Urbariálna reforma a zrušenie nevoľníctva

Významnou reformou Márie Terézie bola urbárska regulácia – úprava , ktorú nazývame Tereziánsky urbár.
V Uhorsku sa štátna daň ( na rozdiel od iných krajín ) platila iba z pôdy , ktorú mal poddaný. Márii Terézii sa nepodarilo prinútiť šľachtu k tomu , aby prispela k štátnym daniam. Preto bez súhlasu stavov vydala v roku 1767 svoj urbariálny patent, nariadenie upravujúce jednotne v celej krajine vzťahy medzi zemepánmi a ich poddanými.

Základnou črtou tereziánskej urbariálnej reformy je úmysel uviesť dávky a povinnosti poddaného voči zemepánovi do určitého pomeru s rozsahom pôdy, ktorú mal v úžitku. Urbár zároveň stanovil maximálnu hranicu feudálnej renty. Poddanské dávky a povinnosti sa určili jednotne pre celú krajinu.
Pôdu, ktorú užíval poddaný , delí urbár na intravilán – domový grunt a extravilán- chotárny grunt, polia a lúky. Kým rozsah extravilánu poddanskej usadlosti kolísal, intravilán bol jednotný.

Sedliak hospodáriaci na celej usadlosti bol podľa urbára povinný odpracovať ročne na panskom 52 dní so záprahom alebo 104 dní bez záprahu. Počas sezónnych prác mohol zemepán robotu zdvojnásobiť, no musel ju zarátať do ročného kvanta.
Želiari s domom museli na panskom odpracovať ročne 18 dní, želiari bez domu 12 dní. Tým sa však robotové povinnosti poddaných nevyčerpávali. Tri dni do roka sa museli so svojim zemepánom zúčastniť na poľovačke, doviesť mu z poľa deviatok, z hory drevo. Sedliaci a želiari s domom museli za domový grunt platiť svojmu zemepánovi ročne 1 zlatý. Základom naturálnej renty ostával naďalej deviatok zemepánovi a desiatok cirkvi. Okrem deviatku boli poddaní povinní odvádzať svojmu zemepánovi aj tzv. dary : 2 sliepky, 2 kapúny, holbu topeného masla, kopu vajec, tridsať usadlostí spolu jedno teľa .Naturálne dávky mohli po vzájomnej dohode vymeniť za peniaze.

Reforma sa stretla s nemalým odporom šľachty a vyvolala odpor aj medzi roľníkmi. Podľa urbára bol v každom komitáte zriadený post splnomocneného komisára, ktorý na mieste zisťoval poddanské pomery a spisoval ich.
Tereziánska urbárska úprava nebola motivovaná nejakou humanitnou a sentimentálnou ľudomilnosťou Márie Terézie, ale jej cieľom bolo zvýšiť daneschopnosť poddanského obyvateľstva .

Tereziánska reforma neodstránila krízu poľnohospodárstva. Jozef II. na podklade fyziokratických názorov na slobodnú prácu a prvoradú dôležitosť poľnohospodárstva, ako aj pod vplyvom roľníckych nepokojov rozhodol sa zrušiť nevoľníctvo. Dekrétom z roku 1785 odstránil pripútanosť k pôde. Roľníkom zabezpečil právo voľného sťahovania , bez súhlasu zemepána mohol uzavrieť manželstvo , vychovávať deti pre ktorékoľvek remeslo i štúdium . Zemepán už nemohol nútiť roľníka k osobnej službe vo svojej domácnosti. Roľník voľne disponoval svojím hnuteľným majetkom .
Tento patent Jozefa II. nebol odvolaný, i keď vyvolal odpor zo strany šľachty a neodôvodnené nádeje poddaných.

Cirkevné reformy

Vari ani jeden z feudálnych štátov nebol tak úzko spätý s katolíckou cirkvou ako štát Habsburgovcov. Tak to bolo aj za Márie Terézie , ktorá síce upevňovala svoje kráľovské patronátne práva , ale tam, kde ukrátila cirkev v prospech absolutistickej štátnej moci, vynahradila straty cennými službami v prospech katolicizmu.
Jozef II. upravoval vzťah štátu k cirkvi často z politického hľadiska, z hľadiska úplnej suverenity absolútnej monarchie. Už v roku 1781 vydal príkaz, že pápežská bula sa môže uverejniť len s je o súhlasom. Neskoršie neuznal pápežské právo dišpenzu v manželských veciach. Kňažstvo považoval za súčasť štátneho úradníctva, ktoré možno použiť na školskú výchovu. Zrušil kláštorné rády a skonfiškoval ich majetok. Postavenie protestantov upravil tolerančným patentom.

Školská reforma

Základnú zmenu v štruktúre škôl uskutočnila Mária Terézia. Vychádzala zo zásady, že školy musia byť štátne bez vplyvu náboženských organizácií. Po zrušení jezuitského rádu skonfiškovala majetok jezuitov v Uhorsku. Vydala školský poriadok nazvaný „ Ratio educationis “.
Vypracovali sa nové učebné plány pre stredné školy. Školské záležitosti riadila miestodržiteľská rada s jej podriadenými inšpektorátmi v Bratislave, Košiciach a v Banskej Bystrici.
V roku 1763 bola v Banskej Štiavnici založená vysoká škola banícka , neskôr Banícka akadémia, prvá vysoká škola tohto typu na svete. Právnická fakulta bola zriadená v Trnave, neskôr ju preložili do Bratislavy, kde od roku 1784 pôsobila ako Právnická akadémia.

Jozef II. roku 1781 zaviedol do každej školy povinné vyučovanie nemčiny a po tejto príprave roku 1784 stala sa nemčina výlučnou úradnou rečou uhorskej kancelárie. Ovládanie nemčiny malo byť podmienkou prijatia do štátnej služby. Tento germanizačný pokus , namierený proti záujmom, všetkých národností krajiny , vyvolal najrozhodnejší odpor obyvateľstva, a preto sa nemohol uskutočniť.

Reformy štátnej správy

Centralizácia štátnej správy pokračovala za Márie Terézie a Jozefa II. s hlavným cieľom upevniť absolutistickú monarchiu rozšírením kráľovskej moci..
Za Márie Terézie sa položili základy rakúsko- uhorského dualizmu. Mária Terézia predovšetkým vybudovala štátnu armádu podľa pruského vzoru. Súdnictvo oddelila od štátnej správy a poštátnila ho. Štátna správa ostala predbežne v rukách stavov, ale bola podriadená viedenskej štátnej rade.
Jozef II. prikročil k výmene stavovského úradníctva a rozhodol sa vybudovať takú byrokraciu, ktorá bude dôsledne plniť jeho príkazy. Chýbala mu však k tomu meštianska odborná inteligencia. Preto len ústredné úrady, ktoré spravovali aj vojenskú a zahraničnú agendu, ako aj bane a správa ciest, boli pevne v rukách kráľovskej vlády, kým výkonná moc na vidieku ostala komitátnej šľachte. Rozkazy panovníka sa oznamovali prostredníctvom uhorskej kancelárie a Miestodržiteľskej rady, ktorá ich postúpila komitátom na vykonanie.

Keď zosilnela pasívna rezistencia komitátov, pristúpil k zrušeniu komitátnej samosprávy. Suspendoval právomoc hlavných županov a krajinu rozdelil na desať dištriktov na čele s kráľovskými komisármi, ktorých právomoc sa rozšírila aj na kráľovské slobodné mestá. Kráľ vymenoval aj podžupana ako faktického predstaveného bývalého komitátu. Ostatné komitátne úradníctvo vymenúval kráľovský komisár. Na území svojho dištriktu vykonával aj plnú jurisdikciu v trestných veciach a mal právo zaistiť každého, aj šľachtica. V sídle dištriktu sa podľa vzoru absolutistickej správy vo Francúzku malo koncentrovať aj súdnictvo, vojenská a finančná správa. Ani tento zákrok nestačil , pretože úradníctvo ostalo pod vplyvom komitátnej šľachtickej kongregácie. Preto zrušil aj právomoc komitátnych zhromaždení, ktoré sa mohli zvolať len pred snemom na voľbu poslancov. Stanovil zásadu , že zastupiteľským orgánom stavov nie je komitát, ale výhradne len snem a komitát je len administratívnym orgánom . Súčasne zrušil aj autonómiu slobodných kráľovských miest a podriadil ich dištriktu. Komitát bol teda organizačne zlikvidovaný, ale nenašla sa náhrada za komitátne úradníctvo, ktoré napriek tomu , že plat poberalo od štátu, ostalo verné miestnej šľachte a stalo sa zálohou ďaľšieho odporu.

V súdnictve sa uskutočnili tieto zmeny

Sudcov vymenúval len panovník. Pre súdy sa vydal rokovací poriadok . Zavádza sa trojinštančný postup . Príslušnosť súdu sa určuje jednotne podľa bydliska žalovaného. Panovník zrušil vierohodné miesta a nariadil založiť ústrednú pozemkovú knihu v Budíne s centrálnym archívom listín, týkajúcich sa pozemkovej držby.
Všetky tieto reformy – okrem tolerančného patentu a zrušenia nevoľníctva – odvolal Jozef II. pred smrťou v roku 1790 v dôsledku roľníckych nepokojov, odporu šľachty, nepriaznivej zahraničnopolitickej situácie a napokon aj pod vplyvom obáv z Veľkej francúzskej revolúcie.

Pri hodnotení reformných pokusov treba si uvedomiť, že centralizovaná absolutistická monarchia bola v čase neskorého feudalizmu spravidla nutnou a relatívne pokrokovou formou feudálneho štátu, keď šľachta už nemohla a buržoázia ešte nemohla vládnuť. Preto reformy sa nemôžu hodnotiť jednoznačne kladne a pokiaľ ide o germanizačné opatrenia a následky diskriminačnej hospodárskej politiky, ktoré brzdili formovanie tvoriacich sa moderných národov v Uhorsku, nemožno ich považovať za pokrokové.