- zák. č. 121/1920 Zb. z. a n.

Ústavodarný proces mal dve etapy. V prvej bola prijatá 14. novembra 1918 „ dočasná ústava“ ako zákon č.37/ 1918 Zb. z . a n. a jej dve zmeny a doplnenia v podobe zákona č.138/1918 Zb. z. a n. a zákona č. 271/1919 Zb. z. a n.

V druhej etape realizácie neobmedzeného, zvrchovaného práva ľudu, občanov ČSR konštituovať svoj štát a jeho usporiadanie bola prijatá „ Ústavná listina ČSR „.
Dočasný ústavný režim ukončilo prijatie Ústavy Československej republiky Revolučným národným zhromaždením 29. februára 1920 ako zákon č. 121/1920 Zb.
Návrh ústavy bol vypracovaný na mimoparlamentnej pôde, na Ministerstve vnútra skupinou odborníkov na čele s profesorom Právnickej fakulty UK Dr. Jozefom Hoetzelom.
Autori návrhu ústavy vychádzali z cudzích vzorov: Preambulu prevzali z americkej ústavy z roku 1787, úprava postavenia prezidenta pripomínala články ústavy tretej francúzskej republiky a pre formulovanie článkov o občianskych právach bola vzorom rakúska ústava z roku 1867.
Ústavná listina ČSR sa skladala z úvodného vyhlásenia, uvádzacieho zákona , 6 hláv a 134 paragrafov.
Úvodné vyhlásenie vychádzalo z fikcie jednotného československého národa zdôrazňujúc, že československý národ prijal vo svojom Národnom zhromaždení ústavu, ktorá má byť spolu s ostatnými zákonmi prevádzaná v duchu našich dejín a zásady sebaurčenia. Deklarovala sa v nej vôľa československého národa zavedením spravodlivých poriadkov prispieť k všeobecnému blahu všetkých občanov a začleniť sa do spoločnosti národov ako člen vzdelaný mierumilovný, demokratický a pokrokový.
Uvádzací zákon obsahoval 10 článkov. Ústava sa vyhlasovala za normu najvyššej právnej sily, ktorú môžu meniť alebo doplňovať len zákony označené ako ústavné. Zároveň boli derogované všetky zákony odporujúce ústave. Ďalej sa vymedzovala kompetencia a zloženie ústavného súdu, ktorý mal rozhodovať o súlade zákonov republiky a snemu Podkarpatskej Rusi.
Po uvádzacom zákone nasledoval vlastný text ústavnej listiny pozostávajúci zo 134 paragrafov rozdelených do šiestich hláv:

I. hlava :Všeobecné ustanovenia ; II. hlava :Moc zákonodarná; zloženie a pôsobnosť Národného zhromaždenia a jeho oboch snemovní ; III. hlava :Moc vládna a výkonná ; IV. hlava – Moc sudcovská ; V. hlava :Práva a slobody ako aj povinnosti občianske, VI. Hlava :Ochrana menšín národnostných, náboženských a rasových.

Hlava I . - Všeobecné ustanovenia – vymedzovala základné princípy formy štátu a jeho režimu. Východiskom bola politicko – právna zásada o zvrchovanosti ľudu, ktorý bol označený za jediný zdroj všetkej moci v štáte. Ako forma štátu bola stanovená demokratická republika na čele s prezidentom voleným na 7 rokov .Územie republiky tvorilo juednotný celok , zmena hraníc mohla byť vykonaná len ústavným zákonom. Súčasťou nedeliteľného štátneho celku je aj samosprávne územie Podkarpatskej Rusi dobrovoľne pripojené na základe medzinárodnej zmluvy, ktorá mala dostať širokú autonómiu.
V ČSR je jediné a jednotné štátne občianstvo. Hlavným mestom je Praha. Záverečné ustanovenia upravujú štátny znak, vlajku a farby republiky.
Po formálnej stránke vychádzala ústavná listina z princípov delenia štátnej moci na zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc a moc sudcovskú pri existencii vzájomných bŕzd medzi orgánmi, nositeľmi týchto mocí .

Hlava II upravila Zákonodarnú moc, ktorú ústavná listina zverila dvojkomorovému Národnému zhromaždeniu, zloženému z poslaneckej snemovne a senátu volenému na podklade volieb zo všeobecným, rovným, priamym a tajným hlasovacím právom podľa zásady pomerného zastúpenia.

Hlava III upravila moc vládnu a výkonnú, ktorú predstavovali prezident republiky, vláda, ministerstvá a nižšie správne úrady.
Ustanovenia o prezidentovi boli usporiadané v dvoch častiach. Prvá upravovala jeho voľbu a nástup do funkcie. V druhej časti ústava vymedzila právomoc prezidenta dosť širokým taxatívnym výpočtom jeho práv v 11 bodoch, kým ostatnú vládnu a výkonnú moc zverila vláde .
Prezidentom ČSR bol od roku 1918 do roku 1935 zvolený štyrikrát za sebou T.G.Masaryk. Po jeho abdikácií v roku 1935 zo zdravotných dôvodov bol za prezidenta zvolený dr. E. Beneš , ktorý abdikoval z funkcie prezidenta 5.októbra 1938 po mníchovskom diktáte.
V ďalšej časti tretej hlavy ústavy boli stanovené všeobecné zásady fungovania výkonnej moci. Vláda bola kolektívnym orgánom, zborom ministrov na čele s predsedom vlády.

Štvrtá hlava ústavy o moci sudcovskej obsahovala predovšetkým princípy vlastné demokratickému právnemu štátu, ako princíp nezávislosti sudcov, zákonnosti, verejnosti a ústnosti pojednávania, zásadu obžalovaciu , zásadu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, oddelenie súdnictva od správy, právo každého občana na to, aby o ňom rozhodoval zákonný sudca a pod. Podrobne bolo upravené právo prezidenta udeľovať milosť.

Občianske práva , slobody a povinnosti sú obsahom piatej hlavy ústavy. Ústava odstránila všetky výsady pohlavia, rodu a povolania a nastolila v tomto mene formálnu rovnosť občana pred zákonom z každej stránky. Osobitne sa ústava zaoberala osobnou, domovou, tlačovou, zhromažďovacou a spolkovou slobodou , vymedzila vo všeobecnosti politické právo, listové tajomstvo, slobodu učenia a svedomia, slobodu prejavu a mienky a vzala pod osobitnú ochranu manželstvo, rodinu a materstvo. V rámci slobody náboženského vyznania mohol občan vyznávať verejne i súkromne akékoľvek náboženstvo, či vieru, pričom ústavná listina zakotvila rovnosť všetkých náboženských vyznaní pred zákonom.


Súkromné vlastníctvo bolo možné obmedziť len zákonom a v zásade len za náhradu, pokiaľ nie je zákonom stanovené vyvlastnenie bez náhrady. Aj dane a verejné dávky mohli byť len uložené len zákonom. Majetková sloboda bola zabezpečená a rozvinutá v celom systéme práva.
Ako jedinú občiansku povinnosť ustanovila ústava , že každý spôsobilý občan v ČSR je povinný podrobiť sa vojenskému výcviku a uposlúchnuť výzvu na obranu vlasti.

Šiesta hlava ústavy upravila ochranu menšín národných, náboženských a rasových. ČSR tu realizovala záväzky, ktoré prevzala tzv. malou zmluvou uzavretou v Saint – Germain – en – Laye v roku 1919, ktorej čl.7-9 zaradila do ústavy. Tu sa vyslovovalo zvláštne zabezpečenie rovnakých občianskych a politických práv, prístup do verejných služieb, užívanie jazyka v súkromnom a obchodnom styku atď. všetkým občanom bez ohľadu na rasu, jazyk a náboženstvo. Ochrana menšín sa vzťahovala len na právne postavenie jednotlivých občanov a neposkytovala osobitné postavenie národnostným, jazykovým alebo náboženským skupinám.

Legislatívno – technicky bola ústava dobre vypracovaná bez podstatnejších rozporov a medzier. V niektorých častiach bola však leges imperfecte, pretože nikdy nedošlo k vydaniu zákona , ktorý ich mal vykonať. Za celé obdobie obdobie takmer 20 rokov trvania predmníchovskej republiky bolo vydaných celkove osem ústavných zákonov, ktorými sa ústav doplňovala , ale jej vlastný text nebol menený.
Myšlienkovo vychádza ústavná listina z klasických štátoprávnych doktrín a tradícií európskeho parlamentarizmu konca 19. storočia a začiatku 20 storočia.
Rešpektujúc zásadu trojdelenia štátnej , upravila moc zákonodarnú ( Národné zhromaždenie ), vládnu a výkonnú ( prezident, vláda ) a moc súdnu a vytvorila tým demokratický systém rešpektujúci hranice medzi nimi.
Ústavná listina sa zaraďovala medzi tuhé ústavy. Vo formálnom zmysle sa zaraďovala medzi právne ústavy .Bola to písaná ústava, ktorá tvorila jeden systematický celok. Ústava bola súčasne aj fiktívna pretože časť jej ustanovení sa nezhodovala so skutočnosťou.

Ústavná listina ČSR z roku 1920 právne zakotvila demokratický parlamentárny systém, ktorý na rozdiel od susedných štátov strednej Európy, v ktorých došlo v dôsledku pravicových prevratov k nastoleniu totalitných systémov zostal v podstate až do roku 1938 nezmenený.