Predmet právnej vedy a jej spoločenské poslanie.

1. Špecializácia vied sa vyvíjala postupne a väčšinou v závislosti na rôznosti predmetu poznania. Tento predmet však nie je možné stanoviť prioritne, avšak v procese svojho vývoja si ho každá veda vymedzuje sama. Preto u každej vedy trvajú nejasnosti i diskusie o tom čo je jej predmetom, čím je vymedzený, kde sú jeho hranice odlišujúce sa od predmetu iných vied atď. Vymedzenie predmetu právnej vedy záleží na koncepcii právnej vedy samotnej, t.j. na teoretickom, resp. gnoseologickom prístupe k právu jeho základnému predmetu jeho poznania. O tom bude ešte zmienka v ďalšej časti.

2. Tu môžeme zatiaľ všeobecne konštatovať, že predmetom právnej vedy sú právne javy, z ktorých základným a determinujúcim je právo samé ako normatívny systém, t.j. ako množina právnych noriem. Okrem toho k právnym javom prináležia i právne vzťahy a subjektívne práva a subjektívne povinnosti ako ich prvky, resp. súčasti. K právnym javom prináleží ďalej v závislosti na koncepcii právnej vedy i vznik práva v spoločnosti, tvorba práva ako normatívneho systému, spoločenské pôsobenie práva, chovanie človeka podľa práva /secundum legem/ alebo proti právu /contra legem/, z iného konca potom i právny jazyk, právne informácie atď.

3. Špecifickou otázkou je, či predmetom právnej vedy je i štát. Marxistická teória, ako už bolo hovorené, štát s právom nerozlučne spojovala, považovala ho za jediného tvorcu práva, za jediný zdroj práva v spoločnosti, a v dôsledku toho nerozlučne spájala i poznanie práva a štátu. Na základe tohto gnoseologického východiska tak marxistická teória v svojej väčšine opustila pojem „právna veda“ a vytvorila pojem „veda o štáte a práve“, ktorý bol po roku 1948 prijatý aj u nás a s istou zotrvačnosťou tu niekedy pretrváva. Z celkom iného zorného uhla spojila nerozlučne štát a právo iba náuka právna, resp. brnenská normatívna teória, ktorá štát v podstate stotožnila zo systémom právnych noriem a jeho skúmanie ako spoločenského subjektu programove prenechala sociológii. Inak sú v tejto veci názory vo svetovej vede rôzne, zreteľne však prevažuje názor, ktorý štát k predmetu poznania právnej vedy nepočíta a rozlišuje medzi vedou právnou a štátovedou ako vedou, ktorej predmetom poznania je štát. Nie je však pochýb , že tieto dve vedy sú si blízke a sčasti sa prekrývajú.

4. Predmetom poznania právnej vedy je dané i jej spoločenské poslanie, v ktorom je vysvetlenie vzniku práva v spoločnosti, jeho justifikácie, t.j. vysvetlenie nielen toho, prečo právo v spoločnosti prioritne vzniká a trvá, vysvetlenie pôsobenia práva v spoločnosti, zdokonalenie tvorby práva atď.

Teoretický prístup k poznaniu práva

V tisícročnej histórii právnej vedy vzniklo pomerne mnoho teoretických, resp. gnoseologických prístupov k právnemu poznaniu a k právu samotnému. Mnohé z nich boli načas opustené alebo upadli do zabudnutia. Pre účely nášho výkladu stačí upozorniť na tri, ktoré pevne zakotvili v právnej vede a sú i dnes živé. Prvý z nich je prístup prirodzene právny, ktorý pochádza už z antickej gréckej filozofie a ktorý často v právnej vede opustený a odmietnutý stále pretrváva alebo sa vracia /hovorieva sa o „večnom návrate“ prirodzeného práva/. Prirodzenoprávny prístup je prístup dualistický v tom zmysle, že rozlišuje právo dané, t.j. vytvorené luďmi, vo väčšine zákonodarstvom a právo prirodzené, ktoré je na danom práve nezávislé.

