1. Definícia formy vlády a jej zložky
Formu vlády vyjadrujú ústavy štátov. Pod pojmom forma vlády rozumieme sústavu najvyšších orgánov štátu a vzťahy medzi nimi, ako aj vzťahy medzi obyvateľstvom na jednej strane a štátom /štátnou mocou/ reprezentovanou sústavou štátnych orgánov na strane druhej a naopak.
Medzi komponenty formy štátu okrem formy vlády zahrňujeme aj štátne zriadenie a štátny režim.
So zreteľom na sústavu štátnych orgánov a ich vzájomné vzťahy a so zreteľom na hlavu štátu delíme formy vlády na:
1. monarchie:
a/ absolutistická - z hľadiska postavenie panovníka je to suverénny orgán, ktorý vo svojich rukách koncentruje všetku moc /zákonodarnú, výkonnú a súdnu/. Panovník má rozhodujúce slovo ohľadne vydávania zákonov, pôsobí aj ako najvyšší sudca, ktorý má právo udeliť milosť. Príklad - Cárske Rusko /február 19177.
b/ stavovská - moc panovníka je obmedzená privilegovaným stavom -
šľachtou, duchovenstvom, ... Je prechodom od absolutistickej ku konštitučnej monarchií, ''^^í-o
c/ parlamentná
d/ konštitučná - postavenie panovníka je vymedzené ústavou ako aj jeho reálna politická moc. Panovník sa o moc delí s parlamentom. Príklad - VB, Švédsko, Dánsko, Nórsko, ...
2.republiky:
a/ parlamentná republika
b/ prezidentská republika
c/ kancelárska republika - uplatňuje sa v SRN. Hlavné postavenie tu má
kancelár. V prípade, že spolkový snem vysloví nedôveru tomuto kancelárovi, musia navrhnúť nového a zároveň požiadať prezidenta o odvolanie/prepustenie kancelára, ktorému vyslovili nedôveru a to všetko do 48 hodní. V prípade nedodržania týchto podmienok neodvolaný kancelár má výhodu požiadať prezidenta o prepustenie snemu, čomu musí vyhovieť a snem bude prepustený do 21 dní.
3. diktatúry -
autoritatívne, totalitné, nedemokratické systémy. Platí tu vodcovský princíp.
Vodcovi je podriadená vláda. Parlament sa skladá z viac ako 2/3 väčšiny členov štátostrany alebo ho štátostrana tvorí celý. Právomoci parlamentu prechádzajú na vodcu.
a/ diktatúry jednotlivca
b/ diktatúry menšiny,
c/ diktatúry väčšiny
So zreteľom na sústavu najvyšších orgánov štátu a vzťahov medzi nimi a s aplikovateľnosťou len na demokratické štáty sa rozoznávajú tieto tri formy štátu:
1. parlamentná monarchia
2. parlamentná republika
3. prezidentská republika
So zreteľom na vzájomné vzťahy medzi obyvateľmi a štátom rozoznávame dve formy vlády:
1. demokratická forma vlády
2. nedemokratická forma vlády
Formy vlády v systéme formy moci a v parlamentarizme
Parlamentné formy vlády charakterizuje dominantné postavenie parlamentu vo vzťahu k výkonnej moci a súdRejgrvoci a osobitne ústavno-poľrtická zodpovednosť kabinetu parlamentu. Stupeň dominande parlamentu je rôzny. ' ,
Vláda je závislá od parlamentu a parlament môže kedykoľvek vládu odvolať. Hlava štátu vôli parlament a predseda vlády je vyberaný parlamentom. Prezident vymenúva vládu, parlament vládu kontroluje. Takáto kontrola sa uskutočňuje tým, že má možnosť vysloviť nedôveru vláde alebo jednému členovi vlády. Prezident taktiež prijíma demisiu vlády. Ak ju neprijme, rozpustí parlament. Typickým príkladom parlamentnej formy vlády je aj SR a ČR. Štáty nemusia splniť všetky znaky, aby boli parlamentnou republikou, no musí byť splnená ich väčšina
Prezidentskú repiibjjjgj charakterizuje najmä trojdelenie a rovnováha zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci a kooperácia/konkurencia medzi nimi
