referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Alojza
Streda, 23. októbra 2019
Rakúska ústava z r. 1867 a Rakúsko-Uhorské vyrovnanie
Dátum pridania: 07.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: prcek
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 240
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 3.8
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 6m 20s
Pomalé čítanie: 9m 30s
 
Na začiatku roku 1867 po odvolaní rakúskeho ministerského predsedu Richarda Belcrediho prijal cisár František Jozef návrhy 67 člennej komisie, cisárskym reskriptom obnovil platnosť ústavných zákonov z roku 1848, Sedmohradsko spojil s Uhorskom a vymenoval uhorskú vládu na čele s grófom Júliusom Andrássym. Tým sa monarchia zmenila na dualistický štátny útvar.
Dňa 20 mája začala rokovanie ríšska rada vo Viedni, ktorá prerokúvala štátoprávne dohody s Uhorskom, ktoré pripravili F. Beust, cisársky dvor, F. Deák a J. Andrássy. V Uhorsku vyrovnanie kodifikoval 12. článok zákona z mája 1867. Jednotu dualistickej monarchie zabezpečovala osoba spoločného panovníka a tri spoločné ministerstvá – vojenstva, zahraničia a tzv. ministerstva spoločných financií. Uhorský zákon o vyrovnaní bol spečatený korunováciou Františka Jozefa za uhorského kráľa, ktorá sa uskutočnila v Budíne 8. júna 1867, čím sa symbolicky potvrdilo štátoprávne vyrovnanie.

Vyrovnanie upravovalo štátoprávny vzťah medzi Uhorskom a krajinami Rakúska.
Do konca roka 1867 sa štátoprávne vyrovnanie doplnilo dohodou o tzv. hospodárskom vyrovnaní. Podľa nej Rakúsko-Uhorsko malo spoločné colné územie, jednotnú menu, spoločnú štátnu banku a voľný vnútorný obchod. Všetko ostatné si riadili obidva štáty samostatne prostredníctvom vlastného snemu a vlastnej vlády.

Rakúska ríšska rada schválila vyrovnanie, ktoré sa v podobe základného zákona 146/1867 r. z. stalo súčasťou sústavy tzv. decembrovej. Panovník 21. decembra 1867 podpísal novú ústavu predlitavskej časti ríše. Zavŕšil sa ňou proces vyrovnania a monarchia sa rozdelila na federatívny štát (dualizmus).

Rakúsko-uhorské vyrovnanie rozdelilo ríšu na 2 samostatné časti:
- na Uhorskú (Zalitavsko)
- a ostatné krajiny, ktorým sa hovorilo Rakúsko (Predlitavsko)

Oficiálny názov štátu sa zmenil na Rakúsko-Uhorská monarchia, alebo Rakúsko-uhorská ríša.

Vyrovnanie bolo dôsledkom nedokončenej buržoáznej revolúcie a pevného panstva maďarskej veľkostatkárskej aristokracie a súčasne bolo aj nevyhnutným riešením čiastočnej samostatnosti, ktorá sa už revolučne nedala úplne vybojovať.
Vyrovnaním sa maďarské vládnúce kruhy stali suverénnym pánom politického života v Uhorsku. To im otvorilo cestu uskutočňovať bez vonkajších prekážok svoju ideu pretvorenia Uhorska na jednonárodný centralizovaný štát.

Obsah vyrovnania

Vyrovnanie obsahovalo v podstate 3 zložky:

1) štátoprávnu
2) ekonomickú
3) finančnú.

Boli stanovené spoločné orgány monarchie, pomerné kvóty, ktorými má tá ktorá časť prispievať na spoločné veci a dohodnuté obchodné a colné zmluvy medzi oboma časťami. Inak boli obe časti samostatné, mali svoje orgány oddelené a vydávali svoje vlastné zákony.
Zákon z r. 1867 (zák. čl. 3) schválil demisiu Ferdinanda V., zrušil funkciu palatína, kráľovského miestodržiteľa. Ustálilo sa, že kráľ nielen potvrdzuje dezignovaných ministrov, ale ich aj menuje. Panovník mohol rozpustil Národné zhromaždenie aj pred prerokúvaním rozpočtu, ale musel ho znova zvolať tak, aby sa rozpočet prerokoval pred koncom bežného roka. Zák. čl. 12/1867 upravil vzájomné vzťahy medzi Rakúskom a Uhorskom. V ostatnom, okrem spoločných vecí, sa obnovili ustanovenia z marca 1848.

Panovník bol reprezentantom jednoty ríše a jeho postavenie bolo zdôraznené ešte jeho dvorom a ďalšími inštitúciami jemu podriadenými. Vyrovnaním získal panovnícky dvor veľký vplyv vo verejnej správe i politike. Vyrovnanie podporilo prežívanie feudálnych prvkov a absolutistické ambície, ktorých sa dynastia nemienila vzdať i napriek konštitučnému režimu. Spoločné záležitosti sa vymkli kontrole parlamentu.
Spoločné veci. Spoločné ministerstvá boli 3: zahraničných vecí alebo cisárskeho domu a záležitostí vonkajších, ministerstvo vojny a ministerstvo financií.

Spoločnou platformou vyrovnania bolo teda vzájomné uznanie, že podľa Pragmatickej sankcie Rakúsko a Uhorsko tvoria nedeliteľnú jednotku a preto obrana štátu a financovanie obrany musí byť spoločné, vzájomné a jednotné. Touto skutočnosťou vznikla vyrovnaním dualistická konštitučná monarchia, pričom oba samostatné štáty s vlastným zákonodarstvom a administratívou tvorili reálnu úniu.

Za spoločné veci sa prehlásili: zahraničná politika, národná obrana a financie, ktoré slúžia na ich pokrytie.
Ministerstvo zahraničných vecí sa podľa vyrovnania stalo spoločným ministerstvom rakúsko-uhorským, podriadeným ústavnej kontrole prostredníctvom delegácii. Táto kontrola však bola nedostatočná. Rozhodovanie o medzinárodných vzťahoch bolo praktický v rukách panovníka a birokraticko-šľachtickej oligarchie, ktorá ovládala diplomatickú službu. Medzinárodné zmluvy uzavrel vždy cisárov splnomocnenec s výhradou ratifikácie cisárom v mene celej monarchie. Pokiaľ to bolo z hľadiska ústavného potrebné, vyžadoval sa súhlas zastupiteľských orgánov oboch častí ríše. Tak tomu bolo u obchodných zmlúv, alebo takých, ktoré zaťažovali ríšu, alebo znamenali zmenu štátneho územia.

Armáda bola druhou sférou druhého súštátia. Bolo rozhodnuté, že rakúsko-uhorský štát prevezme cisársku armádu s čo najmenšími zmenami. Národné zhromaždenie rozhodovalo o počte vojska a dĺžke prezenčnej služby, ale velenie armády a jej vnútorná organizácia spadala do právomoci panovníka. Popri spoločnej armáde sa organizovala v Uhorsku aj vlastná domobrana podobne ako v Rakúsku. Domobrany boli pôvodne určené na podporovanie bojových akcií vojska na štátnom území rakúskom alebo uhorskom. Mimo tohto územia mohli byť použité len s povolením príslušných zákonodarných zborov.

Spoločné finančné záležitosti medzi Rakúskom a Uhorskom boli vymedzené dosť úzko a formálne a konkrétna úprava bola vyhradená obojstrannej dohode. Spoločný minister spravoval len finančné prostriedky určené pre spoločnú armádu a pre zahraničnú agendu. Spoločné náklady sa hradili v pomere 70:30, nevýhodný pre rakúsku stranu bol zmenený dohodou v roku 1907 na pomer 66,6:36,4. Výlohy cisárskeho dvora neboli spoločné, prispievali na ne Národné zhromaždenia osobitne v rovnakom pomere.

Na stanovenie rozpočtu spoločných ministerstiev vysielali Národné zhromaždenia 60-členné „delegácie“, ktoré zasadali ročne a striedavo vo hlavných mestách krajín, ale stýkali sa len písomne. Na spoločné zasadnutia sa zišli len na hlasovanie a len vtedy, keď sa v niektorej veci nedohodli. 2/3 delegátov volila dolná a 1/3 horná snemovňa. Participácia na spoločných výdavkoch tzv. „kvóty“ sa určovali vždy na 10 rokov dopredu.
Medzi oboma časťami ríše boli uzavretý obchodný a colný spolok (únia) na 10 rokov, ktorý bol znova potom v 10-ročných intervaloch predlžovaný. Preto sa s cudzími štátmi uzavierali spoločné obchodné zmluvy. Spoločná bola aj ceduľová banka a mena.

Pre Slovákov a ostatné nemaďarské národnosti v Uhorsku znamenalo Rakúsko-maďarské vyrovnanie koniec akýchkoľvek autonomistických úprav v budúcnosti.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.