V svojej dlhej histórii malo prirodzené právo rôzne varianty, ktoré sa navzájom líšili vo vysvetľovaní pôvodu prirodzených práv. Tak napr. existovala teologická koncepcia prirodzeného práva ako práva daného ľudskej spoločnosti bohom, naturalistická koncepcia považujúca prirodzené právo za produkt prírody, racionalistická koncepcia vznikajúci zdroj prirodzených práv v rozumovom poznaní /srov. § 16 rakúskeho občianskeho zákonníka, ktorý bol r. 1918 prevzatí i do nášho práva a platil do konca roka 1950 a v ňom sa hovorí, že „každý má prirodzené, už samotným rozumom poznatelné práva..“ atď.

Priamym opakom prirodzenoprávneho prístupu je prístup pozitivistický, ktorý ako programovo gnoseologický prístup k právu vznikol v polovici XIX. Stor. /O tom už bola zmienka na začiatku/. Pozivistický prístup je naskrze monistický a obmedzuje predmet právnej vedy na poznaní obsahu právnych noriem. Skúmanie vzniku práva v spoločnosti a jeho pôsobenie nepovažuje za úlohu právnej vedy, ale za úlohu sociológie.

Posledným prístupom o ktorom sa tu zmienime, je prístup sociologický, ktorý pochádza zhruba z rovnakej doby ako právny pozitivizmus, a ktorý skúma právo nielen ako normatívny systém ale predovšetkým ako spoločenský jav, ako spoločenské agens.

Tieto prístupy v právnej vede môžu existovať aj v súčasnej dobe, existujú paralelne. Možno však povedať, že v súčasnej dobe vo vedeckom poznaní práva prevažuje prístup sociologický.

Systém právnej vedy

1. Právna filozofia a teória práva. Právna veda nie je jednoliata. V závislosti na svojom predmete a na vedeckom záujme daného výskumu sa triedi narôzne pododbory. Toto triedenie však nie je jednotné a ani jeho kritériá nie sú rovnaké. Všeobecnými otázkami práva sa zaoberá právna filozofia, ktorá usiluje o poznanie podstaty práva, o problémoch jeho poznania, zvlášť o metodológii poznania práva, jeho justifikácii, o hodnotovú stránku práva /právna axiológia/ atď. Do oblasti právnej filozofie sa spravidla radí i historiografia teoretického právneho /a niekedy i politického/ myslenia.

S právnou filozofiou sa niekedy stotožňuje a niekedy prekrýva teórie práva /všeobecná teória práva/, ktorá sa podobne ako právna filozofia, zaoberá všeobecnými teoretickými otázkami práva, t.j. takými, ktoré prekračujú rámec jednotlivých právnych odvetví. Vzťah teórie práva a právnej filozofie preto nikdy nebol jednoznačne vyriešený. Bolo tomu tak asi preto, že pojem teórie práva bol skôr v literatúre vzácny /a vzácny je aj dnes/ a marxistická právna literatúra, v ktorej tento pojem zdomácnel, sa nikdy o jeho vymedzenie a v dôsledku toho ani o vymedzení jeho vzťahu k právnej filozofii nepokúsila.

V predvojnovej literatúre u nás jedinú väčšiu prácu pod názvom “Teória práva“ publikoval roku 1936 František Weyr. V tomto prípade však nešlo o konštituovanie oboru právnej vedy, ale iba o názov knihy v ktorej autor nesystematicky zhromaždil počet svojich, niekedy dosť málo súvisiacich, právne-filozofických úvah. V nie dávnej dobe výraz „ teória práva“ použil O. Weinberger v podtitulku k svojej práci „Norm und Institution“, ktorú označil ako Einfuhrung In die Theorie des Rechts /Úvod do teórie práva/.