Ako príklad prezidentskej republiky je považovaný severoamerický ústavný systém, pretože prezidentské republiky iných štátov sa od klasického modelu deľby moci odlišujú nevyváženosťou všetkých troch moci -pričom dominuje exekutíva reprezentovaná prezidentom. Prezident je súčasne hlava štátu a taktiež stojí na čele exekutívy. Prezident si sám vytvára vládu. Je nezávislý od parlamentu, nezodpovedá parlamentu s podmienkou impeachmentu /odvolanisy. Prezident je volený obyvateľstvom, prostredníctvom zboru veliteľov. Má právo zákonodarnej iniciatívy, práyo^yeta voči rozhodnutiam parlamentu. Vláda nie je zodpovedná parlamentu, teda vládu nemôže odvolať. Zároveň nemôže ani rozpustiť parlament
U oboch foriem od II svetovej vojny dochádza k vývoju. Parlamentné formy preberajú z klasickej prezidentskej republiky niektoré prvky, ktoré posilňujú výkonnú moc.
Zložitosť výkladu deľby moci
> systém deľby moci v prezidentskej republike nie je totožný s rozdelením právomoci a vecnej
kompetencie medzi rôzne orgány štátu, ktoré reprezentujú zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc,> štátna moc v demokratických štátoch'je spravidla rozdelená medzi zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc,
a to tak v parlamentnej monarchii, parlamentnej republike, ako aj v prezidentskej republike. No klasický
parlamentarizmus /napr. britský/ pozná len dvojdelenie moci,> deľba moci pozostáva z určitých zásad deľby mód. Najvýznamnejšou zásadou je rovnováha moci
doplnená medzimocenskými brzdami a ich kooperáda/konkurenda. Zásada rovnováhy a kooperácie
medzi mocami je kvintesenciu /jadro ved, podstata/ systému deľby moci.
Modely deľby moci
Jednotlivé demokratické formy vlády sa medzi sebou odlišujú konkrétnym modelom deľby moci vyjadrený ústavou a potvrdený ústavným životom.
V klasickej parlamentnej forme vlády je moc sústredená v parlamente /ide o rozdelenie funkcií štátu/.
V klasickom prezidentskom systéme ide o systém skutočnej deľby mód založený na rovnováhe moci a ich nutnej kooperácii/konkurencii.
3. Deľba moci a koncentrácia moci
Deľba moci je opakom koncentrácie moci.
Štátna moc je buď rozdelená medzi niekoľko štátnych orgánov, alebo všetky štátne funkcie sú sústredené v rukách jedného neobmedzeného . štátneho orgánu. V pripade, ak sú vytvorené aj ďalšie orgány, tento neobmedzený orgán môže vlastnými rozhodnutiami vylučovať kedykoľvek a akékoľvek ich rozhodnutia.
Predpokladom systému deľby moci je zásada oddelenosti mocí, ktorá pokračuje v zásade nezlučiteľnosti mocí a samostatnosti mocí.
Priklad: Nemecko za Weimarskej ústavy malo rozdelenú moc a nakoniec skončilo neobmedzenou mocou vodcu Hitlera. Inokedy koncentrovaná moc, denne zneužívaná končí rozdelením mód a podrobnou úpravou práv a slobôd, ich garandi ako to dokumentujú ústavy štátov po páde diktatúry v Taliansku, Nemecku, Grécku a v krajinách strednej a východnej Európy.
Ľudia sú náchylní zneužívať moc
Moc musí obmedzovať moc. Proti ctižiadosti treba postaviť ctižiadosť. Ak moc neobmedzí moc, potom moc obmedzí a napokon celkom zničí slobodu občanov. Ľudia vždy sledujú vlastný prospech, ctižiadosť a záujem podrobiť si iných. V prípade, že ústava a zákony nevytvoria striktné limity, držitelia mód túto moc zneužijú. Zneužívať moc znamená v rozpore s ústavou a zákonmi neoprávnene zasahovať pomocou štátnych orgánov najmä jej mocenských zložiek, polície, prokuratúry, armády do sféry občianskej slobody, práv a slobôd občanov.
