb a prekladania sudcov na iné služobné miesto proti ich vôli.

Celé znenie zákona o ústavnom súde:

Národné zhromaždenie republiky Československej sa uznieslo na tomto zákone: