Prvá Pražská dohoda
Na spoločnom zasadnutí Predsedníctva ÚV KSČ a predsedníctva ÚV KSS 31. mája 1945 prijalo uznesenie, že na spoločnom rokovaní vlády a Predsedníctva SNR sa nebudú riešiť štátoprávne otázky obsiahnuté v návrhu SNR, ako kompetenčné vzťahy vlády a SNR. Tým sa zabezpečil spoločný postup predstaviteľov KSČ a KSS na pražských rokovaniach vlády a Predsedníctva SNR, ktoré sa začali v ten istý deň a skončili 1. júna 1945. Po odmietnutí návrhu SNR, aby „na českej strane vznikol rovnocenný partner SNR“ a po odrazení útoku na SNR zo strany národných socialistov, lidovcov a pravicových sociálnych demokratov, ktorí opäť nastolili požiadavku krajinského zriadenia, pristúpilo sa k vymedzeniu právomoci vlády a SNR. Výsledkom rokovania bola dohoda, ktorá vošla do dejín ako Prvá pražská dohoda. Vláda ju schválila 2. júna a SNR 5. júna 1945.
V dohode sa v 20 bodoch vymedzil rozsah spoločných vecí spadajúcich do kompetencie ústredných štátnych orgánov (išlo o ústavu, štátne hranice, národnú obranu, styky so zahraničím, menu, atď.) a určil rámec právomoci SNR. Zákonodarnú moc s celoštátnou pôsobnosťou až do ustanovenia DNZ vykonával prezident dekrétmi na návrh vlády a po dohode so SNR. Túto funkciu vykonávala SNR prostredníctvom slovenských členov vlády, ktorí boli splnomocnení vyjadriť súhlas s dekrétmi v mene SNR. Pritom podľa uznesenia SNR z 5. júna 1945 slovenskí členovia vlády mali byť jednomyseľní a mali si včas vyžiadať mienku SNR, ktorá bola pre nich záväzná. Podľa dohody SNR bola nositeľkou zákonodarnej moci na Slovensku vo všetkých otázkach, ktoré nepatrili do pôsobnosti ústrednej zákonodarnej moci. Zbor povereníkov bol výkonným orgánom SNR a vlády.
Jednotliví povereníci neboli však zodpovední príslušným ministrom.
Druhá pražská dohoda
Štátoprávne usporiadanie republiky zakotvené Prvou pražskou dohodou, obsahovalo síce federatívne prvky, ale celkovo bolo založené na asymetrickom modeli, lebo v českých
krajinách sa neutvorili osobitné národné orgány analogické slovenským.
Druhá pražská dohoda z apríla 1946 modifikovala tieto zásady iba čiastočne. Upravil sa výkon právomoci prezidenta na Slovensku a styk SNR a Dočasného Národného zhromaždenia. Obmedzila sa právomoc SNR najmä v personálnych otázkach. Prezident republiky vymenúval aj na Slovensku vysokoškolských profesorov, štátnych úradníkov od tretej platovej stupnice, udeľoval milosť, atď.
Tretia pražská dohoda
Podmienky na vstup DS do vlády boli vypracované na zasadnutiach predsedníctiev ÚV KSČ a ÚV KSS už koncom mája a v priebehu júna 1946 ako súčasť príprav na utvorenie novej vlády sa prerokúvali na pôde Národného frontu. Z taktických dôvodov najprv o nich rokoval Český národný front (12. a 14. júna 1946), na ktorom K. Gottwald v rámci širšie koncipovaného problému nastolil a zdôvodnil požiadavku úpravy štátoprávneho pomeru Čechov a Slovákov. Išlo o posilnenie právomoci vlády a obmedzenie kompetencie slovenských národných orgánov a v záujme utvorenia priaznivých podmienok na ďalší vývoj revolúcie na Slovensku. Politickí reprezentanti českej buržoázie boli vždy prívržencami tuhého centralizmu, ktorý bol u nich prejavom čechoslovakistickej ideológie, preto predložené návrhy podporili. Utvorila sa svojrázna situácia. Protikladné politické sily v českých krajinách, sledujúc svoje triedne záujmy, postupovali jednotne v postoji v postoji k slovenskej buržoázii. Revolučným silám sa opäť naskytla možnosť podobne ako na moskovských rokovaniach v marci 1945 využiť rozpory medzi českou a slovenskou pravicou. Ak v Moskve sa ocitla v izolácii česká buržoázia, podobný osud stihol teraz slovenskú buržoáziu.
Predstavitelia DS na zasadnutí Národného frontu Čechov a Slovákov 14. júna 1946 sa najprv pokúsili brániť, ale keď zistili, že ich argumenty nemienia akceptovať nielen komunisti, ale ani ostatné politické strany, začali ustupovať.
Za podpory Strany slobody si však vymohli, aby sa návrh na úpravu postavenia slovenských národných orgánov prerokoval na zasadnutí Slovenského národného frontu 17. júna 1946. Po ďalších rokovaniach na pôde Národného frontu Čechov a Slovákov (21., 24. a 27. júna) a po ubezpečení, že nová úprava vzťahu SNR a vlády bude mať character dočasnej politickej dohody, všetky politické strany dohodu prijali a 28. júna ju vláda schválila vo forme uznesenia.
Treťou pražskou dohodou sa podstatne modifikovali vzťahy slovenských a celoštátnych orgánov. SNR aj naďalej vykonávala zákonodarnú moc vo veciach, ktoré neboli vyhradené Národnému zhromaždeniu, ale stanovila sa predbežná kontrola vlády nad touto činnosťou. Návrhy nariadení musela najmenej dva týždne pred schválením predkladať vláde, aby táto posúdila, či návrhy nie sú v rozpore s vládnym programom. V úprave výkonnej moci na Slovensku sa dôsledne ustanovila zásada dvojitej podriadenosti v postavení Zboru povereníkov a jednotlivých povereníkov. Zbor povereníkov menovalo Predsedníctvo SNR po predchádzajúcom schválení vládou. Vykonával na Slovensku výkonnú moc v rámci normotvornej právomoci SNR prostredníctvom jednotlivých povereníkov. V ostatných veciach mala výkonnú právomoc vláda, resp. jednotliví ministri, ktoré boli oprávnení na Slovensku vykonávať svoju právomoc priamo orgánmi svojho úradu s vedomím príslušných povereníkov. V rámci výkonu celoštátnych zákonov Zbor povereníkov vystupoval ako výkonný orgán vlády a bol jej zodpovedný. Okrem tejto kolektívnej zodpovednosti sa stanovila aj individuálna zodpovednosť povereníkov príslušným rezortným ministrom. Novinkou bolo aj to, že členovia Zboru povereníkov skladali sľub do rúk predsedu vlády.