Zásada nezávislosti upravuje vzájomné vzťahy troch zložiek moci tak, že stanovuje zákaz vzájomnej kreácie medzi mocami. Kreačná nezávislosť moci znamená, že každá zložka mód je z hľadiska svojho vzniku a zániku nezávislá od iných zložiek m.
Samostatnosť moci .'
Zásada oddelenosti prechádza plynulo aj do samostatnosti moci, ktorá spočíva v tom, že zákonodarná, výkonná a súdna moc sú jednak oddelené a jednak nie sú usporiadané hierarchicky, takže medzi nimi nie sú vzťahy podriadenosti a nadriadenosti.
Nezodpovednosť moci
Oddelenosť moci pomáha chápať vzájomnú nezodpovednosť jednotlivých zložiek mód. Medzi štátnymi
orgánmi, ktoré reprezentujú jednotlivé zložky mód sa nemôže uplatňovať ústavno-poiitická zodpovednosť. Právna
zodpovednosť sa uplatňuje len v obmedzenom rozsahu a na základe ústavne kvalifikovaných dôvodov odvolania,
v rámci funkčného obdobia. Osoba pozbavená úradu na základe rozhodnutia Senátu podlieha obžalobe,
trestnému konaniu, rozsudku, uloženiu trestu podľa trestného práva.
Ústavno-poiitická zodpovednosť štát funkcionárov sa uskutočňuje len na kond funkčného obdobia a vo vzťahu k voličom, vôbec nie v rámd jednotlivých zJožiek moci.
Rovnováha moci
Najdôležitejšou zásadou systému deľby mód je rovnováha všetkých zložiek moci. Zásadu rovnováhy moci zabezpečuje systém vzájomných bŕzd a protiváh. Ústavný systém musí pracovať tak, aby medzi jednotlivými zložkami moci vládla rovnováha.
Mechanizmy zabezpečujúce dynamickú rovnováhu systému sa nazývajú brzdy a celá sústava dostala názov systém bŕzd a rovnováhy moci /checks and balances/.
Odborné štúdie vysvetľujú rovnováhu odlišne, jedna že proces vyvažovania pomocou systému bŕzd je výsledkom konkurencie moci a druhá, že je výsledkom kooperácie moci. /Kooperácia moci = spolupôsobenie, spolupráca, súhlas/. Napr. právo veta prezidenta voči zákonom kongresu sa v duchu kooperáde následne zdôrazňuje, že právomoc tvorby práva sa delí medzi kongres a prezidenta, že určitú právomoc nie je možné uplatniť bez súhlasu inej zložky mód. Pri interpretácii ďalších bŕzd sa postupuje takisto - jedna zložka moci sa delí o určitú moc, právomoc s inou zložkou moci.
Kooperácia/konkurencia zložiek moci
Vzťahy medzi mocami možno interpretovať z hľadiska konkurencie moci, ako aj z hľadiska kooperácie moci. Tvorcov teórie deľby mód znepokojovalo, že ak majorita, alebo minorita s nepriateľským postojom voči záujmom a právam iných, alebo ktorý je nezlúčiteľný s konštantným, alebo celkovým záujmom spoločnosti, získa všetku moc, môže použiť svoje postavenie na rozvinutie a zabezpečenie svojich záujmov na úkor všetkých ostatných členov spoločnosti.
Aj napriek trojdeleniu štátnych mód medzi legislatívu, exekutívu a justíciu môže určitá hodnotová orientácia alebo politická strana či sodálna skupina, prípadne ktorákoľvek z troch moci využiť a zneužiť svoje postavenie na úkor iných /napr. parlamentná väčšina, ktorá kontroluje parlament navrhne a prijme zákony, ktoré znemožnia realizáciu iných záujmov a hodnôt/.