Marxistická koncepcia, ktorá po roku 1948 postupne ovládla našu právnu literatúru, vytvorila - v myľnom presvedčení o pojmovej nerozlučnosti štátu a práva
- učebný i vedný odbor všeobecnej teórie štátu a práva, keď vytlačil právnu filozofiu na perifériu právnej vedy/ pokiaľ ju nepopieral vôbec/ a celkom zlikvidoval
všeobecnú štátovedu. Zároveň sa všeobecnej teórii práva ako súčasti všeobecnej teórie štátu a práva dostalo štandardného obsahu, ktorý sa ustálil začiatkom
štyridsiatich rokov v bývalom Sovietskom zväze, a potom sa s nie veľkými obmenami opakoval do nedávnej doby. V súčasnosti dochádza k renesancii právnej filozofie i všeobecnej štátovede a všeobecná teória štátu a práva, ktorá oboje neprípustne zmiešavala, zmizla zo scény. Napriek tomu však nebola opustená teória práva, ktorá sa vyučuje na všetkých právnických fakultách. Vo svojej novej koncepcii má svoje opodstatnenie ako vedná disciplína vo vzťahu k filozofii práva s ktorou sa prekrýva.

Je to teda vedný a učebný odbor, ktorý čerpá z právnej filozofie, neusiluje sa ísť do hĺbky v riešení jednotlivých právno-filozofických problémov, viac sa zameriava do šírky.

2. Ďalšie odbory právnej vedy. Okrem právnej filozofie a teórie práva sa právna veda člení na nasledujúce ďalšie odbory, ktoré sú tu uvedené ako príklad:

- Právna dogmatika, ktorá obmedzuje predmet svojho poznania na právo ako normatívny systém a nekladie si za cieľ viac než poznať jeho obsah. Jednou z metód právnej dogmatiky je exegeze t.j. analýza právnych textov.

-Právna sociológia, jej predmet vyplýva dostatočne z toho, čo už bolo povedané.

-Právna psychológia, ktorá skúma predovšetkým psychologický mechanizmus pôsobenia práva.

-Právna politika, ktorá sa zaoberá právnymi javmi de lege ferenda, t.j. z pohľadu potreby budúcich právnych noriem.

-Teória tvorby práva /teória legislatívy/, ktorá skúma proces tvorby právnych noriem od vzniku legislatívneho zámeru až po vstúpení právnej normy v účinnosť.

- Výskum právneho jazyka, ktorý sa zameriava predovšetkým na sémantiku právnych noriem ako jazykového výrazu.

- Právna logika, ktorá sa zaoberá špecifickými problémami právneho myslenia a právnej informatiky.

- Právna entografia, skúmajúca ako súčasť a produkt národných kultúr

- Právna história/Histografia/v nej má zvláštne miesto právna romanistika

3. Horizontálne triedenie právnej vedy. Právna veda sa triedi na pododbory i horizontálne, t.j. podľa systému práva napr. veda práva ústavného, občianského, trestného a pod.

Postavenie právnej vedy v systéme vied

- Vedy sa u nás bežne triedia na vedy prírodné, technické, a spoločenské. Toto triedenie je výslovne pragmatické a v podrobnostiach nepresné. Ako vedecká klasifikácia vied je neudržateľná.

- Vedecký systém vied v súčasnej dobe neexistuje. V histórii ľudského myslenia ich bolo vytvorených niekoľko. Jedinou výnimkou bolo triedenie vied vypracované
na konci 19. stor. nemeckým novokantovcom W. Windelbandem.

- Právna veda vo Windelbandovej klasifikácii patrila do vied ideografických. V dnešnej nomenklatúre je zaradená do vied spoločenských. Pragmatické triedenie vied sa niekedy vracia k predchádzajúcemu triedeniu vied, dnes bežne nazývaných spoločenskými , na vedy o spoločnosti a vedy duchovné alebo humanitné.

- Jednotlivé vedy nebývajú od seba striktne oddelené, a to ani svojím predmetom, ani svojimi metódami. Právna veda v poňatí, ktoré sú tu zastúpené sa týkajú resp. prekrývajú s:

- filozofiou
- logikou
- sociológiou
- históriou

S právnou vedou sa, hlavne pokiaľ ide o právo súkromné, stýka politická ekonómia, a pokiaľ sa týka práva verejného, politológie, a ďalej jazykovedy, sémiotiky, sychológie, ale i informatiky atd.