• Oddelenie moci, ktoré je podstatné pre slobodnú vládu nemôže byť v praxi zachovávané v náležitej miere ak nebudú tieto ziožky spojené a prepojené natoľko, že každá z nich bude mať k dispozícii prostriedky ústavného dozoru nad ostatnými.
Každá z troch moci sa efektívne realizuje len s podmienkou kooperáde a ďalšou jednou alebo obidvomi mocami. Teda, kooperácia mód prispieva k tomu, aby jednotlivé organizované záujmy mohli participovať na mód tým, že získajú časť mód, ale s tým, že nemôžu nadobudnúť všetku moc.
Prezidentská republika
V severoamerickom ústavnom systéme sa systém rovnováhy a vzájomných bŕzd , v ktorom každá zložka mód kooperuje/konkuruje iným zložkám prejavuje v zákonodarstve, ktoré je v právomoci kongresu, no do legislatívy zasahujú aj iné zložky mód, čím sa prípadné narastanie zákonodarnej mód pribrzďuje.
Prezident môže vetovať akty parlamentu. Disponuje právom vykonávať a tým interpretovať zákony prijaté parlamentom. Najvyšší súd má právomoc má právomoc interpretovať zákony v rámd prerokúvania konkrétnych vecí a rozhodovať o ústavnosti/neústavnosti zákonov.
Právomod exekutívy patria prezidentovi. Ich uplatnenie je limitované kooperádou so zákonodarnou a súdnou mocou. Prezident uzatvára medzinárodné zmluvy, vedie vojnu, vymenúva vysokých štátnych funkcionárov - toto sa však realizuje len so súhlasom kongresu. Kongres disponuje právomocou zrušiť 2/3 väčšinou v oboch komorách aj účinky veta prezidenta a v ústave stanovených prípadoch obžalovať hlavu štátu a pozbaviť ho úradu. Účinnou brzdou voči exekutíve je tvorba práva. Exekutíva nie je spôsobilá konať bez zákonov alebo finančných prostriedkov, ktoré zabezpečujú a podporujú jej program.
Súdnictvo je najvýznamnejšou brzdou, pretože kontroluje legálnosť rozhodnutí exekutívy, môže ich vyhlási za nezákonné, pripadne neústavné. Súdnu moc vykonáva Najvyšší súd a nižšie federálne súdy. Prezident vymenúva federálnych sudcov so súhlasom Senátu a zodpovedá za výkon súdnych rozhodnutí.
Klasická prezidentská republika a súčasnosť
Klasická prezidentská republika je založená na rovnováhe všetkých troch zložiek moci. Každá je relatívne rovnako silná, všetky zložky navzájom sú nezodpovedné, samostatné, nezávislé a nezlúčiteľné. Ich oddelenosť so zreteľom na kooperáciu je relatívna.
Pod prezidentský systém sa v súčasnosti nezahrňuje len klasický severoamerický systém deľby moci, teda nieten formy vlády, v ktorých je sila zložiek moci rovnaká, ale aj formy vlády, v ktorých medzi zložkami moci dominuje exekutíva reprezentovaná hlavou štátu napr. niektoré republiky Južnej Ameriky, bývalého Sovietskeho zväzu aj Ďalekého východu. V širšom chápaní sila výkonnej mód reprezentovaná prezidentom je vyššia ako sila ostatných zložiek mód.
V klasickom systéme deľby mód nieje a nemá byť sila prezidenta vyššia než sila ostatných zložiek mód.
Vznik a vvvoj parlamentarizmu
Parlamentarizmus je založený na dominácii jednej mód vo vzťahu k ostatným zložkám mód. V parlamentnom systéme patrí najvyššie miesto parlamentu. Domináda parlamentu nad ostatnými zložkami mód je opakom, porušením princípu rovnováhy moci v klasickom prezidentskom systéme.
Anglický parlamentarizmus vyrastal na suverenite parlamentu. Francúzsky sa formoval na rousseauovskej suverenite ľudu. Na začiatku parlamentarizmu je však myšlienka o spoločnej správe verejných vecí. V Grécku bola demokracia priama, nie reprezentatívna /zastupiteľská, nepriama/ Verejné zhromaždenia všetkých slobodných občanov, snemy, sa schádzali najmenej 40x do roka. Vykonávali priamo nielen zákonodarnú ale aj súdnu moc. Najvyšším výkonným orgánom v Aténach bola búlé, rada pozostávajúca z 500 občanov, ustanovených na základe žrebu. Na poradu a rozhodovanie sa schádzali aj príslušníci rodových, kmeňových zhromaždení /fýly, fratrie/.
V Ríme sa schádzali na poradu príslušníci rodových, kmeňových zhromaždení nazývaných kurie. Kúrií bolo 30. Schádzali sa v snemoch, ktoré boli najvyšším orgánom tejto rodovej spoločnosti. Senáíus najskôr plnil funkciu poradného orgánu zloženého zo zástupcov aristokracie, neskôr počas prindpátu mali uznesenia senátu právnu silu zákonov a senát disponoval aj inými právomocami. Jeho význam upadol v období dominátu.
V období feudalizmu sa tiež konali ľudové zhromaždenia, napr. marcové d májové pole čo boli každoročné stretnutia panovníka s vojskom.1 Okrem toho sa konali zhromaždenia šľachty, napr. u Frankov pravidelné jame a jesenné zasadnutia, na ktorých sa posudzovali najdôležitejšie zámery panovníka.
V 9. - 10. storočí vo Francúzsku bola poradným orgánom Krárpyská^ kúria /curia regis/, ktorá sa schádzala 3x do roka. Neskôr sa z kráľovskej kurie oddelili orgány s osobitnými kompetendami. Kráľovská rada, ktorá plnila podobné funkcie ako kráľovská kúria. Parlament, mal súdne a iné právomoci.
V období stavovskej monarchie vznikli generálne stavy, v Rusku a Poľsku Kniežada rada.
V stredoveku v komúnach N Benátkach a Janove - republikánska forma vlády v 12 - 15. storočí/ sa stretávame so zákonodarným zborom. Zákonodarnú činnosť vykonával zbor, ktorý sa nazýval veľká rada, prípadne malá rada. V mestských republikách bol okrem rady zriadený aj „senát, ktorého kompetencie "sa uplatňovali najmä v oblasti zahraničnej politiky a obchodu.
Transformácia zákonodarnej moci panovníka
Za domov parlamentarizmu je považované Anglicko. Vznikom parlamentarizmu na prelome 12. - 13. storočia dochádza k narastaniu konfliktu medzi panovníkom na strane jednej a barónmi neskôr ďalšími stavmi na strane druhej.
Predchodcom parlamentu je curia regis zložená z kráľových vazalov /dávala súhlas s kráľovou propozídou vypísať dane i poplatky/ a ďalším vytvorenie rady barónov /mala právomoc kontrolovať panovníka/ nazývala sa aj parlamentom.
V roku 1263 ozbrojený konflikt medzi kráľom a opozídou, po víťazstve Šimona z Montfortu tento zvolal v roku 1265 zasadnutie parlamentu, na ktoré povolal okrem barónov aj rytierov a zástupcov miest. V roku 1295 v stavovskej monarchii - v parlamente našli zastúpenie všetky tri stavy / cirkev, baróni, a tretí stav reprezentovaný v parlamente zástupcami grófstiev z radov rytierov
ako aj zástupcami miest/. V14. storočí tretí stav organizovaný v dolnej komore a cirkev a šľachtici organizovaní v hornej komore zasadali oddelene.
Zákonodarná právomoc a zákonodarná iniciatíva prináležala v minulosti výlučne panovníkovi. Postupne právomoci panovníka prechádzali na parlament a to tak, že mohol prijímať zákony. Ten sa prezentuje ako zákonodarný orgán len pri prijímaní aktov, ktoré iniduje a signuje hlava štátu. Neskôr uplatňuje zákonodarnú iniciatívu aj dolná snemovňa. Spočiatku sa obracia na panovníka s propozídou, neskôr predkladá paragrafované znenie zákonov.
V priebehu dlhého parlamentu si parlament na panovníkovi vynútil ďalšie práva ako napr.
> pravidelné zvolávanie parlamentu, najmenej 1x za 3 roky a možnosť jeho zvolania bez súhlasu panovníka ako zvolanie odďaľuje
> rokovanie parlamentu nie je možné ukončiť a odročiť na viac ako 3 roky alebo parlament rozpustiť, ak jeho rok'ovanie trvá menej než 50 dní
> zákaz vyberať akékoľvek dane bez súhlasu parlamentu
> obmedzenie právomoci kráľa a jeho rady. V tejto etape vývoja sa presadila, alebo upevnila aj:
> poslanecká imunita
> transformácia imperatívneho mandátu na reprezentatívny mandát
> overovanie mandátov parlamentom
> úprava vnútorných vecí parlamentu na základe vlastných uznesení vrátane rokovacích pravidiel
V zložitom a búrlivom vývoji vzťahov medzi parlamentom a panovníkom išlo teda o postupný presun väčšiny právomocí z exekutívy na parlament, čo bolo zavŕšené revolúciou a jej ústavnými konzekvenciami. Ďalej Listina práv /BiQ of Rights 1689/ a Zákon o nástupníctve trónu /Act of Settlement 17017, ktoré vymedzili kompetenciu medzi panovníkom a parlamentom v prospech parlamentu a vyjadrili podriadenosť panovníka zákonu.
Formovanie exekutívy a jej vzfahy k parlamentu.
Za Karola l. sa kráľovská rada začína nazývať kabinetná rada. Jej zodpovednosť sa vyvíja novým spôsobom v období Henricha II. Ako maloletý panovník síce signoval právne akty, ale zodpovednosť za ich obsah niesli členovia rady. Tak vznikol inštitút nezodpovednosti hlavy štátu v parlamentnom systéme. Nezodpovednosť hlavy štátu charakterizuje aj súčasné parlamenty.
Panovník vymenúval členov kabinetu z oboch snemovni parlamentu. Neskôr vyberá len z väčšinovej strany, tým kabinetná rada nadobúda funkcie výboru majority. Medzitým sa upevnila zvyklosť, že ministri sú členmi strany, ktorá má v parlamente väčšinu. Členovia rady sú zodpovední parlamentu.
Profilovaniu jednotlivých prvkov parlamentarizmu napomohli aj náhody. Transformácia britskej monarchie na parlamentnú monarchiu finalizuje v období nástupu hanoverskej a neskôr vvindsorskej dynastie. Na trón nastupuje Juraj I. hoci sním prichádza z Hanoveru celá družina, nikto neovláda anglický jazyk. Dorozumievajú sa latinsky. Preto sa Juraj I. prestal zúčastňovať na zasadnutiach kabinetnej rady /nerozumel im/. Táto náhoda kompletizovala parlamentarizmus ako formu vlády lebo podporila vznik:
> ústavno-politickej zodpovednosti kabinetu /vlády/ voči parlamentu /dolnej snemovni/,
> inštitútu dôvery/nedôvery, ktorú vysloví/nevysloví parlament kabinetu alebo jej jednotlivým členom
a následným podaním demisie a ustanovením nového člena vlády, príp. kabinetu,> nezodpovednosti hlavy štátu za akty kabinetu a ministrov.
Náhoda vytvorila aj ministerského predsedu, pretože ak kráľ neovládal jazyk, nemohol predsedať rade, takže ho musel jeden z ministrov nahradiť, ktbrý postupne nadobudol štandardnú funkciu predsedu vlády. Týmto došlo k.oddeleniu vlády a predsedu vlády od hlavy štátu.
Základné kamene stavby parlamentarizmu sú predovšetkým ústavno-politická zodpovednosť vlády parlamentu, inštitút dôvery, pravidlo majority, funkcia vlády ako výboru parlamentu spojená so súčinnosťou vlády a parlamentu. Tieto boli ešte doplnené zlučrieľnosťou výkonu funkcie vo výkonnej a v zákonodarnej moci a rezignáciou na používanie práva veta hlavou štátu a pod.
Parlamentná monarchia a parlamentná republika
Klasickú parlamentnú monarchiu a parlamentnú republiku charakterizuje najmä:
> ústavno-politická zodpovednosť vlády parlamentu,
> právomoc parlamentu vysloviť vláde alebo jej jednotlivým členom nedôveru a právo členov vlády uchádzať sa o vyslovenie dôvery,
> kreačná závislosť vlády od parlamentu,
> zlučŕíeľnosť zákonodarných a exekutívnych funkcií, keďže vláda je .výborom" parlamentu
> realizácia pravidla parlamentnej väčšiny kabinetom,
> ústavno-politická nezodpovednosť hlavy štátu za akty kabinetu a ministrov a zodpovednosť vlády za akty hlavy štátu. -„—-«-
Na začiatku stojí klasický parlamentarizmus, v ktorom zákonodarná a výkonná moc splývajú. V súčasnosti hovoríme o modemom parlamentarizme, ktorý má niekoľko variácií. Jednou z nich je aj kancelárska republika.
V modemom parlamentnom systéme sa domináda parlamentu oproti ostatným zložkám znížila. Parlament sa jednak delí o niektoré právomoci s'inými zložkami moci a jednak mu ústava zakazuje určité postupy. KooperácieAonkurencia parlamentu v parlamentnom systéme s inými zložkami moci začleňuje zásady deľby moci do parlamentného systému s cieľom vylúčiť degeneráciu na vládu ničím neobmedzenej väčšiny a vylúčiť zlyhanie ústav, ktoré neobsahovali dostatok poistiek proti nastoleniu fašizmu, komunizmu alebo iného systému totality.
Dôsledky neobmedzenej zákonodarnej moci
V prípade autoritatívneho systému, ktorý neuznáva alebo nedostatočne garantuje práva a slobody jednotlivca, vedie ku koncentrácii moci v rukách parlamentu a k zneužívaniu moci parlamentom. Výsledkom takéhoto parlamentarizmu je teror väčšiny, aký nastolil fašizmus i komunizmus. Komunizmus stotožnil demokraciu s väčšinou. Skupiny s odlišnými názormi sa stali predmetom štátneho terorizmu a fyzickej likvidácie. Politická väčšina má pravdu a to znamená, že všetko ostatné je nepravda a zlo. Úlohou štátu je zlo likvidovať.
Deľba moci môže vytvárať účinnejšie garancie voči zneužitiu moci a obmedzovaniu občianskej slobody. Je potrebné, aby štátna moc, ktorá pochádza od občanov, vykonávala nielen priamo a prostredníctvom pariamentu, ale aj prostredníctvom súdnej a výkonnej mód.
V súčasnosti skôr hovoríme o hybridných formách prezidentskej a parlamentnej republiky. Parlamentná republika zaviedla rozmanité prvky deľby moci do parlamentného systému, pričom dominantné postavenie pariamentu je zachované vo vzťahu k exekutíve, najmä pokiaľ ide o kontrolné funkcie. Dominádu pariamentu limituje súdna kontrola ústavnosti a princíp konštitudonalizmu.
Parlamentný systém v SR je tiež hybridnou formou vlády. Klasické parlamentné systémy sa modernizovali najmä po II. sv. vojne. Prevzali niektoré prvky deľby mód vrátane časti brzdných mechanizmov, predovšetkým ústavné súdnictvo a správne súdnictvo ako aj posilnenie exekutívy voči pariamentu na strane kabinetu ale aj hlavy štátu, okrem iného jeho priamu voľbu obyvateľstvom alebo priznaním práva veta.
